piatok 25. júla 2014

Vývoj? Alebo ilúzia?

Aká je dnes doba? Máme pocit, že sme sa posunuli. Posúvame sa – vyvíjame sa. Budujeme nové svety, napĺňame naše konzumentské fantázie. Myslíme, že naša snaha o presnosť, precíznosť, možno akási ukáznenosť je kľúčom k úspechu. Učíme sa zo skúseností, z kníh, počítačov alebo komunikujeme. Žijeme prakticky bežný život, ktorý nám ponúka dnešná moderná doba, a myslíme si, že o nejaký čas bude táto doba opäť niekde ďalej. Pripustili sme si však niekedy myšlienku, že to možno tak úplne nefunguje? Že existuje toľko detailov, na ktoré ani fyzicky nezvládneme dbať, že naše "smerovanie" je možno vlastne len ilúzia?

Jednoduchým príkladom na pochopenie môžu byť kozmické havárie. Rakety, raketoplány, a iné kozmické „letúny“ sme vymysleli my ľudia. Verím, že vývoj žiadnej z nich nebol odfláknutý, veď išlo o posun ľudstva. Verím tomu, že práce boli naozaj dobre naplánované, plán zrealizovaný a tísíckrát všetko (čo ľudí napadlo) otestované. Teda – čím novšie tie rakety boli, tým lepšie boli navrhnuté a postavené. Napriek tomu sa tie havárie stali, a stále nemôžeme vylúčiť, že sa už nestanú. Je síce pravda, že naše vedomosti a skúsenosti rastú, a že tieto rakety sú stále lepšie a bezpečnejšie, ale nikto nemôže zaručiť, že sme už dosiahli taký stupeň, keď si už môžeme povedať, že áno, teraz je tá chvíľa, táto raketa sa nikdy nepokazí. Prečo?

Náš svet, tak ako sme si ho vybudovali, je založený na tom, čo o ňom vlastne vieme. Sme síce inteligentní, a vieme do určitej miery predvídať, ale vždy sa nájde pár detailov, ktoré nám uniknú. Poznám kopec inteligentných ľudí, a o niektorých som počul – veď viete, populárny Einstein a iní. Dnes sú tieto veci tak popularizované, že si obyčajný človek pomyslí, áno, títo ľudia boli - sú – géniovia, a priniesli tomu svetu nové teórie či objavy, a posunuli ľudstvo. Ale čo o tom vlastne vieme, že to môžeme tak s presvedčením tvrdiť? Nespoliehame sa len na iných, ktorí to tvrdia? Kto z vás, úprimne, sa tomu venuje? Určite sa nejakí nájdu, ale je nemysliteľné, aby každý rozumel všetkému. To proste nejde a sila prežitia a fungovania ľudstva tkvie teda nevyhnutne v spolupráci. Teda spoliehame sa jeden na druhého, veríme si. Inak to ani nejde, niektorí síce zvládajú viac vecí, ale aj tak to nebude stačiť na všetko.

Keď si toto všetko uvedomíme, tak jedna drobná chybička jedného človiečika, stačí, že len niekoho niečo nenapadne či iná drobnosť môže spôsobiť, že celý obrovský mohutný systém zlyhá. A všetci sa čudujú – povedia si, preboha, veď sme profesionáli, každý do toho dal všetko, a všetko fungovalo ako malo – tím spolupracoval, každý o tom vedel neskutočne veľa, všetko sa hlásilo hore, a každý mal o všetkom prehľad. Na čas sa netlačilo (teda v rozumnej miere tlačilo), ale každý fungoval optimálne. Kľudne si môžete doplniť vlastné scenáre, čo všetko fungovalo. A napriek tomu sa zistilo až na konci, že niečo nie je v poriadku, že niečo nevyšlo, že sa to celé po... Ako takúto situáciu vysvetliť? Myslíte si, že sa to nemôže stať?

Ja hovorím, že môže. A stáva sa to. Faktorov môže byť veľa – ako príklad môžeme uviesť „neznámu“ – keď je v tej celej myšlienke nejaká neznáma, predstavuje to riziko, ktoré dobrí manažéri vedia rozpoznať. Nie vždy sa však zvolí správny postup ju eliminovať. Ďalším príkladom je nedomyslenie dôsledkov. To niekedy nesúvisí len so znalosťami či inteligenciou, často je to o tom, že úplne nevieme, čo od toho chceme. A až keď sa nám to začína črtať, zistíme, že sme to chceli inak. Teda predstavivosť, akési vcítenie sa do použitia a reakciu na možné neblahé vplyvy. Poviete si, veď ja to nechcem také zložité, nechcem riešiť také veci, nemôže to byť jednoduchšie?

A sme doma. Problém sa vlastne dokázal sám – keď chceme niečo urobiť naozaj dobre, kvalitne a spoľahlivo, našou jedinou zbraňou je snaha. Teda – získavanie vedomostí, skúseností, premýšľanie, ale aj oddych, aby sme boli čerství, atď. Sú však tieto nástroje dostatočné na to, aby sme si mohli povedať, že vytvoríme systém, alebo hocijakú vec, naozaj dokonale? Veď vlastne ani nevieme, čo to znamená.


Vždy ma pobavili filmy, v ktorých ľudia alebo iné bytosti vedeli robiť nadprirodzené veci. Pobavilo ma to preto, pretože skoro v žiadnom filme tie postavy nevedia, ako ich „čary“ vlastne fungujú :) Napríklad dobre známy Harry Potter, či moc elfov v Pánovi prsteňov, a iné. V tých filmoch sa postava akosi sústredí, či už s pomocou akého si predmetu alebo nie, a niečo sa začne diať. Je to celé ohromne vtipné, pretože, aj keď sú to filmy, vyplýva z toho, že filmový štáb vlastne nemá ani len predstavu o tom, ako konkrétne by to mohlo fungovať. Nevedia to, pretože sú to „vymyslené veci“. Ale nie je práve konštruovanie systémov „vymýšľanie vecí“?


Snáď vidíte ten kontrast, tú myšlienku za tým. Vyjde technik – inžinier – zo školy, a má pocit, že vie vymýšľať také veci. Pozná postupy, čo sa naučil v škole, má svoju fantáziu. A ja vlastne ani netvrdím, že keď dostane presné zadanie, že ho nebude vedieť spraviť. Myslím si, že bude vedieť. A naozaj dokonale. Ak je to zadanie napísané dobre – teda je jasne dané, aké podmienky sa v zadaní riešia, aké vstupy sa dajú očakávať, aký má byť výstup. Keď je toto všetko jasné, postup, ktorý sa absolvent naučil, zaberie. Je však realita taká? Poznáme výčet všetkých možností, ktoré môžu nastať?


To teda ani náhodou. Teda, keby sme na to šli naozaj vedecky, snáď by sme ich vyčísliť vedeli. Ale väčšinou je ich tak veľa, že systém pripravíme len na tie najzákladnejšie prípady, o ktorých si my myslíme, že môžu nastať. A tiež sa často inšpirujeme skúsenosťami. Napríklad – predstavme si systém, v ktorom sú štyri jednoduché stavy – pripravený na štart, štartovanie, pripravený na zastavenie, zastavovanie. Ide teda o stavový stroj, po anglicky „state machine“. A teraz si predstavme, že na každý takýto stav môže prísť udalosť – požiadavka na zmenu stavu (konkrétne len štart a stop). A my, ako konštruktéri, máme navrhnúť ako má systém reagovať na túto požiadavku vzhľadom na to, v akom stave sa nachádza. Skúsme si to len predstaviť. Presne takýto problém som riešil v práci a poviem vám, je to jeden z najzložitejších mechanizmov aké tam máme. Smejete sa? Tak sa pozrite na nasledujúci obrázok:



Poviete si – dobre, ale profesionál tomu musí rozumieť. Samozrejme že tomu rozumie možno viac než obyčajný človek, ale inteligencia, ktorou disponuje nie je oveľa väčšia, ako má iný človek. Jedinú „výhodu“, ktorú má, sú vedomosti a skúsenosti, prípadne fantázia. Existujú samozrejme formálne modely, vďaka ktorým vieme matematicky dokázať, že systém sa napríklad nezasekne, že sa napr. môže dostať do nejakého žiadaného stavu a za akých podmienok. Ale cieľom tohto príkladu bolo poukázať na fakt, že aj tie najjednoduchšie veci, ktoré sa nám môžu zdať naozaj triviálne, nie sú naozaj tak jednoduché. Myslíte si, že keby sa vynechalo pár čiar z obrázku, a vyzeral by prehľadnejšie, systém by fungoval lepšie? Nefungoval... Tento obrázok vyzerá ako vyzerá, pretože nás napadlo riešiť problémy, ktoré môžu nastať, a vyriešili sme ich, dúfame, všetky.

Koľko je však na svete rozhodnutí, ktoré musí človek urobiť, a kde je tá istota, že sme spravili dobre? Môžeme sa vždy spoľahnúť na okamžitý výsledok? Táto otázka má pre mňa hlbší význam – čo ak naše pôsobenie, celkovo, sa nemusí vyvíjať tým správnym smerom? Prečo nezačať hneď zhurta – umelá inteligencia – uvedomelý umelý život v zmysle chápania a cítenia, sa možno raz podarí realizovať. Budeme si aj potom myslieť, že filmy ako Terminátor či podobné sú nezmysly? Každý obdivuje Verneho ako jeho knihy – napr. Let balónom, Dvadsaťtisíc míľ pod morom, a podobné sa stali skutočnosťou, aký vizionár to bol. Zamysleli sme sa vôbec niekedy nad tým, kam chceme smerovať? Či naozaj je technologický vývoj (celkovo) to pravé? Technológia nám pomáha prežiť – ale čo za to? Že jeme umeliny, menej sa hýbeme a dýchame otrávený vzduch? Naozaj si na toto chceme zvyknúť? Mne to celkovo nepríde ako vývoj pozitívnym smerom.. Naše telá sú možno slabé, a naše emočné stavy nie vždy logické a rozumné.. Ale máme na to byť lepší ako systémy, ktoré vytvárame? Snažíme sa niekedy uvažovať, či robíme to, čomu veríme? A aké to má dôsledky?

Nehovorím teraz, že poďme všetci behať a športovať a vykašlime sa na technológiu. To nie.. Len uvažujem, ako budú ľudia vyzerať tak, povedzme, o dvadsaťtisíc rokov.. Alebo o stotisíc. Naše telá dokážu úžasné veci, a to získali vývojom. Nemáme ochlpenie ako opice, pretože sme sa začali obliekať. Dokážeme bežať na dvoch nohách, sme zruční, pretože sme tieto veci začali robiť. Sme zdravší a žijeme dlhšie vďaka medicíne (a čo náš vlastný obranný systém? nezvykne si?) Čo ak evolúcia funguje tým smerom, akým sa organizmus sám vyberie? Čo z nás teda bude o dvadsaťtisíc rokov, keď dnes už len klepkáme do klávesnice a pozeráme telku? Neviem... Preto sa pýtam... Vývoj? Či ilúzia?