nedeľa 23. augusta 2015

Nemôžem za to, že sa hneváš, lebo nedodržiavam Tvoje pravidlá

Najväčší prejav náklonnosti u zvierat je, že sa navzájom napodobňujú. Prvý krát som tento citát počul v notorickom seriáli Mac Gyver, zvláštne. Neskôr som zistil, že je to naozaj pravda, a platí to aj u ľudí. V tejto mojej podivnej úvahe chcem uviesť niekoľko mojich pohľadov na to, prečo sa občas ľudia chovajú manipulatívne, a čo vlastne podľa mňa za tým stojí.

Nie som žiaden odborník na tému, a som si istý, že tieto veci majú tú "reálnu" psychologickú analýzu už dávno za sebou. Avšak, napriek tomu ma láka ma sa nad tým zamyslieť, hlavne ohľadne príčinnej súvislosti.

Manipulatívne konanie je v súčasnej dobe dosť rozoberaná téma, a mnoho z nás má s ňou nejaké skúsenosti. Verím tiež, že väčšina z nás pozná nejaké techniky alebo formy komunikácie, ako sa proti manipulatívnemu konaniu brániť. Napríklad:


Začnem trochu okľukou, vrátim sa k napodobňovaniu a náklonnosti. Napodobňovanie postojov, gest, mimiky, ale aj správania sa vyskytuje najviac u detí. Je to vlastne tá najprirodzenejšia forma učenia sa, kedy deti opakujú po mame alebo niekom inom, a časom sa to naučia aj sami. Napodobňujeme (ľudí) aj v dospelosti - napríklad ako príznak "lásky" alebo vyjadrenia "záujmu", ale tiež aj všeobecne napodobňujeme človeka, s ktorým nám je veľmi dobre, ku ktorému pociťujeme náklonnosť.

Naozaj platí, že napodobňovanie je prejavom náklonnosti. A robíme to väčšinou podvedome. Napríklad, kľudne môže ísť o rozhovor dvoch kamarátov, kedy počas toho jeden z nich napríklad zdvihne ruku, alebo v rámci diskusie spraví nejaké gesto. Napodobňovanie by mohlo vyzerať tak, že ten druhý zopakuje to gesto, či už si to uvedomuje (zasmeje sa), alebo nie.

Myslím si, že čo sa náklonnosti samotnej týka, ide o akýsi prejav našej vlastnej "identifikácie" (pojem zaviedol už Sigmund Freud, hlavne vo vzťahu matka-syn, otec-dcéra). Predierame sa týmto svetom tak, že hľadáme veci a ľudí podobných ako sme my, pretože asi veríme, že nám pomôžu pochopiť samých seba. Je to ako keby sme skákali po kameňoch vo vode. Vidíme, že kameň je suchý, najprv skúsime jeho stabilitu, "istotu", a potom na neho skočíme. A tak kráčame riekou života až na ten druhý breh, do večných lovíšť... Naša potreba identifikácie proste akosi súvisí s našou potrebou prežiť, pretože reprezentuje "istotu" ako tie kamene.

Identifikácia je podľa mňa dôvod, prečo sa nám lepšie hovorí s kamarátom ako s niekým cudzím, pretože "on to pochopí". S ľuďmi, ktorým sme naklonení, ale vzájomne, cítime akúsi blízkosť, niekedy niečo ako "spojenie". Ale myslím si je to len preto, že je nám v niečom podstatnom podobný, že sme sa s ním "identifikovali".

A teraz poďme späť k manipulácii. Čo to vlastne je manipulácia? Manipulovať znamená snahu primäť človeka aj "nedovoleným spôsobom", aby urobil, čo chce manipulátor, alebo aby s ním súhlasil, bol "na jeho strane", alebo tiež ponížiť človeka aby manipulátor bol na tom lepšie. Existuje ohromné množstvo manipulatívnych techník, a mnoho z nich si ani neuvedomujeme a sami manipulujeme iných. Výborná kniha na túto tému je klasika In sheeps clothing.

Nebudem chodiť okolo horúcej kaše, podľa mňa sa dá na manipuláciu pozerať ako na snahu "vtlačiť identifikáciu" druhého človeka s manipulátorom. Vidím totiž akúsi súvislosť s napodobňovaním, kedy manipulátor chce, aby sme hrali jeho "hru", hrali podľa jeho "pravidiel", tak ako tú hru hraje on, možno najradšej by bol, keby sme dokonca hrali miesto neho, v jeho úlohe, aby videl, ako budeme jednať. Chce, aby sme ho "napodobnili".

Vyplýva to myslím hlavne z toho, že v situácii manipulovania sa u manipulátora prejaví pocit menejcennosti, a tým sa začne cítiť na chvíľu "stratený", odcudzený, mimo. Manipuláciou sa vlastne snaží vynútiť si stratenú "istotu", vnútiť "pochopenie vlastnej osoby" druhému človeku.

Myslím si tiež, že aj naše podvedomé drobné "manipulovanie" má rovnaké príčiny, len snáď v inej (menšej) miere. Každý si myslím pár krát za život položí otázku, či za to ako človek stojí. Či ho má niekto rád, či má svoje miesto v spoločnosti, či sa identifikuje s vlastnými rolami, ktoré vo svete má (teda či je tým, kým chce byť).

V dnešnej dobe je celkom časté, že sú ľudia na tom psychicky relatívne zle. Veľmi časté sú depresie (oveľa viac než si myslíte) a pocity menejcennosti, vlastnej neschopnosti. Zdá sa mi však, že manipuláciou sa naša myseľ snaží podvedome brániť týmto stavom. Ak je to tak, ak teda manipulácia = "psychická sebaobrana" = "agresívne" hľadanie vlastnej identifikácie, potom depresia musí byť stav jej straty. Príčinou depresie je teda strata oporných bodov v živote, buď vecí alebo ľudí s ktorými by sme sa tak naozaj identifikovali, s ktorými by sme cítili to "spojenie".

Ale nemusí ísť len o ľudí. Naše oporné body môžu byť aj veci, alebo životné ciele. Napríklad, v mladosti môžme ísť študovať nejaký odbor, ktorý pre nás znamená úplne najviac. Ak nás napríklad zo školy vyhodia, určite vo vnútri cítime stratu "balansu". Každý sa s tým vyrovnáva inak, to je pravda, ale podstatou ostáva, že sme nedosiahli to, čo sme si mysleli že je nevyhnutné v našej životnej ceste. Niektorí ľudia vtedy musia bojovať s pocitom vlastnej neschopnosti, prežívajú úzkosť, depresiu... Takže oporné body môžu byť hocičo. Je to veľmi individuálne.

Ale teraz by sa asi patrilo napísať, čo s tým. Dá sa s depresiou bojovať? Myslím si, že áno, a dá sa aj vyhrať. Všetky tie kognitívno-behaviorálne terapie mi prídu ako veľmi oblúkovité a neosobné, niekedy zavádzajúce a klamlivé bez konkrétností, neverím veľmi tomu, že tieto metódy sú úspešné v rámci "liečby" depresie. Možno na obsedantno-kompulzívne poruchy pomáhajú lepšie, ale nie na depky. Problém vidím trochu aj v samotnom prostredí, v ktorom žijeme. Tento kapitalistický svet nedovoľuje sebarozvoj v kľude. Vždy ho musíme nejak spájať s kariérou, aby sme mali z čoho žiť, podvoľovať sa systému, ktorého sme súčasťou.

Keď človek cíti depresiu, podľa mňa potrebuje nájsť oporné body. Svoje VLASTNÉ oporné body. Musí podľa mňa začať robiť psychohygienu, rapídne obrátiť život hore nohami, vzdať sa určitého spôsobu života, zmieriť sa s vecami, ktoré nevyšli, a začať žiť inak - "poctivejšie" voči sebe, nehľadať oporu inde, ale uvedomiť si, že tak ako každý iný mám rovnaké práva, a že vlastne všetky pravidlá a celý systém bol niekym vymyslený, že všetko je to výmysel a jediné, čo zatiaľ vyzerá ako "dané" sú fyzikálne zákony... Treba viac prežívať a viac premýšľať nad tým, čo sme prežili. Ale určite to nejde ľahko.

Ďalší a posledný bod na zamyslenie - potreba mať oporné body je myslím si prežitok z dávnych "pudových" dôb, kedy mal jedinec väčšiu šancu na prežitie v skupine, ktorá ho prijala. Ako samostatný jedinec nemal veľké šance (a vlastne je to aj dnes tak). A tie oporné body sú niečo ako "moderné signály" nášho prijatia v prostredí, kde žijeme. Myslím si, že keby sme žili v úplne odlišnom prostredí ako teraz (napríklad na pustom ostrove), naše priority a pojem "istoty" by sa zrejme zmenili. A aj oporné body. Samozrejme spomienky by nás držali v starom živote.

Aké poučenia pre mňa z toho plynú:

  • Potrebujeme cítiť náklonnosť, ktorá formuje naše životné oporné body
  • Manipulácia je agresívna snaha získať náklonnosť
  • Manipulácia môže znamenať skrytý pocit menejcennosti
  • Je v záujme manipulátora prehodnotiť svoj život a prestať manipulovať
  • Proti manipulácii existujú efektívne techniky komunikácie

Referencie
When Say No I Feel Guilty
http://www.drgeorgesimon.com/insheepsclothingbook.html
http://www.ericberne.com/games-people-play/




pondelok 17. augusta 2015

Domáca hrazda

Je ťažké posúdiť, ako sa stane, že sa človeku niečo zapáči. A celkovo, čo to vlastne znamená, že si k určitej veci vytvoríme vzťah. Nemám to síce podložené žiadnou múdrou knižkou, ale keďže je to len ďalšia z mojich podivných úvah, môžem si pokojne dovoliť domnievať sa, že človek si vytvára vzťah k veciam, ktoré mu pripomínajú určitú vlastnú vlastnosť - či už o ktorej vie alebo nie, prípadne, ktorú by chcel človek mať.

Myslím si, že veci, ktoré sa nám páčia, chápeme ako určitý prejav "istoty" alebo "stability", ktorá prichádza z vonku k nám, teda nie ako náš vymyslený vnútorný "blud", rozprávka. Je to niečo ako "reálny dôkaz" našej normálnosti a možno určitým spôsobom aj dosiahnuteľnosti danej veci (keď to vnímame ako akýsi hotový výsledok niečoho, čo chceme dosiahnuť my sami). Samozrejme hovorím o inšpirácii, a keď tie dva konce spojím do jednej vety, tak to bude znieť asi takto:

Veci, ktoré sa nám páčia, nás inšpirujú.

S úvahou môžem pokračovať a pýtať sa, ako si vlastne vyberáme to, čo chceme, a či si to vôbec vyberáme. Ale asi nebudem, pretože si myslím, že to už nie je na úvahu, ale skôr na výskum a po druhé chcel som hovoriť o niečom inom :)

Vlastne - vždy som chcel mať doma hrazdu. Chcel som cvičiť, posilovať. Môj cieľ bol naučiť sa nejaké "dobré" bojové umenie, byť v kondičke, silný, v spojení s akousi mystickou schopnosťou maximálneho odhodlania a mať výnimočnejšie schopnosti ako priemer, mať v sebe niečo úprimné a dobré, krásne, ale skryté. Chcel som budovať sám seba ako to robil Sokrates či už ten filozof alebo v knihe "Cesta pokojného bojovníka", ktorú som vtedy vlastne ani nepoznal.

Rád som cvičil sám doma, oveľa radšej ako vonku alebo na verejných tréningoch. Avšak nebol som na seba vôbec taký tvrdý, vlastne som to nakoniec aj nechal tak.

Po čase som si uvedomil, že skutočné ambície človeka môžu byť niekedy naozaj príliš vysoko, alebo aspoň tak vyzerať. Nedosiahnuteľne. Veľké plány, predstavy, želania. Avšak, často stačí zmeniť uhol pohľadu (veľmi obľúbené slovné spojenie dospelých), teda, ehm, často stačí popremýšľať nad tým, čo by sme tým úspechom vlastne dosiahli. Prečo by nás to uspokojilo?

Ak sme dostatočne trpezliví, možno prídeme na to, že vlastne vôbec nejde o tie veci. Alebo keď, tak často sme nakoniec oveľa skromnejší, než sme si o sebe mysleli. A potom si pripadáme ako blbci.

Napadlo ma, že čo ak všetkými tými vecami, ktoré chceme dosiahnuť, či už je to vlastný intelekt, kondička, spojenie s bohom či hmotná vec, sa vlastne snažíme "chytiť" životnú istotu, našu životnú istotu, našu stabilitu v tomto svete. Potrebujeme sa cítiť byť sociálne prijatí, a v bezpečí. Voľne preložené, všetko sú to len prenesené pudy na intelektuálnu úroveň.

Nemôžeme byť nikdy spokojní, pretože máme neustále strach, pudový strach, alebo skôr možno určitú ostražitosť. Poviete si - ach to je blbosť, prečo by som sa mal báť keď niečo chcem? Ako to s tým súvisí? Samozrejme, že to tak vyzerá. Ale viete ako som na to prišiel?

Predstavte si, že by ste nikdy nedostali žiadne veci, ktoré chcete. Je to síce extrém, ale je to stav, v ktorom ste, keď sa narodíte. Teraz si však predstavte, že by ste to akosi prežili a boli schopní objektívne zhodnotiť váš psychický stav. Myslím, že by bol naozaj veľmi mizerný. Veľmi jemne povedané, myslím, že by ste sa cítili ako "hovno". A to je pocit vrcholnej nestability, neistoty, čiže zraniteľnosti, v slovníku pudu.

Vlastne, takéto stavy si môžme všimnúť na ľuďoch trpiacimi syndrómom vyhorenia aj dnes. Ľudia tým, že zanedbávajú vlastnú osobnosť, vnútorný dialóg a vlastné potreby, ocitnú sa na pokraji útesu, úplne sami. A skolabujú, zmietaní v depresii, predchádzanej neuveriteľnými nárokmi na seba, ostro sledujúci už len jedinú vec, ktorá im ostala (väčšinou je to práca). A čo ich tak hnalo k tomu, aby boli na seba tak tvrdí, aby sa tak sebakriticky a ostro zamerali na jedinú vec? Celkom logicky mi sedí to, čo som už povedal - pocit nestability - životnej neistoty, neistoty prežitia vlastnej osoby. Človek môže byť spokojný len vtedy, ak má pocit, že život zvláda. Ale myslím si, že to je veľmi dočasný pojem, stav, ktorý človek dosahuje len občas a na veľmi krátku chvíľu. Väčšinou si to robí sám, akoby mal v hlave akýsi automatický mechanizmus destabilizácie, ktorý mu tú neistotu "vyrába".


So životom to je asi tak, že si nikdy si nebudeme istí, vždy sa "k tomu" budeme len približovať, a preto sa niekedy otvorene, niekedy celkom skryto, budeme vždy báť "o náš život". Veď nakoniec to s nami skončí [ placeholder ].
Väčšina ľudí si to vôbec neuvedomuje, ani nepripúšťa. Stále sa snažíme dobíjať ten kondenzátor, ktorý sa občas vybíja a my žijeme zo zotrvačnosti, a občas ho zas nabíjame.

Nikto nevie, aký je zmysel života a či to niekam vedie. Ja si myslím, že život zmysel nemá. Mňa fakt veľmi dlho trápila otázka, prečo potom chceme žiť? Prečo sa tak silou mocou držíme na tomto svete? Prečo sa vlastne bojíme zomrieť? Šťastie je naozaj relatívny pojem, a Freud si napríklad myslel, že je to potreba zažívať slasť, ktorá nás ženie vpred (kniha "Za princípom slasti").

Môj kamarát z práce to povedal veľmi pekne, myslím, že ma to celkom uspokojilo, aspoň na nejakú dobu. Že za to môže evolúcia samotná. Vysvetlím to formou vtipu: čím viac samovrahov, tým menej samovrahov.

Vlastne že všetky formy života, ktoré nemali potrebu prežiť, už zrejme nežijú. Logické, a dokonale výstižné. A myslím, že je to naozaj asi ten najkrajší popis toho, čo prežije, a prečo. Na svete má šancu prežiť len to, čo prežiť chce, a z toho potom všetky tie nové adaptívne vlastnosti organizmov vychádzajú. Všetko sa nasmeruje na prežitie, pretože všetko to, čo sa na prežitie nenasmerovalo, zomrelo.

Preto si myslím, že keď sa potom pôjdeme baviť na tému "čo je prirodzené" a čo nie, ľahko sa dá argumentovať, že ten absolútny základ je vždy vôľa prežiť. To je to najprirodzenejšie každému životu. Myslím si však, tak ako to je skoro vždy, že sa niekedy výnimky nájdu, alebo tak aspoň môžu vyzerať - to by som možno prisúdil schopnosti evolúcie pracovať na globálnejšej úrovni, než na úrovni jednotlivca. (Pripomínam, že evolúcia nepracuje.)

Mechanizmus prežitia, ako aj evolúcia sama je podľa mňa tá "negatívna entropia" (negentrophy, vymyslel to pán s mačkou), ktorá sa prejavuje na všetkých možných úrovniach nášho života. Na fyzickej, kedy sa telo snaží prispôsobiť podmienkam, vlastne evolúcia a celá tá nevedomá vôľa prežitia (azda by sa to dalo nazvať pud sebazáchovy). Na psychickej úrovni sa negentropia prejavuje vedomou vôľou, kedy motivujeme samých seba, hodnotíme, porovnávame, snažíme sa, túžime.

Všetko sa to točí v takej divnej nekonečnej špirále, kde sa veci neustále vyvíjajú a vyvíjajú, ktorá stále nie je úplne jasná a vysvetlená, je zahalená mystickým tajomstvom, objavuje sa vo forme holografických vzorov vo svete, viditeľných mimo nás, ale aj v našej mysli.

Prežitie je vďaka určitej ilúzie slobodnej vôle otázka nášho výberu už dnes.