Často premýšľam o svojom živote. O tom, či som spokojný v meste, kde momentálne žijem, o tom, či sa v práci cítim dobre, alebo aj o vzťahoch, ktoré udržiavam alebo neudržiavam. Často všetko prehodnocujem, mám pocit, že často nie som s ničím spokojný. Prejavuje sa to hlavne tak, že mením názory alebo postoje na úplne opačné, niekedy v denných intervaloch. Myslím, že mi chýba akási životná rovnováha, stále si nie som istý svojou životnou cestou.
Premýšľam, kedy mi to začalo. Myslím si, že po ukončení vysokej školy. Hneď v deň štátnic, s pocitom "dobre odvedenej práce", som začal len tak premýšľať o tom, čo budem vlastne robiť ďalej. A zistil som, že mám v hlave čiernu dieru. Doslova. Dovtedy bolo u mňa bežné, že ma veci napadali rýchlo, možno aj preto, že väčšinou šlo o relatívne dostupné a reálne veci, ktoré nevyžadovali veľa riskovania. Napríklad moja voľba venovať sa počítačom, alebo hrať na gitare v dnešnej dobe nie je niečo výnimočné. Nič ma viac nebavilo, ako tieto dve veci, ešte možno cvičenie, ale vedel som, že tomu nechcem venovať veľa času a nie je pre mňa prioritou.
Stredná škola bola niečo ako "must have", nič viac, a to trochu ľutujem. Chodil som na strojnícku priemyslovku, škoda že som nešiel na gymnázium. Možno by som si od gymnázia sľuboval viac matematiky a aj takého všeobecného vzdelania, ktoré mi teraz trochu chýba. Stroje vždy boli a sú pre mňa niečo veľmi vzdialené, k čomu som nikdy nemal žiadny vzťah. Na gymnázium som sa bohužiaľ nedostal, práve kvôli matematike, na ktorú som sa možno nepripravoval tak ako sa patrí. Asi som sa nevedel dobre odhadnúť a ani nikto z môjho okolia sa do mňa, čo sa týka toho, nestaral. Preto to ľutujem. Keby bolo keby...
Ale tak, nakoniec som sa zo strojníckej priemyslovky dostal na technickú univerzitu, a aj keď som bol na prijímačkách v Bratislave, Košice jednoznačne vyhrali, a to nie len pre to, že boli bližšie. Svedomito a s chuťou som si preštudoval anotácie k predmetom počas celého štúdia. Ťahalo ma to nielen k "Výpočtovej technike", ale aj k umelej inteligencii. Avšak, bál som sa, že to nezvládnem, hlavne kvôli matematike. Celkovo ľudia strašne strašia ohľadne tej matematiky, ale nemôžem povedať že to nakoniec bolo tak hrozné. Dalo sa to naučiť, a už som aj stihol tri štvrtiny vecí zabudnúť :)
Podstatné je, že som nikdy neľutoval a ani neľutujem, že som šiel na tú školu. Vždy som totiž vedel, že nejakú tú cestu si nakoniec budem musieť vybrať, bez ohľadu na to, čo. Či už pôjdem alebo nepôjdem na výšku, alebo kde vlastne pôjdem, bolo to jedno. Tá voľba bola nevyhnuteľná, tak ako pre každého v tomto veku. Sú to akési životné situácie, obdobia, ktorými si každý musí prejsť, a nakoniec ktoré určia, aspoň v prvých rokoch, smer života.
A v tom je možno háčik, prečo som mal takú čiernu dieru po ukončení školy. Odrazu som už nevidel žiadnu nevyhnutnosť robiť nejaké rozhodnutia. Nepopierateľne sa mi predierala hlavou myšlienka, že moje školské "povinnosti" už skončili. Po 9 + 4 + 5 = 18-tich rokoch školského života som slobodný! Odrazu som pocítil, že teraz stojím na prahu spleti ciest, a už nikdy nebude záležať na tom, či sa z niektorej niekedy vrátim, alebo odbočím na inú, alebo sa vydám opačným smerom. Už nepotrebujem zbierať známky, nebudem dostávať vysvedčenia a nikto nebude uzatvárať "školský rok" dlhým príhovorom.
Ostal som sám, vo svojej hlave. Čierna diera.
Pomyslel som na prácu, blee. Osem hodín každý deň, až do konca života. Fuj. Na to som sa mal snažiť byť v škole dobrý, na to som mal odkladať "nedôležité" veci bokom a venovať sa "podstatným" - škole. Jednoducho nie.
Mal som aj druhú variantu, ostať na škole, pokračovať na doktorandskom. Povedal som si, áno, to môže byť vlastne super, pretože sa budem môcť venovať skoro čomu budem chcieť, budem síce učiť (bál som sa), ale aspoň to nebude musieť byť osem hodín, pretože nebudem v práci. Ale budem dostávať "plat", a budem môcť v kľude premýšľať čo ďalej. Mám pocit, že takto premýšľali skoro všetci, ktorých som tam stretol. Nedokážem posúdiť, či tak rozmýšľa väčšina aj inde, ako v Košiciach na Technickej Univerzite...
No ale roky ubiehali a dokončil som štúdium aj tam. A čierna diera sa vrátila, ale infantilne. Šli sme s priateľkou do Prahy. Najprv som myslel, že budem pokračovať na škole tam, ale zistil som, že je dosť značný (jemne povedané) rozdiel medzi úrovňami, požiadavkami, a tiež bohužiaľ platom. A tak som si povedal, že v Prahe môžem zarábať oveľa viac vo firme, a že na výber bude mnoho. A aj bolo, a nakoniec som pracujúci človek už štvrtý rok.
A cítim sa ako gulička v hre "Arkanoid", alebo v hre "Pong". Už dávno necítim to nadšenie, tú motiváciu do života. Čierna diera mi vôbec nezmizla, stále tam je. Len ja som už musel niečo robiť. Človek nemôže ostať nečinne čakať. Alebo môže? Potreboval som sa osamostatniť, potreboval som už zarábať, naučiť sa žiť v dospeláckom svete. A som tu. Žijem, mám svoje miesto vo firme, robím každodenné úkony. Domov chodím večer, pretože tu v Česku osem hodín znamená 8 + 1 hodina na obed, takže 9 hodín mimo domu + cesta do/z práce. To je tak zhruba 10 hodín mimo domu, podľa toho, kde bývate. Ak do práce prídem na deviatu, tak som doma o tej pol siedmej, siedmej večer. A dobre rozbitý...
Nevidím z toho veľmi východisko a štve ma to. Firma, to je taký presýpací organizmus, v ktorom ste, a v ktorom nežijete úplne svoj život. Aspoň ja nie.
Uvažoval som aj nad podnikaním, ale myslím, že to nie je pre mňa. Podnikanie podľa mňa musí byť niečo ako životné poslanie, musí vás to zasiahnuť ako šíp. Ja by som mal pocit, že mi život uniká.
A tak som sa nad tým začal zamýšľať, hlavne v rámci mojej vlastnej analýzy v denníku. Začal som najprv riešiť to, čo ma štve, a ako sa vlastne cítim. Na začiatku to išlo ťažko, písal som dosť nesúvisle, od veci. Ale akosi ma to upokojilo. Mal som takú svoju hodinku s čajom na stole, ja som sedel na gauči a písal som si denníček.
Nevedel som, čo mám od toho čakať. Denník mi prišiel lepší než fingovanie rozhovoru v hlave. A je to neuveriteľná vec. Nechal som úplne voľný priebeh myšlienkam. O taký týždeň, dva sa mi myšlienky samé začali zhlukovať do zmysluplnejších textov. A mnoho som si uvedomil.
Na veci, ktoré v živote naozaj chcete, alebo aj už len na to ujasniť si, čo vlastne chceme, je potrebné venovať čas, prekonať prokrastináciu, ktorá je také odbornejšie vyjadrenie pre to naše "od zajtra začnem" :)
Vrátim sa teda k tej životnej rovnováhe. Poučenia, ktoré z toho pre mňa plynú, skúsim zhrnúť do nasledujúcich bodov:
- Často sa v škole naučíme veci, ktoré v živote fungujú úplne inak
- Netreba sa na nič spoliehať. Veci sa často menia.
- Netreba sa vzdávať vecí, ktoré chceme robiť, pretože veci, ktoré robiť musíme, nikdy neuvoľnia cestu dobrovoľne. Možno to treba skúsiť naopak a robiť veci, ktoré chceme viac.
- Najdôležitejší je pre nás feedback toho, čo robíme dobrovoľne.
- Aby sme sa našli, keď sa strácame, denník môže pomôcť
Žiadne komentáre :
Zverejnenie komentára