Hodnota človeka

Akú hodnotu má človek? Dá sa vôbec hodnota človeka vyjadriť kvantitatívne? Niekto by mohol tvrdiť, že človek má nevyčísliteľnú hodnotu. Iný by si mohol spočítať celkovú sumu cien jeho orgánov na čiernom trhu. Ďalší by mohol napríklad tvrdiť, že hodnotu človeka bude možné určiť až po smrti, ako súčet váh užitočných a neužitočných vecí, ktoré počas svojho života spravil. Keď vyjde kladné číslo, človek bol “užitočný”, a vyhráva ten, kto má najviac. Podobných “teórií” môže vzniknúť niekoľko, a samozrejme každá reprezentuje “pravdu” len vo svojom vlastnom kontexte.

Koho to zaujíma?

Prečo by sme sa však mali pýtať túto otázku? Pýtajú sa ju všetci? Myslím si, že otázku vlastnej hodnoty sa snažil niekedy zodpovedať každý. Navyše mám dojem, že nepoznám človeka, ktorý by sa snažil zistiť odpoveď všeobecne. Pretože – opakujem – záleží na kontexte.

Ako som spomínal, hodnota ľudských orgánov môže nadobudnúť konkrétne čísla, taktiež si našu "sumu" vieme odvodiť napríklad z ceny liekov, ako priamu úmeru dôležitosti aspektov života a chorôb (ich opak), ktoré sa dajú liečiť. Ak by sme sa nechali zmiasť touto „metrikou“, na naše zdesenie zisťujeme, že dôležitosť aspektov života v podstate určuje trh, pretože ten priamo vplýva na ceny liekov. Ceny liekov zoraďujú dôležitosť aspektov ľudského života podľa toho, ktoré choroby sú „najdrahšie“, a tým pádom by sme sa im mali snažiť "najviac" vyhnúť.

Avšak snaha o filozofické odpovede, či dumanie nad "hodnotou človeka" podľa mňa nemôže vyústiť vo všeobecné závery. Som presvedčený o tom, že človek, ak premýšľa o “hodnote človeka”, premýšľa skoro výlučne o vlastnej hodnote, možno o vlastnom postavení, či o úrovni svojho (ne)úspechu konkrétnej roly alebo rolí, ktoré v živote zastáva.

Aby sme sa mohli pohnúť ďalej, je treba povedať, že som presvedčený o tom, že človek má nevyliečiteľnú potrebu byť úspešný vo svojej role. Je to fakt, a veľmi zaujímavý. Totiž – význam toho „objavu“ si uvedomíme až vtedy, keď začneme skúmať chovanie človeka, ktorému sa darí, alebo ktorému sa nedarí.

Miera úspechu = miera hodnoty?

Človek, ktorý je vo svojich rolách viditeľne úspešný, málokedy pochybuje o svojej vlastnej hodnote. Väčšinou mu naopak sebavedomie rastie, a nemusí nevyhnutne prerásť v aroganciu. Avšak, môže sa objaviť negatívny efekt, ktorým je tlak. Tlak nepoľaviť a tlak udržať si svoju pozíciu, lepšie povedané „úroveň“.

Naopak človek, ktorému sa nedarí, je podľa mňa oveľa zaujímavejší na „skúmanie“. Mám dojem, že práve jednou z fáz prejavov pocitu neúspechu je pýtať sa, „akú má človek hodnotu?“. Takéto všeobecné otázky sú často nie až tak všeobecné. Možno sú spôsobené neochotou priznať si úpadok úspechu vykonávania vlastnej role v danej situácii.

Tu je – na vlastné prekvapenie – možnosť vzniku pozitívneho efektu, ktorým je boj. Človek sa väčšinou veľmi neochotne zmieri s tým, že sa mu nedarí, teda s vlastnou neschopnosťou, a preto s tým najprv bojuje, odmieta priznať si ju. Pocit neschopnosti totiž vedie k pocitu neužitočnosti, a pocit neužitočnosti vedie k otázke vlastnej hodnoty... Človek hľadá presvedčenie, že jeho existencia nie je podmienená úspechom role, ktorú hraje.

Ako spoločnosť vníma neúspech

Dnešná spoločnosť, aj keď sa navonok tvári inak, neumožňuje spokojný život s prijatím vlastnej neschopnosti. To, ako sa máme dobre – či už koľko zarábame peňazí, alebo akých máme priateľov, či v akej kvalite života všeobecne žijeme – závisí výlučne od našich vlastných schopností a „skillov“. Všeobecne od schopnosti byť úspešný v rolách, ktoré hráme. Či si to vedome pripúšťame, je otázka. Čo je však isté, že podvedome to každý vie. A zistí to hneď vtedy, keď ho rodičia prestanú „pridržiavať“ a na naše plecia sa nahrnie bremeno zodpovednosti, „reálny svet“.

Role však nemusia byť len o tom, ako zodpovednosť zvládnuť. Existujú aj „nečestné“ role, ktorých úspech vlastne priamo závisí na schopnosti vyhnúť sa zodpovednosti, prípadne "oblafnutie" zodpovednosti rôznymi technikami podvodu, klamstiev, atď. Sú to väčšinou roly ľudí, ktorí prestali veriť vo vlastnú schopnosť presadiť sa v „čestných“ rolách, a reprezentujú určitú formu vzdoru a postoj „život je aj tak nahovno“, prípadne „život je aj tak nefér“, atď.

Nechcem však zachádzať do úplných detailov, tieto veci zrejme nehovoria nič nové. Radšej by som sa zamyslel, čo robiť, ak sa cítime byť neúspešní, ak strácame pocit „vlastnej hodnoty“.

Zváženie možností - ako nebyť "nahovno"

Je možné, že niektorí by v takýchto prípadoch mohli poskytnúť radu – „stretni sa s priateľmi, ktorí Ťa povzbudia“. Prípadne v opačnom extréme, „nefňukaj a radšej na sebe makaj“. Prvý prípad vychádza z pocitu prijatia nášho zlyhania, druhý z jeho odmietania. Ako sa teda „správne“ zachovať?

V prvom rade musím povedať, že „makanie na sebe“ bez vnútornej motivácie môže spôsobiť nenávisť a odpor k sebe samému, a o to viac, keď nám to nepôjde, čím sa v podstate „potvrdí“ naša neschopnosť.

Naopak, chronická lenivosť či sebaľútosť často vyžaduje pravidelné uisťovanie sa u iných ľudí, že vlastne „nie sme leniví“ a radi obviňujeme naše okolie z každého nášho neúspechu. Vychádza často zo skrytého malého sebavedomia, ktoré nám však iní ľudia bohužiaľ navrátiť nedokážu.

Tým chcem povedať, že ani jeden z prístupov nie je vždy ten najlepší. Situácia sa môže ešte zhoršiť, keď prejdeme do spomínanej apatie typu „život je nahovno“. Záleží od mnohých faktorov, kedy takýto postoj človek nadobudne. Mám dojem, že záleží hlavne na trpezlivosti, ktorú človek so sebou má pri hraní svojej role (a teda sile osobnosti človeka). Prípadne môže ísť aj o zúfalstvo, keď úspech v našej role je zmarený externou udalosťou, napríklad stratou či sklamaním (tiež tu hraje rolu sila osobnosti človeka).

Táto otázka však nemá správnu odpoveď. Hranie určitej životnej role často nie je otázkou výberu, napriek tomu, že jej užitočnosť pre nás môže byť otázna. Väčšinu rolí si naopak volíme sami, a je to často pocit zviazanosti, ktorý umožňuje globalizovať náš neúspech až k pochybovaniu o vlastnej hodnote.

Užitočné, či pohodlné?

Čím rolu dlhšie budujeme, tým väčší vzťah k nej máme, a tým dlhší je preto „pád“, ktorý cítime pri zlyhaní. Hlbšie prepracovaná rola vyjadruje naše skúsenosti, ktoré potvrdzujú naše schopnosti. Preto sa na takúto rolu viac viažeme, či zvykáme, a tým menej sme potom schopní orientovať sa mimo nej. Keďže úspech hrania role chápeme ako náš vlastný úspech, tak logicky príchodzí neúspech musí byť našim vlastným neúspechom.

Možno najužitočnejšie sa preto môže zdať nesnažiť sa radšej viazať na žiadnu rolu, prípadne vyhýbať sa hraniu konkrétnej role, zmeniť rolu a nadobúdané skúsenosti naberať "pomimo". Čiastočne to ide, ale nie vždy a väčšinou nie jednoducho. Z časti je to dané globálnymi definíciami rolí samotnou spoločnosťou, ale častejšie našimi vlastnými hodnotami, princípmi či názormi. Naviac, človek je tvor „hravý“. Hranie hier je vlastne jednou z evolučných stratégií života samého, a je podľa mňa našou prirodzenosťou, tak ako každého živého tvora.

Snáď lepšou stratégiou je podvoliť sa hraniu, možno aj viac doslovne, a dokázať sa znova postaviť na nohy. Páči sa mi jedno staré príslovie: Nie je hanbou spadnúť, ale nepokúsiť sa postaviť.

To znamená začať cielene budovať svoju osobnosť a svoje schopnosti. A neúspech či úspech brať ako jednu z foriem "feedbacku", teda spätnej väzby, ktorá je objektívne najlepšia pre naše ďalšie zdokonaľovanie sa.

Poznanie svojich nedostatkov nám umožní sa zlepšovať systematicky. Schopnosti nemajú binárnu formu (mám / nemám), ale existujú rôzne úrovne. Človek je v niečom lepší, v niečom inom horší. Užitočný pohľad je napríklad takýto: spadol som, OK, nie som prvý ani posledný. V čom bol problém? Retrospektíva. Aha, takže začnem pracovať na zlepšení, nech to znamená čokoľvek (ak neviem ako, skúsim si zistiť ako).

Záver

Tu, ako ste si určite všimli, hrá neuveriteľne dôležitú úlohu motivácia. Vnútorná motivácia. Inak povedané, človek musí chcieť „sám od seba“. Dobrou správou je, že aj na vnútornej motivácii sa dá pracovať. Mne napríklad dáva motiváciu presvedčenie, že na svete neexistujem pre nejaký špecifický dôvod. Preto odo mňa nikto nemôže chcieť, aby som plnil jeho predstavy, nech sa v jeho očiach budem zdať akokoľvek divný. Ľudia robia často systematické chyby vo vlastnom zmýšľaní, a "racionalite" či pohľade na svet, takže vážnosť skoro ľubovoľného "hodnotenia" iných voči mojej osobe môže byť nanajvýš do určitej miery pravdepodobná.

Je preto lepšie nebyť ovca, a mať vo veciach jasno. Kvantitatívna "hodnota človeka" neexistuje bez kontextu, a preto sa ňou nemá zmysel zaoberať. Nikto nevie, čo pre "vesmír" znamenáme. Už len preto je možno užitočnejšie byť pokorný a zvedavý, než arogantný ignorant.