Rozvinuté myšlienky

Peniaze

Peniaze slúžia na automatizáciu života.

Umožňujú nám vyhýbať sa zložitým životným situáciám alebo problémom a nechať ich na iných. Vďaka nim sa dokážeme viac vyhýbať "trápeniu" z dosahovania potrieb - čo môže byť na škodu, keďže tento proces "dosahovania potrieb" môže mať pozitívny efekt na náš sebarozvoj. Veci tak dosahujeme rýchlejšie, bez prežívania alebo často aj znalosti toho, ako tieto veci vznikli. Jednoducho.

Avšak práve abstrakcia hodnoty do peňazí umožňuje anonymitu a dezinformácie. Hra prestáva byť tým "perfect information" typom hry. Tým, že vymeníme reálnu hodnotu za peniaze, sa táto hodnota zovšeobecní do akejsi celoplošne uznávanej hodnoty - "peňazí", ktorých individuálna hodnota podlieha úplne iným zákonom, než pôvodná reálna hodnota.

Napríklad nejaká vec má hodnotu 100 eur, ale za 5 minút už 110 eur. Za ten istý čas však môže euro klesnúť tak, že 100 eur vtedy má dnes už len 90 eur. Takže na spätnú kúpu tej istej veci za 5 minút už budeme potrebovať zaplatiť buď 110 "nových" eur, alebo 122 "starých" eur.

Hodnota peňazí je ako rieka, ktorá tečie, a naša reálna hodnota - v prípade že ju predáme, sa stane loďkou, ktorú vložíme do tej rieky a ktorú si pamätá už len človek, ktorý transakciu vykonal. Loďka sa tak zmení na rieku samotnú, už prestane sama o sebe existovať - nadobudne rýchlosť toku a smer rieky. A z rieky už nikdy nedostaneme naspäť pôvodnú vec. A pritom svet je stále svetom, veci sú stále vecami - vyrúbať strom sekerou bude znamenať vždy to isté, ale cena za to sa bude meniť.

Toľko platíme za automatizáciu života. Vymieňaním hodnôt. Niekto získa, niekto nie. Ale kto to vie objektívne? Tento transakčný chaos je tou anonymitou. Napríklad - od človeka X si nechcem nič kúpiť. Ale on to aj tak predá človeku Y. A ja proti Y nemám nič, takže to kúpim. Naivne si myslím, že som X dal jasne najavo, že od neho nič nekúpim. A kúpil som. Ale neviem o tom, a nemusí o tom vedieť ani X. To je tá anonymita.

Ďalší príklad - bazár áut kúpi auto od človeka za 1000 eur (čo môže byť dosť podhodnotené). Nečestne zníži počet najazdených kilometrov, vykoná pár úprav a predá ho zákazníkovi za 5000 eur. Keby však zákazník vedel obe tieto informácie, auto by si asi nekúpil. Tento jav je dezinformácia, ktorú tiež umožňujú peniaze.

Nesplnené nároky na seba či chyby

Náš mozog si pamätá pocity. Pamätá si, keď sme sa cítili z niečoho dobre, alebo zle. Čím intenzívnejší emočný zážitok (alebo čím viac existujúcich asociácií), tým rýchlejšie a kvalitnejšie si zážitok zapamätáme.

Z druhej strany - čím častejšie sa z opakovanej činnosti budeme cítiť dobre, tým viac mozog uverí tomu, že je to pre nás dobré, a bude to chcieť zažívať znova. Pocity zlosti či sklamania zo seba teda učia mozog zlému pocitu.

Tento "zlý" pocit sa môže potom dostavovať ešte skôr, než situáciu začneme riešiť (niekedy stačí len myšlienka na situáciu, a mozog aktivuje zlý pocit). A tak vzniká napr. aj nechuť do práce. Je to podľa mňa naozaj len o predstave toho zlého pocitu z toho, čo môže nastať.

Ešte zaujímavejším javom, ktorý som odpozoroval však je, že keď si uvedomíme svoju chybné chovanie, alebo čin - či už sa jedná voči niekomu inému alebo sebe (napr. nesplnené nároky na seba), tak naša odozva je "dvojaká", ale efekt je jeden a ten istý: snažíme sa očistiť, alebo zmazať ten náš "hriech". K tomuto účelu máme spomínanú "dvojakú" odozvu:

• pred novou situáciou toho istého typu príde zlý pocit
• po chybe buď obviníme ostatných a zodpovednosť za chybu prevedieme na iných
• alebo v nás vznikne vnútorné napätie, s ktorým sa každý vyrovnáva inak

Druhá varianta je určite zaujímavejšia. Možné vyrovnávanie sa s akceptovanou zodpovednosťou za chybu môže byť:

• Trestanie samého seba. Zámerné vyvolávanie "zlého pocitu". Tu patrí sebaľútosť, alkohol, žiaľ, podpora vlastnej neschopnosti, alebo dokonca až ďalšia provokácia v snahe vyústiť do ďalšej chyby, ktorá by mohla potvrdiť našu neschopnosť. Naschvály voči sebe.
• Snaha o nápravu. Je to očista, zbavenie sa "hriechu". Prejavuje sa napríklad aj prekonaním lenivosti či nechuti v úplne inej veci, alebo že sme odrazu lepší než obvykle. Odrazu nám ide lepšie pracovať, sme celkovo milší a lepší. A nie sme z toho unavení, cítime potrebu napraviť to.

Bez predsudkov na motiváciu

Prišiel som na to, že nie je správna cesta myslieť si, že si človek "zaslúži" cítiť sa dobre až po úspechu. Samozrejme, to tiež. Funguje to totiž len do chvíle, kým sa nám darí. Ale keď sa nám prestane dariť, kvôli zlému pocitu nás postupne opustí aj chuť.

Správnou cestou je podľa mňa sa naučiť necítiť negatívne pocity predtým, než sa do niečoho pustíme. Predsudky fuj. Nie však slepo veriť v úspech. Dokonca ideálne je - ak sa to dá - tešiť sa. Ale dá sa to naučiť? Neviem.

Prístupnejšie sa javí lepšie reagovať až po situácii. Napríklad po neúspechu by sme sa nemali trestať a obviňovať sa. Naopak - hľadať to pozitívne, prípadne vysvetľovať, prečo sme sa tak zachovali. Tým, že prestaneme všetko transformovať na "je to moja chyba", a naopak nájdeme niečo pozitívne na našom konaní či aspoň snahe - postupne zmizne pocit "nahovno". A opäť - mozog sa to začne učiť, pričom v ďalšej situácii nám snáď dopamín "zlého pocitu" nevyplaví a už budeme istejší.

Dobrý pocit samozrejme nie je zárukou úspechu, ale myslím si, že je iskrou pre motiváciu. A to je už čo povedať!

Nezodpovednosť - prejav stratenosti

Prečo sú niektorí ľudia nezodpovední? Každý sa občas na niečo vykašle, no iní sa nedajú "dokopy" po celý život. Je to ich trend, životné krédo - spojené s neviazanosťou, jednorázovými zážitkami, nedokončenými cieľmi.

Pre "nezodpovedných" sú životné ciele často hmlisté alebo príliš nereálne, akoby s nimi neboli stotožnení. Miesto toho bez problémov vezmú tri pôžičky, kúpia si napr. auto aj keď sú bez práce, prípadne prehajdákajú posledný cent z každej výplaty. Alebo nezaplatia nájomné a miesto toho si radšej kúpia drahé topánky... Často len nechápavo žasnem, mne to teda zmysel nedáva. Prečo tak robia?

Dospel som k nasledujúcim myšlienkam. Myslím si, že nezodpovednosť môže vyplývať z pocitu straty vlastnej kontroly nad životom. Z pocitu straty možnosti ho ovládať podľa vlastných predstáv. Nezodpovednosť ako taká je potom iba prejavom - buď straty dôvery vo vlastné schopnosti niečo v živote dosiahnuť, alebo frustrácia a rezignácia z presvedčenia, že sa v živote jednoducho nedá dosiahnuť to, čo človek chce. Akoby všetko unikalo z dosahu, a zároveň provokovalo svojou blízkosťou.

Aj preto si myslím, že pre nezodpovedných sa život proste zdá byť príliš ťažký. Často tak sami seba presviedčajú o opaku, alebo sa možno skôr utešujú dopriavaním si okamžitých pôžitkov. Často totiž majú dojem, že si to "zaslúžia", pretože majú pocit, že vyvíjajú nadštandardné úsilie, ktoré si proste zaslúži odmenu (ďaľší nepriamy dôkaz, že sa im život zdá byť ťažký). Asi aj preto si takíto ľudia často nepripúšťajú, že konajú nezodpovedne.

Na druhej strane - keď sa nám niečo nepodarí, nastane životná zmena alebo sklamanie, môžme prejsť do akejsi formy nevedomého "trucu", akejsi rebélie (ja sa na to môžem vy...; mám to v pi...). Avšak to ešte nie je žiadna katastrofa. Je to akási forma obrannej reakcie. Stane sa to raz. Dvakrát. Občas. Ok...

Nezodpovednosť prichádza, ako jedna z možných evolučných stratégií (inou môže byť dlhodobé premáhanie sa, ktoré vedie k vyhoreniu), keď sme takýmito situáciami už "unavení", keď vnímame, ako naša "snaha" je skoro vždy márna, vďaka čomu si začneme budovať novú životnú teóriu, ktorou konfrontujeme výchovou vštiepeného rodiča v nás, a umlčíme ho. Často sa stáva, že takto utvorená teória je "povoľnejšia" vo viacerých veciach a preto sa dostaví aj pocit akéhosi oslobodenia, neviazanosti a sme "otvorení každej príležitosti".

Avšak, keď taká príležitosť naozaj príde, nie sme schopní sa do nej zahryznúť. Chýba pocit ownershipu (vlastníctva) alebo takej oddanosti, jednoty s danou príležitosťou (odosobnenosť). Stále ju vnímame neviazane, aj keď je možno životnou šancou a dokonca naším životným snom.

Nezodpovednosť je možno jedným riešením strachu z ďaľšieho zlyhania, alebo z bolesti spôsobenej obtiažami života, a neistého výsledku. A tak najistejšie sa začne javiť motto: bez cieľa nie je zlyhanie...

A tak hľadáme šťastie inak. A to v okamžitých pôžitkoch, zábavách, práce len pre peniaze, štúdium len pre papier, krátkodobé vzťahy. Samozrejme u každého sa to môže prejaviť inak, a nie každý, ktorý chodí do práce len kvôli peniazom je nezodpovedný. To je jasné. Pointa je, že taký človek nie je šťastný.

Čo je to zodpovednosť?
Pokúsme sa aspoň laicky a intuitívne zamyslieť nad tým, čo je to zodpovednosť.

Z jedného uhla pohľadu ide o akýsi aspekt činností, a to že sa na nás dá "spoľahnúť". Voľne povedané, že veci nezanedbávame.

Ďaľším rozvinutím "nezanedbávania", je zodpovednosť ako opak ľahtikárskeho myslenia, ktoré nám pomáha určiť si dôležité priority, dokázať sa vzdať okamžitých pôžitkov v prospech vznešenejšieho cieľa.

Taktiež treba poznamenať, že zodpovednosť vzniká len voči niečomu. Či už voči jednej úlohe, alebo voči životu, sľubu, atď.

Ďalej, treba si uvedomiť, že zodpovedne sa môžme chovať, aj keď nám na danej veci až tak nezáleží. Teda myslím si, že zodpovednosť striktne nevyžaduje pocit ownershipu. Zodpovední môžme byť aj v rámci sebaobety (náboženský či morálny predpis), prípadne presvedčenia, že tým ukazujeme svoju "vizitku". Takže aj takáto zištná zodpovednosť je zodpovednosť.

Sme nezodpovední, ak prokrastinujeme?
Z toho, čo som doteraz popísal sa môže zdať, že človeku, konajúcemu nezodpovedne buď na veci nezáleží (či prestalo záležať), alebo ignoruje aj akýsi etický/morálny predpis. Mohlo by sa zdať, že človek je v tomto prípade zbavený rodičovského ja ("svedomie"), a v noci môže pokojne spať.

Avšak existuje aj iný dôvod nezodpovedného konania. Je to akási zotrvačná neschopnosť, aktivovaná chronickou obrannou reakciou, skrytým strachom zo zlyhania. V takom prípade si človek väčšinou uvedomuje, že nie je v poriadku, trápi ho to, ale nevie čo robiť. Tu je príznačná prokrastinácia, klamlivo ako príprava na ťažkú situáciu, ktorá nás čaká. V prokrastinácii zotrvávame stále dlhšie, stále sa necítime byť dostatočne "pripravení"...

Je tiež zaujímavé sa zamyslieť, kedy ide o prokrastináciu. Nie vždy totiž, keď "nerobíme to čo máme", prokrastinujeme. Mám za to, že o prokrastináciu ide výlučne vtedy, ak z činnosti potom máme výčitky. Ide o akúsi "prípravu", akoby "poslednú večeru" pred tým, ako pôjdeme robiť to, čo máme. A prečo prídu výčitky? Jednoducho preto, že sme sa k "hlavnej činnosti" nakoniec ani nedostali... :(

Záver
Myslím si, že najväčšiu šancu sa z toho nekonečného nezodpovedného kruhu dostať majú tí, ktorí si to uvedomujú. Takže tí "s výčitkami".

Pretože výčitky svedčia o tom, že v niečo stále veríme. Ľudia bez výčitiek sú buď naozaj šťastní (reálne sa to dá), alebo ich umlčali a stali sa z nich ignoranti.

Myslím si, že dôležité je zbaviť sa strachu a predstavy o ťažkosti života. Skúsiť naopak prijať fakt, že život sme v rukách ani nikdy nemali a bola to len ilúzia. Netreba to preto riešiť.

Nehovorím prestať sa snažiť, len znížiť nároky. A znova objaviť záujem. Strach z neúspechu sa ľahšie prekonáva, ak o našej snahe nikomu zatiaľ nepovieme.

THE END

Naivní blázni

Keď som sám,

cítim jeseň, plody zeme dozreté. Ticho noci strieda šum smutného lístia... Túžba po večnom odpočinku nesplneného sna. Návrat straty.

Vyčerpanosť - a pokoj. Morálka turistu tu neplatí. Stránim sa ísť po vyznačených chodníkoch.

Melanchólia, hudba večného tunela je cestou k môjmu svetu. Každý deň, o krok bližšie. Bosou nohou - mokrým machom - do svetla obklopeného tmou.

Ticho očí je hlboké ako prázdne jazero. Kto som? Naivný, či nevinný? Zatváram dvere vonkajšiemu svetu. Idealista. Chcem, aby bol svet nadprirodzený.

Nebo jasné, či bledé. Tma, rovnaká každú noc. Príležitosťou je predsa každý okamih :) Občas, keď sme sami, pripúšťame dúfanie v akýsi tajný zážitok... A keď si všimneme seba, stáť v postoji skutočného čakania, spojenie naivity a bláznovstva, tak sa zľakneme. Vraciame sa, zmätení vlastnou iracionalitou - nevieme či išlo o hru - do poznaného, smútku.

Blázni

Nakoniec - rád kráčam sám tichým lesom, a smútku si načúvam.. Tvrdia o nás, že sme blázni - keď tancujeme v tichu. No my vieme, že realita je ustálená hladina ničoho.

Našou cestou sú sny; nimi rúbeme hrozné hordy planých ovocných sadov! Veď naša naivita stúpa až na hodnovernosť nádeje, keď sme láskaví, a chápaví. Akési ticho vieme počuť aj v hluku konzumných, ohraničených myšlienok a slov.

Čo každému občas chýba, keď je smutný... Žijeme vo svojom (temnom) lese, každý má svoje trápenia. Blázni vedia, že po prebdenej studenej noci potrebujeme východ hrejivého slnka. Povzbudenie, porozumenie a pohladenie. Jemnosť, a ľudskosť. Záujem, a oporu. Opäť odložiť rolu otroka povinností. Na chvíľu prestať plávať len vpred, a uvedomiť si, že ide predsa len o cestu, vymyslený priestor, a nie istotu, ktorej sa dá držať.