sobota 28. januára 2017

Naivní blázni

Keď som sám,

cítim jeseň, plody zeme dozreté. Ticho noci strieda šum smutného lístia... Túžba po večnom odpočinku nesplneného sna. Návrat straty.

Vyčerpanosť - a pokoj. Morálka turistu tu neplatí. Stránim sa ísť po vyznačených chodníkoch.

Melanchólia, hudba večného tunela je cestou k môjmu svetu. Každý deň, o krok bližšie. Bosou nohou - mokrým machom - do svetla obklopeného tmou.

Ticho očí je hlboké ako prázdne jazero. Kto som? Naivný, či nevinný? Zatváram dvere vonkajšiemu svetu. Idealista. Chcem, aby bol svet nadprirodzený.

Nebo jasné, či bledé. Tma, rovnaká každú noc. Príležitosťou je predsa každý okamih :) Občas, keď sme sami, pripúšťame dúfanie v akýsi tajný zážitok... A keď si všimneme seba, stáť v postoji skutočného čakania, spojenie naivity a bláznovstva, tak sa zľakneme. Vraciame sa, zmätení vlastnou iracionalitou - nevieme či išlo o hru - do poznaného, smútku.

Blázni

Nakoniec - rád kráčam sám tichým lesom, a smútku si načúvam.. Tvrdia o nás, že sme blázni - keď tancujeme v tichu. No my vieme, že realita je ustálená hladina ničoho.

Našou cestou sú sny; nimi rúbeme hrozné hordy planých ovocných sadov! Veď naša naivita stúpa až na hodnovernosť nádeje, keď sme láskaví, a chápaví. Akési ticho vieme počuť aj v hluku konzumných, ohraničených myšlienok a slov.

Čo každému občas chýba, keď je smutný... Žijeme vo svojom (temnom) lese, každý má svoje trápenia. Blázni vedia, že po prebdenej studenej noci potrebujeme východ hrejivého slnka. Povzbudenie, porozumenie a pohladenie. Jemnosť, a ľudskosť. Záujem, a oporu. Opäť odložiť rolu otroka povinností. Na chvíľu prestať plávať len vpred, a uvedomiť si, že ide predsa len o cestu, vymyslený priestor, a nie istotu, ktorej sa dá držať.