Rozvinuté myšlienky

Peniaze

Peniaze slúžia na automatizáciu života.

Umožňujú nám vyhýbať sa zložitým životným situáciám alebo problémom a nechať ich na iných. Vďaka nim sa dokážeme viac vyhýbať "trápeniu" z dosahovania potrieb - čo môže byť na škodu, keďže tento proces "dosahovania potrieb" môže mať pozitívny efekt na náš sebarozvoj. Veci tak dosahujeme rýchlejšie, bez prežívania alebo často aj znalosti toho, ako tieto veci vznikli. Jednoducho.

Avšak práve abstrakcia hodnoty do peňazí umožňuje anonymitu a dezinformácie. Hra prestáva byť tým "perfect information" typom hry. Tým, že vymeníme reálnu hodnotu za peniaze, sa táto hodnota zovšeobecní do akejsi celoplošne uznávanej hodnoty - "peňazí", ktorých individuálna hodnota podlieha úplne iným zákonom, než pôvodná reálna hodnota.

Napríklad nejaká vec má hodnotu 100 eur, ale za 5 minút už 110 eur. Za ten istý čas však môže euro klesnúť tak, že 100 eur vtedy má dnes už len 90 eur. Takže na spätnú kúpu tej istej veci za 5 minút už budeme potrebovať zaplatiť buď 110 "nových" eur, alebo 122 "starých" eur.

Hodnota peňazí je ako rieka, ktorá tečie, a naša reálna hodnota - v prípade že ju predáme, sa stane loďkou, ktorú vložíme do tej rieky a ktorú si pamätá už len človek, ktorý transakciu vykonal. Loďka sa tak zmení na rieku samotnú, už prestane sama o sebe existovať - nadobudne rýchlosť toku a smer rieky. A z rieky už nikdy nedostaneme naspäť pôvodnú vec. A pritom svet je stále svetom, veci sú stále vecami - vyrúbať strom sekerou bude znamenať vždy to isté, ale cena za to sa bude meniť.

Toľko platíme za automatizáciu života. Vymieňaním hodnôt. Niekto získa, niekto nie. Ale kto to vie objektívne? Tento transakčný chaos je tou anonymitou. Napríklad - od človeka X si nechcem nič kúpiť. Ale on to aj tak predá človeku Y. A ja proti Y nemám nič, takže to kúpim. Naivne si myslím, že som X dal jasne najavo, že od neho nič nekúpim. A kúpil som. Ale neviem o tom, a nemusí o tom vedieť ani X. To je tá anonymita.

Ďalší príklad - bazár áut kúpi auto od človeka za 1000 eur (čo môže byť dosť podhodnotené). Nečestne zníži počet najazdených kilometrov, vykoná pár úprav a predá ho zákazníkovi za 5000 eur. Keby však zákazník vedel obe tieto informácie, auto by si asi nekúpil. Tento jav je dezinformácia, ktorú tiež umožňujú peniaze.

Nesplnené nároky na seba či chyby

Náš mozog si pamätá pocity. Pamätá si, keď sme sa cítili z niečoho dobre, alebo zle. Čím intenzívnejší emočný zážitok (alebo čím viac existujúcich asociácií), tým rýchlejšie a kvalitnejšie si zážitok zapamätáme.

Z druhej strany - čím častejšie sa z opakovanej činnosti budeme cítiť dobre, tým viac mozog uverí tomu, že je to pre nás dobré, a bude to chcieť zažívať znova. Pocity zlosti či sklamania zo seba teda učia mozog zlému pocitu.

Tento "zlý" pocit sa môže potom dostavovať ešte skôr, než situáciu začneme riešiť (niekedy stačí len myšlienka na situáciu, a mozog aktivuje zlý pocit). A tak vzniká napr. aj nechuť do práce. Je to podľa mňa naozaj len o predstave toho zlého pocitu z toho, čo môže nastať.

Ešte zaujímavejším javom, ktorý som odpozoroval však je, že keď si uvedomíme svoju chybné chovanie, alebo čin - či už sa jedná voči niekomu inému alebo sebe (napr. nesplnené nároky na seba), tak naša odozva je "dvojaká", ale efekt je jeden a ten istý: snažíme sa očistiť, alebo zmazať ten náš "hriech". K tomuto účelu máme spomínanú "dvojakú" odozvu:

• pred novou situáciou toho istého typu príde zlý pocit
• po chybe buď obviníme ostatných a zodpovednosť za chybu prevedieme na iných
• alebo v nás vznikne vnútorné napätie, s ktorým sa každý vyrovnáva inak

Druhá varianta je určite zaujímavejšia. Možné vyrovnávanie sa s akceptovanou zodpovednosťou za chybu môže byť:

• Trestanie samého seba. Zámerné vyvolávanie "zlého pocitu". Tu patrí sebaľútosť, alkohol, žiaľ, podpora vlastnej neschopnosti, alebo dokonca až ďalšia provokácia v snahe vyústiť do ďalšej chyby, ktorá by mohla potvrdiť našu neschopnosť. Naschvály voči sebe.
• Snaha o nápravu. Je to očista, zbavenie sa "hriechu". Prejavuje sa napríklad aj prekonaním lenivosti či nechuti v úplne inej veci, alebo že sme odrazu lepší než obvykle. Odrazu nám ide lepšie pracovať, sme celkovo milší a lepší. A nie sme z toho unavení, cítime potrebu napraviť to.

Bez predsudkov na motiváciu

Prišiel som na to, že nie je správna cesta myslieť si, že si človek "zaslúži" cítiť sa dobre až po úspechu. Samozrejme, to tiež. Funguje to totiž len do chvíle, kým sa nám darí. Ale keď sa nám prestane dariť, kvôli zlému pocitu nás postupne opustí aj chuť.

Správnou cestou je podľa mňa sa naučiť necítiť negatívne pocity predtým, než sa do niečoho pustíme. Predsudky fuj. Nie však slepo veriť v úspech. Dokonca ideálne je - ak sa to dá - tešiť sa. Ale dá sa to naučiť? Neviem.

Prístupnejšie sa javí lepšie reagovať až po situácii. Napríklad po neúspechu by sme sa nemali trestať a obviňovať sa. Naopak - hľadať to pozitívne, prípadne vysvetľovať, prečo sme sa tak zachovali. Tým, že prestaneme všetko transformovať na "je to moja chyba", a naopak nájdeme niečo pozitívne na našom konaní či aspoň snahe - postupne zmizne pocit "nahovno". A opäť - mozog sa to začne učiť, pričom v ďalšej situácii nám snáď dopamín "zlého pocitu" nevyplaví a už budeme istejší.

Dobrý pocit samozrejme nie je zárukou úspechu, ale myslím si, že je iskrou pre motiváciu. A to je už čo povedať!