O umelej inteligencii, od ďalšieho mudrlanta

Hlavnou otázkou, ktorou sa tu budem zaoberať je úvaha nad tým, kde sú hranice medzi všeobecnou umelou inteligenciou a vedomím, a prečo je z tohto hľadiska ťažké vytvoriť všeobecnú umelú inteligenciu.

Je ťažké písať úvahu o vedomí, prípadne o tom, čo je to vedomie. Vedomie je tak veľmi individuálna vec, že sa nedá merať zvonku. Je to možno iba abstrakt, a nie reálne existujúca vec. Napriek tomu s tým pojmom pracujeme, a snažíme sa ním popísať niečo, čo je živé a akýmsi spôsobom hodnotnejšie, významnejšie, než umelé, mechanické, či automatické. Vo vedomí sa skrýva samostatnosť, naše preferencie, uvedomovanie si vlastnej existencie, schopnosť sa rozhodovať, a naša mysľová mapa. Slová ako "vedome", "s vedomím", intuitívne označujú tieto schopnosti. Keď páchateľ urobil niečo "s plným vedomím", tak je vinný, na rozdiel od psychickej "nespôsobilosti", kde to "vedomie" mohlo chýbať.

Všeobecná umelá inteligencia, AGI, je často definovaná ako systém schopný riešiť, resp. systém schopný prispôsobiť svoj prístup k riešeniu akejkoľvek (rôznej) úlohy, podobne ako človek. So schopnosťou učiť sa z vlastných chýb, učiť sa automaticky (bez prepínania do režimu učenia), a hlavne učiť sa podľa vlastného výberu (nie všetko). Vedieť prijímať a odmietať. Chcieť a nechcieť.

To mi v mnohom príde podobné, ako intuitívne chápem samotné "vedomie". Mám dojem, že si to ľudia často aj zamieňajú - umelé vedomie vs. umelá inteligencia sa môže zdať natoľko podobná, že môže ísť o to isté. Jeden smer je chápať AGI ako nástroj na riešenie úloh, podobne ako Google je nástroj, ktorý odpovedá na akékoľvek dotazy. Druhý smer je chápať AGI ako umelú osobnosť, ktorá môže "nadobudnúť vedomie". 

Príde mi, akoby cieľom snaženia o dosiahnutie "všeobecného" nástroja AGI je naše presvedčenie, že len tak môže AGI nadobudnúť vedomie. Čím bližšie nám bude, tým "vedomejšia" by si teoreticky mohla byť - akoby sme sa snažili vytvoriť podmienky na vznik umelého vedomia - a tým je AGI. Podobne, ako sa zamýšľame nad tým, ako je možné, že ani 99% spoločnej DNA u šimpanzov nestačí na to, aby tie opice boli tak inteligentné a "vedomé" samých seba ako my.

Je to veľké zjednodušenie a môže sa zdať ako moje cynické ignorovanie faktu, že aj zvieratá vedia spolu komunikovať, využívajú určité nástroje a chránia svoj život tak, akoby si uvedomovali svoju existenciu. Prečo ich potom tak oddeľujeme od ľudí?

Ako odpoveď sa vynára náš bias - anchoring, ktorý vzniká práve v tom našom presvedčení, že to naše intuitívne ľudské vedomie je to "pravé orechové", teda skutočné vedomie. A odtiaľ pramení to naše prianie (alebo chápanie), že "AGI = človek". Tu je tá pasca pletenia pojmov s dojmami. Ide nám naozaj o "skutočné vedomie", alebo o to, aby AGI bola taká, ako je človek?

Človek môže využívať známe vzorce svojej tvorivosti len z toho, čo pozná. A môže využívať biologické nástroje, ktoré evolučne dostal. To má vplyv aj na to, čoho je vôbec schopný náš mozog v tejto chvíli. Keď sa rozvíjam, vedome sa niečo učím, zlepšujú sa aj moje schopnosti. Keď to nerobím, chradnú. Lenže aké schopnosti? Keď píšem, ktoré veci precvičujem? Písanie? Ale kdeže. Precvičujem abstraktné myslenie, vymýšľanie, tvorivosť, motoriku prstov, oči, a taktiež vnímam to, o čom chcem písať. V písaní sa prejavuje môj osobný štýl, moja osobnosť. Bez ohľadu na druh textu, každý žáner a formát má nejaké "stupne voľnosti", kde sa moja osobnosť môže konzistentne prejaviť. A ten prejav je "cítiť". Čitatelia poznajú svojich autorov, ich "stopa" je jasná, ale veľmi ťažko slovne definovateľná. Podobne je to aj v športe alebo hudbe či inej činnosti.

Všetky tieto skilly sa učíme správnou interpretáciou pozorovania - či už priamych "odpovedí" ako na to, alebo pomocou náhodných objavov, ktoré nám zapadnú do kontextu. Vďaka pamäti a schopnosti komunikovať sme sa naučili tento kontext enkódovať do sekvenčných slov, alebo obrazov (a snáď aj zvukov!), ktoré sme si odovzdávali a pamätali po generácie. Každým novým objavom sme tento kontext rozšírili. A rozširovaním tohto kontextu sme zlepšovali aj schopnosť udržiavať a používať tento kontext, pretože bol čoraz zložitejší a spletitejší. Teda rozvíjame sa ako celok.

A prečo sme to robili-robíme? Keď sa to tak vezme, deje sa to u každej živej bytosti. Každá živá bytosť má svoj - nepriamy - výber nejakej prevládajúcej vlastnosti, evolučnej "prednosti", ktorú rozširuje alebo zlepšuje. Jej zlepšovaním sa telo prispôsobuje tomu (aj mozog je fyzická časť tela), aby sme sa tú vlastnosť mohli v ďalších generáciách učiť ešte lepšie - v prípade, že prežijeme (čo je akoby tá fitness funkcia).

Otázka samozrejme je, či naša potreba sociálneho života, potreba sa necítiť byť sám, naše ego, alebo vyhodnotenie radosti ako niečoho veľmi pozitívneho - a mnoho ďalších vecí - či tieto veci sú tiež súčasťou evolučného balíčka, v striktnom zmysle - či sú súčasťou nášho balíčka "prežitia". Ak je to tak, v takom prípade celý náš koncept dôležitosti vlastností, ktoré formujú naše vedomie - vrátane schopnosti vyberať si, a chcieť, sú pravdepodobne veľmi ovplyvnené našou zaobalenou túžbou prežiť. Teda nemôžeme tieto vlastnosti zovšeobecniť, ako to "skutočné vedomie", pretože je zjednodušene povedané - tendenčné, a kontextovo závislé na našom biologickom živote.

Tým chcem povedať, že tieto tendenčné sociálne potreby a ego, zaobalená túžba prežitia, mohla veľmi významne prispieť k rozvoju samotného vedomia a pravdepodobne teda aj k samotnej schopnosti riešiť všeobecné úlohy, aké chceme od AGI.

A dostávame sa k tomu, prečo je vlastne tak ťažké vytvoriť stroj - osobnosť, "human-relatable" AGI. V súlade s úvahami prezentovanými vyššie je to preto, že naše "moderné" emócie a potreby sa jednoducho vyvinuli v prostredí, v ktorom softvér nikdy nebude, a nevieme ho dostatočne dobre nasimulovať. To, čo zatiaľ vieme, je trénovanie dielčích vlastností, ale nie komplex.

A po bé, tým, že umelá inteligencia nevzniká "prirodzene" - teda v našom živom systéme interakcií, kde funguje prirodzený čas a následky, tieto veci sú simulované a to nutne vytvára úplne inú realitu, ktorú by mohlo také "AGI dieťa" vnímať. Môže sa naučiť s nami komunikovať, ale nemôže dávať tým istým veciam taký istý význam ako my. Naša "zelená tráva" bude úplne iná "zelená tráva" pre AGI. 

Manual nostalgy

[1956] The Fortran Automatic Coding System for the IBM 704 EDPM

The IBM Mathematical Formula Translating System FORTRAN is an automatic coding system for the IBM 704 EDPM. More precisely, it is a 704 program which accepts a source program written in a language - the Fortran language - closely resembling the ordinary language of mathematics, and which produces and object program in 704 machine language, ready to be run on a 704.

Object programs produced by Fortran will be nearly as efficient as those written by good programmers.

[1975] 8080 Assembly Language Programming Manual

This manual has been written to help the reader program the INTEL 8080 microcomputer in assembly language. Accordingly, this manual assumes that the reader has a good understanding of logic, but may be completely unfamiliar with programming concepts. The experienced programmer should note that the assembly language has a macro capability which allows users to tailor the assembly language to individual needs.

[1975] Altair Basic

Before a computer can perform any useful function, it must be "told" what to do. Unfortunately, at this time, computers are not capable of understanding English or any other "human" language. This is primarily because our languages are rich with ambiguities and implied meanings. The computer must be told precise instructions and the exact sequence of operations to be performed in order to accomplish any specific task. Therefore, in order to facilitate human communication with a computer, programming languages have been developed.

[1977] Altair DOS

The Altair Disk Operating System (DOS) is a system for developing and running Assembly Language programs. It consists of a Monitor and several system programs.

[1978] The C Programming Language

C is a general-purpose programming language which features economy of expression, modern control flow and data structures, and a rich set of operators. C is not a "very high level" language, nor a "big" one, and is not specialized to any particular area of application. But its absence of restrictions and its geerality make it more convenient and effective for many tasks than supposedly more powerful languages.

[1986] Arrowsoft Assembler v1.00      

Thank you for trying out the public domain version of our Arrowsoft Assembler. We feel that the best way to alert you, the programmer, to our fine line of professional products is to let you use one. Once you have experienced the high quality and ease of use of this free product, we hope that you will contact us regarding our other software (our address is on the cover of this manual). You will no doubt notice that this manual is not exhaustive; in fact, it includes the least amount of information we felt we could include without robbing the program of its usefulness.

[1984-2000] NewBasic Assembler, Version 00.24.40

NBasm is indented for learning assembly language and creating small projects. I created NBasm mostly for the enjoyment and to learn how to create an assembler. You may use NBasm to its full capabilities, but please take note that it does contain bugs and/or errors. If you find a bug and/or error, please let me know. I am constantly adding new things to NBasm and fixing bugs and errors is part of the fun.

[1991] HelpPC 2.10

This program and accompanying databases are designed for the intermediate to advanced programmer that knows what he's doing, but just can't remember specific information necessary to program advanced features of the PC or PS/2. As programmers, we tend to gather massive amounts of books, journals and magazines. Each of these items have some important detail that is generally out of our reach since we can't carry them with us everywhere we go. That's why I started this project, to free myself from having to first find the manuals or articles and then weed through all the mundane text to get to an answer. In the past few years HelpPC has saved me a lot of time previously spent rummaging through manuals.

[1995-1999] HWiNFO

HWiNFO is a *POWERFUL* hardware detection program. It is simple, quick and on most systems very efficient. It "tries" to give only important information about all the hardware devices in your computer so that you need not look inside the PC to see what's there.

[1997] Cool Boot (v 1.0)

Ok, I hate to write help files so I'll make the pain short :)
When you forget to remove the disk when you boot/reboot (I do this allot) you get the old boring message 'Non system disk or disk error.....' It's the boot program in the boot sector that writes this message, so what Cool Boot does is that it just replace the old boot sector by a new cooler one, with an fire effect and a fading message of your own choice. I take all responsibility for all bad things that might happen to you, your family or your computer if you use this program. Just send me the bill ;)

Moji dvaja mentori

Dnes toho existuje toľko, že sa programátor môže zblázniť. Webové aplikácie – backend, frontend. Mobilné aplikácie. Big data. Game development. Systémové programovanie. Bankový sektor, trading. A milión programovacích jazykov, knižníc, frameworkov a podporných nástrojov... Java, Javascript. Typescript, Elm, Scala, Python, C, C++, Haskell, Dart, Swift, Go, Rust, Bash, Spring, Akka, Play, React, Angular, Apache Spark, QT, Unity, Flutter, WebAssembly, Git, Gradle, Maven, SBT, Docker, AWS, Azure a mnoho mnoho ďalších. Existujú rôzne best practices, idiomy, patterny, algoritmy, komunikačné protokoly, formáty súborov - a operačné systémy. Funkcionálne programovanie je dnes hype. Keď som s tým začínal, existovala (či bola bežne dostupná) len zanedbateľná časť toho, čo dnes.

Chodil som na základku, písal sa rok 1996. Vtedy som dostal svoj prvý počítač od svojej tety z Nemecka. Ich firma vyradzovala staré počítače, a kupovala nové – zamestnanci mali možnosť starý počítač odkúpiť. Šlo o IBM 386 SX, model 55, a dostal som ho na Vianoce. Pamätám si, že jeho charakteristická “zvučka” pri zapínaní bola dostatočne dlhá na to, aby som si premyslel, čo idem na počítači robiť.

Programátori tej doby písali v C, C++, assembleri, Pascal-e. S príchodom Windows, už začínala aj Java. Môj „pán učiteľ“ na základnej škole písal kód v „dBase III“ a Microsoft FoxPro. On bol prvým človekom, ktorý mi dal na disketách programovacie nástroje a nainštaloval aj prvý Windows 3.11. Pamätám sa, že po niekoľko hodinovej úspešnej inštalácii prehlásil: „to bol pôrod“ :D

Keď som mal trinásť rokov, od mamy som dostal darček – možnosť zúčastniť sa na Roadshow 98 – akejsi sérii prednášok o novinkách v softvérovom svete. Dnes sa takýchto podujatí ešte stále nevzdal napríklad Apple, ktorý každoročne predstavuje svoje nové produkty (možno aj viac firiem, nesledujem to). V tej dobe však prednášky typu “roadshow” boli bežné. Aspoň to súdim z toho, že Roadshow 98 sa odohrávala v Košiciach, na maličkom a vo svete neznámom Slovensku.

Bol to pre mňa zázračný deň, možnosť zúčastniť sa takejto Roadshow nemal každý trinásťročný chlapec. Vstup mi vybavila moja mamka, ako darček na moje trináste narodeniny. Šiel so mnou otec, autom asi hodinu zo Spišskej do Košíc. Bola to vlastne moja prvá návšteva Košíc vôbec. Netušil som, že tam budem študovať, „keď vyrastiem“.

Na „roadshow“ som videl zástupcov troch softvérových firiem. Každý jeden z nich bol pre mňa vzor, méta mojej budúcnosti. Pamätám si to. Najviac ma samozrejme zaujal Microsoft, ich človek prezentoval nejaké detaily ohľadne Windows 98. Zhodou okolností šlo o manžela bývalej spolužiačky mojej mamy, vďaka ktorému som sa dostal na túto Roadshow. A zhodou okolností to bol šéf marketingu Microsoftu pre celé Česko a Slovensko (v tej dobe samozrejme).

Po svojej prezentácii sa stalo niečo neuveriteľné. Zavolal ma na pódium – prehlásil: „je tu niekde Peter Jakubčo?“ Pomaly a roztrasený som sa postavil. „Poď sem ku mne.“ Potom sa obrátil na ostatných: „Peter má totiž narodeniny. A je to programátor“. Následne mi pred všetkými zablahoželal a ako darček mi dal vývojové prostredie Microsoft Visual Studio 97 Enterprise Edition. Znie to ako vymyslený príbeh, ale naozaj sa to stalo. Samozrejme - to mi zmenilo život. Nemohol som byť už nič iné ako programátor. Môj osud bol spečatený.

Dnes mám už tridsaťšesť rokov. Skoro trojnásobne viac. Som programátor, splnil sa mi sen. No nie je to presne také, ako som si predstavoval. Občas síce mávam svoje „momenty“, ale dnes je to viac menej hlavne o práci samotnej - rýchlosť a kvalita, a ideme ďalej. Trinásťroční chlapci majú samozrejme svet ružový. Počas svojho života som aj odbočil zo svojej programátorskej cesty, ale vždy som sa k tomu vrátil. Ale komu sa to nestane? Hlavná vec, ktorá odlišuje programátorov od bežnejších zamestnaní je, že sa musím konštantne učiť, pretože nové veci prichádzajú doslova denne.

Dnes – keď vidím to všetko, ten progres dnešného sveta, cítim sa občas ako osamelý rybár na rozbúrenom mori. Neviem, ktorý smer je správny. Vlny ma ťahajú na rôzne strany, a každý pohyb má neistú budúcnosť. Je to občas dosť stresujúce. Napriek tomu neľutujem, že som, čo som. Mám aspoň niečo svoje, čo ma definuje, kým som. Okrem spomienok mám ešte stále mnoho síl, a mám ešte čo to pred sebou. Dôležité je nenechať sa stiahnuť minulosťou, spomienkami na „dobré časy“.

Pamätám si, že na konci Roadshow sme za pánom z Microsoftu prišli, a môj otec mu povedal: „Keď budete mať niekedy cestu do Spišskej, máte u mňa bedňu banánov.“ Všetci sme vedeli, že to, čo mi dal, má oveľa väčšiu hodnotu, možno mu práve tým otec chcel dať najavo, že pre mňa spravil niečo veľmi špeciálne.

Nikdy som sa neozval ani pánovi z Microsoftu, ani svojmu bývalému „pánovi učiteľovi“ zo základky, ktorý vo mne naštartoval nádej a motiváciu na kariéru programátora. Nemám pripravené, čo im povedať, a čo robiť potom. Jedno je však isté - boli, sú, aj ostanú mojim doživotným vzorom – reprezentujú pre mňa symbol programovania, moju vnútornú motiváciu. Udalosti, ktoré som vďaka nim zažil, boli a sú pre mňa spomienkou na to chlapčenské nadšenie, chuť a pripravenosť spraviť všetko na splnenie mojich snov. Objavili ma, objavili moju existenciu, právoplatne ma uviedli medzi ostatných - a ukázali im moju tvár. A ja si túto tvár zachovávam dodnes, vo vnútri som stále ten chlapec, ktorý sa na svet počítačov pozerá s obdivom a túžbou. Som programátor a navždy budem.

Diaľka

 Diaľka

     - časom nestarnúca 

slabí pomaly zabúdajú

no silným nehynie bôľ

Čo je šťastie

Základ pre to, aby človek bol v živote šťastný, teda - v rámci vecí, ktoré on sám môže ovplyvniť, je akési správne "nastavenie" mysle. Verím, že správne nastavenie mysle je také, ktoré nám umožňuje - jednoducho povedané - žiť prirodzene. Slovo "prirodzene" prirovnávam k pojmu "bez vnútorného konfliktu". Teda že veci, o ktoré sa snažíme - prípadne úlohy, roly, ktoré v živote hráme, aj naozaj chceme, a dokážeme vnímať a precítiť to, čo nám tieto činnosti či úlohy prinášajú. A šťastní sme vtedy, keď sa cítime byť naplnení. Tieto činnosti a role sú prostredníkom, či skôr nástrojom, tohoto naplnenia.

Verím, že každý má svoju vlastnú "sadu nástrojov", a šťastie dokáže nájsť vtedy, keď si túto sadu poskladá zo svojich životných skúseností, ktorých najcennejším prínosom je spätná väzba.

Ak máme niečo radi, a baví nás to, chceme to, ďalším správnym krokom je podľa mňa rozvíjať tieto možnosti - čo do kvality, tak aj do pestrosti. Systematický rozvoj síce môže "bolieť", ale vytrvalosť, tréning, schopnosť "počúvať" a ďalšie ctnosti nám slúžia ako ďalšie nástroje, vďaka ktorým to vieme zvládnuť. Čím lepšie nástroje, tým ľahšie to zvládneme. Takže sa podľa mňa oplatí budovať aj ctnosti.

Aký je však cieľ toho celého? Aký je cieľ rozvoja, a prečo by sme vôbec mali niečo robiť? Odkiaľ sa berie tá chuť, tá motivácia? Jednoducho... chceme byť proste šťastní. Je však na zamyslenie, či sme schopní rozpoznať veci v našich životoch, ktoré nás skutočne robia šťastnými, a ktoré len naoko.

Šťastie vnímam ako dvojrozmernú "metriku". Jedna os reprezentuje individuálne šťastie, ktoré koreluje so sebarealizáciou, teda realizáciou vlastných nápadov, staranie sa o svoje vlastné zdravie, a vytváranie "obrazu" samého seba, ktorý ukazujeme ostatným.

Druhá os je šťastie, ktoré získame nielen prijatím, ale aj záujmom od druhých ľudí. Môžme to nazvať "sociálne šťastie". Spomenul som záujem od iných - šťastný sa cítim vtedy, keď som "chcený". Keď iná živá bytosť chce, aby som bol pri nej. Alebo niekto chce, aby som robil prácu, ktorú viem, pre ňho. Svojim záujmom mi práve dáva najavo, že je dobre, že sa tejto práci venujem, alebo že som taký, aký som. Odobruje moje rozhodnutie venovať sa tejto práci, alebo odobruje mňa ako človeka. Dodáva mi to pocit sebaistoty, a pocit, že idem správnym smerom.

Aj altruizmus patrí k tejto "ose" šťastia, avšak neverím, že altruista robí veci naozaj nezištne. To, čo svojou činnosťou získava, je práve naplnenie, a teda šťastie. Otázkou je, či ide o naplnenie jeho individuálnej roly, vlastného obrazu, alebo o stratégiu získať si záujem ostatných a dosiahnuť sociálne šťastie. Možno každé individuálne naplnenie má nakoniec takúto funkciu. Ale to neviem :)

Individuálne šťastie získame vďaka úspešnej realizácii našej vlastnej vôle (aj úspech hodnotíme podľa našich vlastných kritérií). Sociálne šťastie získame z dlhotrvajúceho pozitívneho záujmu o nás od iných. Každý chce byť šťastný, avšak myslím si, že každý potrebuje obidva typy šťastia v rôznej miere. Bude zrejme zaujímavé sa nad tým tiež zamyslieť, ale to možno v inej úvahe :)

Nie je to Haiku

Strach
Brzdí
Stráži
Pred svetom
Pred sebou

Streľba
Vystreliť
Či sklopiť zrak
Uhnúť
Či nastaviť
Druhú tvár

Som, kto som
Som, kto som
Nie som, kým by som
Mohol byť

Hýbe sa
Hýbe sa svet
Z diaľky
A z blízka
V autobuse

Pokoj a nepokoj
Nepokoj v duši
Z udalostí
A možností
A pokoj
Z nemožnosti

Ježiško nepríde

Na Vianoce bude konečne pokoj. Nie ako minulé, predminulé, pred-predminulé (atď.) Vianoce - teraz to už naozaj bude inak. Bez zbytočných predsavzatí a snahy. Bude pokoj, pretože Ježiško ani Santa Claus neprídu. Darčeky proste nebudú, a ľudia už konečne nemusia panikáriť. Môžu s úsmevom pokračovať vo svojom bežnom živote. O to lepšie, že budú mať voľno, a stretnú sa s rodinou. Nemá zmysel chodiť do obchodných domov, ani nič objednávať online. Všetky darčeky si títo dvaja už aj tak zobrali (neostalo nič) a zdrhli na druhý koniec vesmíru. Čo z toho vyplýva? Nie je to naša vina.

Museli odísť. Na druhom konci vesmíru pred pár tisíc rokmi vznikla nejaká civilizácia a práve majú rok nula. Ježiško si dobre pamätá na tie časy, keď sa to stalo u nás. Rozhodol sa, že to tam spraví podobne ako tu - narodí sa. Zo skúseností už má nejaké zlepšováky, aby to tam dopadlo lepšie. Napríklad, nebude chcieť byť kráľom. Snáď sa preskočí tá časť s vyvražďovaním novorodencov.

Santa mu v tomto má pomôcť. Jeho úlohou je hodiť mešec peňazí do okna tamojšiemu kráľovi ako "dar" (nie úplatok, božechráň), aby povolil Ježiškovi vstup do tamojšieho sveta. Tiež má s týmto úkonom skúsenosti, ale u nás to bolo za trochu iných okolností. Mešec hádzal ešte ako biskup (ach, aká nostalgia...) nejakej chudobnej rodine. Dnes už tento džob nerobí, dosiahol svoje - nevídanú popularitu a schopnosti Santa Clausa.

Nedá sa veľmi povedať, kedy sa tí dvaja plánujú vrátiť. Ježiško tam plánuje ostať tak zhruba 33 rokov, potom sa uvidí, ako to dopadne. Santa zas nechce byť zlý kamarát, a zvažuje že tam tiež chvíľu pobudne, aspoň kým si Ježiško zvykne. Predsa len odišiel od moderného sveta naspäť do histórie, kde si tamojší bežní ľudia dávajú len kadidlá a myrhy (zlato dávajú ľudia kráľom, ešte sa pre to neuchytil žiadny názov, ale to príde).

Kadidlá a myrhy - na rozdiel od nás, kde je výber trochu širší. Dávame si kvalitné BIO dezodoranty, šampóny cruelty-free, krémy, kozmetiku a peny na holenie. Bavlnené ponožky, svetre a šály, posteľné prádlo, uteráky a papuče. Fajné čokolády so žuvačkami bez cukru, fľaše alkoholu, sypané čaje, netradičné paštéty a dusenú šunku. Bicykle, motorky, kolobežky. Stolné hry, puzzle a knihy. Poháre, šálky na kávu (a kávu). Počítače, mobily a smart hodinky. Wellnes pobyty, dovolenky a lístky na koncerty. Darčekové poukážky (doslova "nabité" karty do obchodov plných textilu alebo reštaurácií).

Toto si dávame väčšinou, ale dá sa aj prekvapiť. Ako napríklad nič nedostať. Každý bude toho roku prekvapený.

Na druhom konci vesmíru tam také veci ešte nemajú. A to je práve experiment, ktorý sa rozhodli tí dvaja fičúri spraviť. Zobrali si so sebou všetky darčeky odtiaľto a plánujú ich rozdať tam. Začul som ich hovoriť o akejsi "vesmírnej rovnováhe", či čo. Dnes je človek tak zahltený vecami (a informáciami), že si nevidí ďalej od nosa. Chcú takto zabiť (alebo len uspať) dve muchy jednou ranou. Inšpirovali sa vlastne činmi Jánošíka - bohatým brať, a chudobným dávať.

Treba im to odpustiť, sú to predsa len jednoduchí muži. Ich úloha na Zemi bola a je totiž jasne stanovená (s drobnými lokálnymi obmenami). V tomto duchu si obaja predstavujú, že zahltenie majetkom ochudobňuje ducha a naopak. Nenašiel som však o tejto veci žiadnu štúdiu, takže dúfam, že experiment riadne zdokumentujú (a nebudú podvádzať data fishingom).

Pre nás je to tiež experiment, aj keď trochu nedobrovoľný. Napriek tomu sa z toho cítim dobre. Keďže to v tomto prípade nie je naša vina, už sa nemusíme objímať s výčitkami a strachom, či sme niekomu urobili radosť a trápiť sa, že nevieme čo komu dať. Čo budeme teraz robiť? Len tak sa ponevierať po byte (alebo po vonku), jesť, piť, a tráviť čas s našimi blízkymi.