Hodnota človeka

Akú hodnotu má človek? Dá sa vôbec hodnota človeka vyjadriť kvantitatívne? Niekto by mohol tvrdiť, že človek má nevyčísliteľnú hodnotu. Iný by si mohol spočítať celkovú sumu cien jeho orgánov na čiernom trhu. Ďalší by mohol napríklad tvrdiť, že hodnotu človeka bude možné určiť až po smrti, ako súčet váh užitočných a neužitočných vecí, ktoré počas svojho života spravil. Keď vyjde kladné číslo, človek bol “užitočný”, a vyhráva ten, kto má najviac. Podobných “teórií” môže vzniknúť niekoľko, a samozrejme každá reprezentuje “pravdu” len vo svojom vlastnom kontexte.

Koho to zaujíma?

Prečo by sme sa však mali pýtať túto otázku? Pýtajú sa ju všetci? Myslím si, že otázku vlastnej hodnoty sa snažil niekedy zodpovedať každý. Navyše mám dojem, že nepoznám človeka, ktorý by sa snažil zistiť odpoveď všeobecne. Pretože – opakujem – záleží na kontexte.

Ako som spomínal, hodnota ľudských orgánov môže nadobudnúť konkrétne čísla, taktiež si našu "sumu" vieme odvodiť napríklad z ceny liekov, ako priamu úmeru dôležitosti aspektov života a chorôb (ich opak), ktoré sa dajú liečiť. Ak by sme sa nechali zmiasť touto „metrikou“, na naše zdesenie zisťujeme, že dôležitosť aspektov života v podstate určuje trh, pretože ten priamo vplýva na ceny liekov. Ceny liekov zoraďujú dôležitosť aspektov ľudského života podľa toho, ktoré choroby sú „najdrahšie“, a tým pádom by sme sa im mali snažiť "najviac" vyhnúť.

Avšak snaha o filozofické odpovede, či dumanie nad "hodnotou človeka" podľa mňa nemôže vyústiť vo všeobecné závery. Som presvedčený o tom, že človek, ak premýšľa o “hodnote človeka”, premýšľa skoro výlučne o vlastnej hodnote, možno o vlastnom postavení, či o úrovni svojho (ne)úspechu konkrétnej roly alebo rolí, ktoré v živote zastáva.

Aby sme sa mohli pohnúť ďalej, je treba povedať, že som presvedčený o tom, že človek má nevyliečiteľnú potrebu byť úspešný vo svojej role. Je to fakt, a veľmi zaujímavý. Totiž – význam toho „objavu“ si uvedomíme až vtedy, keď začneme skúmať chovanie človeka, ktorému sa darí, alebo ktorému sa nedarí.

Miera úspechu = miera hodnoty?

Človek, ktorý je vo svojich rolách viditeľne úspešný, málokedy pochybuje o svojej vlastnej hodnote. Väčšinou mu naopak sebavedomie rastie, a nemusí nevyhnutne prerásť v aroganciu. Avšak, môže sa objaviť negatívny efekt, ktorým je tlak. Tlak nepoľaviť a tlak udržať si svoju pozíciu, lepšie povedané „úroveň“.

Naopak človek, ktorému sa nedarí, je podľa mňa oveľa zaujímavejší na „skúmanie“. Mám dojem, že práve jednou z fáz prejavov pocitu neúspechu je pýtať sa, „akú má človek hodnotu?“. Takéto všeobecné otázky sú často nie až tak všeobecné. Možno sú spôsobené neochotou priznať si úpadok úspechu vykonávania vlastnej role v danej situácii.

Tu je – na vlastné prekvapenie – možnosť vzniku pozitívneho efektu, ktorým je boj. Človek sa väčšinou veľmi neochotne zmieri s tým, že sa mu nedarí, teda s vlastnou neschopnosťou, a preto s tým najprv bojuje, odmieta priznať si ju. Pocit neschopnosti totiž vedie k pocitu neužitočnosti, a pocit neužitočnosti vedie k otázke vlastnej hodnoty... Človek hľadá presvedčenie, že jeho existencia nie je podmienená úspechom role, ktorú hraje.

Ako spoločnosť vníma neúspech

Dnešná spoločnosť, aj keď sa navonok tvári inak, neumožňuje spokojný život s prijatím vlastnej neschopnosti. To, ako sa máme dobre – či už koľko zarábame peňazí, alebo akých máme priateľov, či v akej kvalite života všeobecne žijeme – závisí výlučne od našich vlastných schopností a „skillov“. Všeobecne od schopnosti byť úspešný v rolách, ktoré hráme. Či si to vedome pripúšťame, je otázka. Čo je však isté, že podvedome to každý vie. A zistí to hneď vtedy, keď ho rodičia prestanú „pridržiavať“ a na naše plecia sa nahrnie bremeno zodpovednosti, „reálny svet“.

Role však nemusia byť len o tom, ako zodpovednosť zvládnuť. Existujú aj „nečestné“ role, ktorých úspech vlastne priamo závisí na schopnosti vyhnúť sa zodpovednosti, prípadne "oblafnutie" zodpovednosti rôznymi technikami podvodu, klamstiev, atď. Sú to väčšinou roly ľudí, ktorí prestali veriť vo vlastnú schopnosť presadiť sa v „čestných“ rolách, a reprezentujú určitú formu vzdoru a postoj „život je aj tak nahovno“, prípadne „život je aj tak nefér“, atď.

Nechcem však zachádzať do úplných detailov, tieto veci zrejme nehovoria nič nové. Radšej by som sa zamyslel, čo robiť, ak sa cítime byť neúspešní, ak strácame pocit „vlastnej hodnoty“.

Zváženie možností - ako nebyť "nahovno"

Je možné, že niektorí by v takýchto prípadoch mohli poskytnúť radu – „stretni sa s priateľmi, ktorí Ťa povzbudia“. Prípadne v opačnom extréme, „nefňukaj a radšej na sebe makaj“. Prvý prípad vychádza z pocitu prijatia nášho zlyhania, druhý z jeho odmietania. Ako sa teda „správne“ zachovať?

V prvom rade musím povedať, že „makanie na sebe“ bez vnútornej motivácie môže spôsobiť nenávisť a odpor k sebe samému, a o to viac, keď nám to nepôjde, čím sa v podstate „potvrdí“ naša neschopnosť.

Naopak, chronická lenivosť či sebaľútosť často vyžaduje pravidelné uisťovanie sa u iných ľudí, že vlastne „nie sme leniví“ a radi obviňujeme naše okolie z každého nášho neúspechu. Vychádza často zo skrytého malého sebavedomia, ktoré nám však iní ľudia bohužiaľ navrátiť nedokážu.

Tým chcem povedať, že ani jeden z prístupov nie je vždy ten najlepší. Situácia sa môže ešte zhoršiť, keď prejdeme do spomínanej apatie typu „život je nahovno“. Záleží od mnohých faktorov, kedy takýto postoj človek nadobudne. Mám dojem, že záleží hlavne na trpezlivosti, ktorú človek so sebou má pri hraní svojej role (a teda sile osobnosti človeka). Prípadne môže ísť aj o zúfalstvo, keď úspech v našej role je zmarený externou udalosťou, napríklad stratou či sklamaním (tiež tu hraje rolu sila osobnosti človeka).

Táto otázka však nemá správnu odpoveď. Hranie určitej životnej role často nie je otázkou výberu, napriek tomu, že jej užitočnosť pre nás môže byť otázna. Väčšinu rolí si naopak volíme sami, a je to často pocit zviazanosti, ktorý umožňuje globalizovať náš neúspech až k pochybovaniu o vlastnej hodnote.

Užitočné, či pohodlné?

Čím rolu dlhšie budujeme, tým väčší vzťah k nej máme, a tým dlhší je preto „pád“, ktorý cítime pri zlyhaní. Hlbšie prepracovaná rola vyjadruje naše skúsenosti, ktoré potvrdzujú naše schopnosti. Preto sa na takúto rolu viac viažeme, či zvykáme, a tým menej sme potom schopní orientovať sa mimo nej. Keďže úspech hrania role chápeme ako náš vlastný úspech, tak logicky príchodzí neúspech musí byť našim vlastným neúspechom.

Možno najužitočnejšie sa preto môže zdať nesnažiť sa radšej viazať na žiadnu rolu, prípadne vyhýbať sa hraniu konkrétnej role, zmeniť rolu a nadobúdané skúsenosti naberať "pomimo". Čiastočne to ide, ale nie vždy a väčšinou nie jednoducho. Z časti je to dané globálnymi definíciami rolí samotnou spoločnosťou, ale častejšie našimi vlastnými hodnotami, princípmi či názormi. Naviac, človek je tvor „hravý“. Hranie hier je vlastne jednou z evolučných stratégií života samého, a je podľa mňa našou prirodzenosťou, tak ako každého živého tvora.

Snáď lepšou stratégiou je podvoliť sa hraniu, možno aj viac doslovne, a dokázať sa znova postaviť na nohy. Páči sa mi jedno staré príslovie: Nie je hanbou spadnúť, ale nepokúsiť sa postaviť.

To znamená začať cielene budovať svoju osobnosť a svoje schopnosti. A neúspech či úspech brať ako jednu z foriem "feedbacku", teda spätnej väzby, ktorá je objektívne najlepšia pre naše ďalšie zdokonaľovanie sa.

Poznanie svojich nedostatkov nám umožní sa zlepšovať systematicky. Schopnosti nemajú binárnu formu (mám / nemám), ale existujú rôzne úrovne. Človek je v niečom lepší, v niečom inom horší. Užitočný pohľad je napríklad takýto: spadol som, OK, nie som prvý ani posledný. V čom bol problém? Retrospektíva. Aha, takže začnem pracovať na zlepšení, nech to znamená čokoľvek (ak neviem ako, skúsim si zistiť ako).

Záver

Tu, ako ste si určite všimli, hrá neuveriteľne dôležitú úlohu motivácia. Vnútorná motivácia. Inak povedané, človek musí chcieť „sám od seba“. Dobrou správou je, že aj na vnútornej motivácii sa dá pracovať. Mne napríklad dáva motiváciu presvedčenie, že na svete neexistujem pre nejaký špecifický dôvod. Preto odo mňa nikto nemôže chcieť, aby som plnil jeho predstavy, nech sa v jeho očiach budem zdať akokoľvek divný. Ľudia robia často systematické chyby vo vlastnom zmýšľaní, a "racionalite" či pohľade na svet, takže vážnosť skoro ľubovoľného "hodnotenia" iných voči mojej osobe môže byť nanajvýš do určitej miery pravdepodobná.

Je preto lepšie nebyť ovca, a mať vo veciach jasno. Kvantitatívna "hodnota človeka" neexistuje bez kontextu, a preto sa ňou nemá zmysel zaoberať. Nikto nevie, čo pre "vesmír" znamenáme. Už len preto je možno užitočnejšie byť pokorný a zvedavý, než arogantný ignorant.

Princípy dobrého designu

Dobrý design (čohokoľvek) je pojem, ktorý podľa môjho názoru súvisí jednak s pojmom "krása", ale zároveň je spojený s efektivitou technickej realizácie (zachováva "dobré" vlastnosti z technického pohľadu). Design (bez straty na všeobecnosti), po slovensky "návrh", je takým "rozhraním" alebo interfejsom medzi tým, čo treba, a tým, čo je komfortné a príjemné.

Krása je pojem, ktorý ide skôr do umenia, fantázie, bláznovstva, odlišnosti; je to niečo, čím sú posadnutí vizionári, rojkovia a umelci. Na druhej strane technická efektivita je spojená s minimom (orientovaná na presne definovanú funkcionalitu), výkonnosťou, škálovateľnosťou a akousi "čistotou". A dobrý design je spojenie týchto dvoch vecí dohromady.

Dobrý design nemusí byť úplne minimalistický, ale musí spĺňať nasledujúce body:

• Rieši presne definované problémy (nič viac a nič menej) - ("čo" riešime),
• Je krásny, v individuálnom zmysle ("ako" riešime).

Cestu k dobrému designu by som rád prirovnal k ceste aplikovaním zaujímavej fantázie a dobrých rozhodnutí, ktoré odzačiatku až do konca v rámci nej robíme.

Vytváranie a hodnotenie sú dve rozdielne veci

Spojenie požiadaviek spomenutých v predchádzajúcom odstavci je dosť pochybné. A to už len z nasledujúcich dôvodov:

• "Presne" definovaný problém je vtedy, ak neexistuje viac možností jeho pochopenia 
• Ďalej, ako už bolo povedané, "krásno" je veľmi individuálne.

Aj keď daný problém máme definovaný, často býva, že na jeho technickú realizáciu môže existovať viac riešení, alebo aj žiadne riešenie. "Krásota" designu je teda snáď daná výberom toho najvhodnejšieho riešenia pre daný problém, avšak intuitívne cítim, že aj niečoho viac.

Keď hovorím o "výbere najvhodnejšieho riešenia", evokuje to dojem, že máme pred sebou (pre predstavu) papiere riešení a ide len o to ukázať prstom, "ktoré" berieme (na strojníckej priemyslovke sme to označovali ako "varianty riešenia" a museli sme ich vypracovať niekoľko, z ktorých sme si na základe našich ďalších úvah museli jeden variant vybrať).

Avšak vypracovanie jednotlivých variantov nie je úplne to isté, ako keď už nejaké máme a hodnotíme ich. Vypracovanie vyžaduje kreativitu (fantáziu), motiváciu a akýsi občasný proces hodnotenia rozpracovaného výtvoru (či už pocitový alebo na základe vedomostí), keď sa na to priebežne pozeráme. Mohli by sme ten občasný proces chápať ako občasné "spojenie s realitou", kde kontrolujeme, či ideme "dobrým smerom" (spĺňa to zatiaľ požiadavky? Vyhovuje to "pravidlám"?)

Teda aj kreatívny proces má akési striedajúce sa fázy. Pustíme "rádio fantázie", ktorá predstavuje akési náhodné fluidum rôzne strelených nápadov v ktorých sa rôzne pohybujeme. Tento "pohyb" ďalej rôzne ovládame - či už obmedzíme alebo nasmerujeme, akoby sme otáčali volantom idúceho auta. To je podľa mňa to intuitívne a tajomné "priebežné kontrolovanie". Určite je iného druhu, než vyhodnocovanie hotových variantov riešenia. A myslím si, že je to ten najdôležitejší prvok kreatívneho procesu, pretože vedie cestou rozhodnutí, ktoré v rámci designu robíme.

Každopádne, schopnosť dobre "priebežne kontrolovať"  je úzko spätá so skúsenosťami, znalosťou pravidiel, princípov a tiež odborných vedomostí. Ide to teda skôr do toho chladného logického, analytického a nekreatívneho, zatiaľ čo to "kreatívne" ide skôr do emočného, pocitového. Teda striedajú sa ľavá a pravá hemisféra mozgu, kde kreatívna časť odpovedá skôr tej pravej, a analytická skôr tej ľavej.

Ako vyzerá dobrý design?

Hodnotenie skutočnosti, či ide o dobrý design je podľa mňa čisto empirická záležitosť. Pocit krásy pretrvá prvý pohľad len vtedy, ak vec obstojí aj v použiteľnosti. A použiteľnosť musí pretrvať (prirodzene) relatívne dlhodobo. Podľa mojich skúseností dobrý design vyzerá nejak takto:

• vytvára dojem spojenia do seba zapadajúcich, osobitých, jasne odlíšiteľných prvkov
• preferuje jednoduchosť, prehľadnosť, pochopenie
• opakujúce sa mechanizmy explicitne identifikuje a zjednocuje do samostatných celkov

Keďže som programátor, tak dosť už rečí vo všeobecnosti. Zúžime trošku ten pojem na problémy v programovaní.

Inverzia - "výzor" ako cieľ

Dnešná doba sa z hľadiska programovacích trendov začala trochu viac hýbať. Každým rokom pribúda čoraz viac technológie a možností, v ktorých sa programátor stráca. Včera bolo "in" OOP, dnes je to funkcionálne programovanie, prípadne rôzne pokusy spojiť obe paradigmy. Myslím si však, že hľadanie dobrého designu neskončí nikdy, je jedno v akej paradigme sa pohybujeme. Je mi tiež jasné, že "there is no silver bullet in software development", ako už popísal Fred Brooks.

Aj napriek tomu však možno stojí za úvahu skúsiť nájsť akési viac všeobecné princípy (výsledky Googlu sú naozaj bohaté aj na túto tému), ktoré by reflektovali výzor designu popísaný v predošlej kapitolke.

V skratke zopakujem - dobrý design, ako spojenie krásy a akejsi "technickej dokonalosti", v zmysle troch spomenutých bodov sa dá popísať už existujúcimi princípmi v doméne programovania. Tieto princípy považujem ako dostatočne všeobecné, ktorých dodržiavanie zlepšuje design celkovo. Háčik je v tom, že podstata každého z nich je viac či menej vágne definovaná a spolieha sa na skúsenosti a schopnosti človeka - designéra.

Riešenie komplexného problému nás môže "odlákať" od myšlienok na dobrý design, pretože proces jeho zlepšovania je v podstate ďalším problémom, a človek nevie robiť niekoľko veci naraz. Preto som zástancom akejsi "priebežnej kontroly" (o ktorej som hovoril už vyššie), ktorá bude viac menej rutinná. Jej podstatou by mali byť práve takéto všeobecné princípy, ktoré si znovu-pripomíname ako určitú "mantru". Ich "automatické" aplikovanie nás tak priveľmi neodláka od riešenia pôvodného problému, to je môj dojem.

Taktiež, aplikovanie určitej "šablóny" nemusí byť klišé, v programovaní to vedie k dobre rozpoznateľným patternom (vzorom), ktoré sú esenciálne pri zlepšovaní designu a párovom programovaní. (poznámka: jednou z takých "šablón" je aj code style, ktorý si väčšinou firmy ako-tak definujú a je to dobrá vec).

Tak poďme konečne k tým slávnym princípom:

• YAGNI (You Aren't Gonna Need It)
• KISS - (Keep It Simple Stupid)
• DRY - (Don't Repeat Yourself)

YAGNI

Tento princíp je podľa mňa ten najdôležitejší a myslím si aj najlepšie pochopiteľný (a najmenej dodržiavaný - žeby slabá vôľa?). Radí nám, že nemáme vytvárať nové funkcie v programe, keď ich práve teraz nepotrebujeme. Dodržanie tohto princípu:

• Drží softvér vždy iba minimálne rozpracovaný. A to čo je rozpracované, je vždy jasne definované, niečo čo treba teraz.
• Núti odkladať rozhodnutia na neskôr. Je veľmi dôležité nechať si otvorené možnosti do maximálnej doby aká je možná (požiadavky sa môžu (a budú) meniť) (Lean Software Development)
• Drží nás pri zemi, design riadený požiadavkami a nie naopak (typu "to sa bude hodiť keď budeme v budúcnosti robiť XYZ!"). V praxi to bohužiaľ často vyzerá tak, že pridanie novej technológie je oveľa jednoduchšie než možnosť sa jej zbaviť. Takže pozor na to...
• Udržuje nízky technický dlh (ehm.. skôr bráni jeho zvýšeniu)

Nie je to presne to, čo potrebujeme aby sme vedeli odhadnúť kedy bude práca hotová?

KISS

Tento princíp je bohužiaľ najviac vágny zo všetkých troch. Ak by sme sa ho mali striktne držať, tak to bude dosť závisieť na tom, kto si čo predstaví pod pojmom "jednoduché". Nedá sa to veľmi zovšeobecniť, a dodržanie tohto princípu vyžaduje buď znalosť ďalších X princípov ako riešiť - zjednodušiť určité veci v konkrétnych prípadoch, alebo designér musí mať skúsenosti a taký ten "cit", kedy sa ešte pýtať "dá sa to aj jednoduchšie?" a kedy s tým už prestať.

Čo si o designe myslia slávnejší ľudia než som ja?

• Einstein si myslí, že: "Keep it simple, as simple as possible, but not simpler" (narážka na použitie princípu Occam's razor, ktorý radí vybrať si takú hypotézu s pomedzi niekoľkých, rovnako pravdepodobných, ktorá vyžaduje najmenej predpokladov)

• C.A.R. Hoare zas (trochu podpichovačne): "There are two ways of constructing a software design. One way is to make it so simple that there are obviously no deficiencies. And the other way is to make it so complicated that there are no obvious deficiencies."

Radšej by sme mohli urobiť skôr výčet toho, čo nie je jednoduchý design:

• Over-engineering (needless complexity)
• Nízka kohézia (kód je neusporiadaný, zodpovednosti sú "porozhadzované" a nejasné - kód nemá "myšlienku")
• Tesný coupling (príliš veľa závislostí na konkrétnych implementáciách, opak princípu SDP (Stable Dependencies Principle))

Jednoduchosť je relatívny pojem, spätý s kontextom, alebo pohľadom na vec. Musíme vždy vedieť, aký je cieľ, požiadavka. A s tým súvisia aj kompromisy, ktoré často musíme vykonať. Napríklad, ak je cieľ "best performance ever", tak prehľadnosť a "čistota" často musia spraviť kompromis, a naopak.

DRY

Skoro ma láka povedať, že toto je jeden z princípov patriacich do Zenu. Hľadať v kóde repetitívnosť sa totiž dá občas prirovnať k riešeniu Zenového koanu, alebo ide o činnosť, keď meditujeme podľa Vipassany. Pomenúvame a identifikujeme. A zažívame AHA-efekty.

Hlavným nástrojom, ktorý nám pomáha v tejto činnosti je abstrakcia. Vo všeobecnosti je abstrakcia pojem vlastne priamo určený na eliminovanie opakujúceho sa (či zložitého) kódu. A málokto si to uvedomuje.

Už len jednoduchý for cyklus je abstrakciou (ktorú snáď poznáte všetci); keby neexistovala, mali by sme veľa if-ov za sebou, podľa toho, aké maximálne N by bolo. Samozrejme v rámci hĺbky "rozjímania" nad koanom DRY sa dá ísť až do výšin teórie kategórií, a exotických zigohistomorfických prepromorfizmov, ale väčšinou nemusíme :)

Hlavný princíp je "zgrupovať" súvisiace kódy, potom v rámci nich zgrupovať zdieľané funkcie a nahrádzať ich jedinou, alebo aj celú vec refaktorovať. Často (v rámci OOP) pomôže aj aplikovanie nejakého vhodného patternu, či dvoch.

Ako na nový design

Aj návrh návrhu má svoje YAGNI, KISS a DRY. Treba začať vždy tou najlacnejšou a najdôležitejšou vecou - API. Použitie. Má to niekoľko výhod:

• Ujasníte si problém, prípadne identifikujete viac problémov.
• Zmena API je v tomto bode neuveriteľne lacná
• Krásne funguje párové programovanie
• Hotové API je niečo ako "zadanie", "špecifikácia", na ktoré sme ako školáci boli zvyknutí a ktoré v Agile nedostaneme len tak (iba pracnou komunikáciou - user story).
• Často nás to privedie k zamysleniu, aha-efektom a objaveniu nových súvislostí   

Tvorba API sa môže striedať s návrhom algoritmov či dátovou reprezentáciou. Nič nie je úplne oddelené, všetko má svoje prieniky.

Návrh API sa mi najviac osvedčil, keď som postupoval intuitívne - v princípe jeho použitia. Nezačal som robiť interface, ale kód, ktorý niečo "robí". S neexistujúcim API. Nemusí ísť vôbec o TDD (aj keď to k tomu smeruje), pretože použitie často môže používať príliš nedomyslené veci a sústredenie sa na pravidlá TDD v tejto fáze by nás iba "dekontextovalo". Kód, ktorý som písal, bol pseudo-kód, kde som vyjadroval len to, čo práve robím a aby to bolo pochopiteľné (aj prípadnému sparring-partnerovi).

Ako už vieme, zmena kontextu je rušivý element, ktorý ak je častý, znižuje IQ. Takže na začiatok žiadne pravidlá (okrem YAGNI, KISS a DRY), máme (teda skoro) free svet a navrhujeme to ako nám to "príde" fajn. Keď nás už nič nenapadá, vrátime sa kritickým okom a skontrolujeme zvyšné princípy (kohézia, coupling, SOLID, atď.)

Toto všetko sa dá riešiť už v tejto prvotinnej fáze, pri návrhu API v notepade alebo na papier, kde je všetko zadarmo.

Keď bude nejaký nástrel API, pri implementácii už budeme odbremenení od mnohých rozhodnutí (zázračne sme okúsili blahodárne výsledky použitia YAGNI v predchádzajúcej fáze).

Záver

Keď sa na to celé pozerám, použil som dosť pojmov, takže dobrý design asi nebude úplne "trivka" :) Na druhej strane, cieľ je vcelku jednoduchý, až zenový:

• Dosiahnuť kódový Feng shui

Princípmi:

• Riešiť jednu, iba tú dôležitú, myšlienku v čase
• Písať, kontrolovať a upravovať kód dovtedy, kým tá myšlienka nebude biť do očí

Ako sa stať ľadoborcom

V dnešnom prísevku sa chcem venovať niečomu špeciálnemu. Ohľadne našej mysle a vnímania, v súvislosti s motiváciou. Naša myseľ je veľmi zvláštna, čo sa vnímania týka. Sme schopní sa dostať do stavu, v ktorom vnímame oveľa intenzívnejšie, než bežne. Zasnúbená krajina, v ktorej máme "zvláštne" schopnosti - čisté a jasné myšlienky, akýsi stav "osvietenia", bezprostrednej motivácie a nasadenia. Ide o známy psychologický stav the flow alebo being in the zone.

Pojem Flow ("prúd") prvýkrát použil maďarský psychológ Mihaly Csikszentmihalyi, ktorý označuje stav mysle, v ktorom sa úplne sústredíme na prítomný okamih, práve vykonávanú činnosť a sme pre ňu absolútne motivovaní. V tom čase nič nie je dôležitejšie, a často zabúdame sami na seba, a dokážeme podať výkon na hranici svojich možností.

Tento stav a jeho skúmanie patrí do tzv. "pozitívnej psychológie", kde sa psychológovia zaoberajú skúmaním javov, ktoré človeku spôsobujú "šťastie" na rozdiel od skúmania psychických "problémov". Podľa Csiksyentmihalyiho ide o zvláštny stav, v ktorom v našej mysli prebieha to najefektívnejšie učenie, máme neuveriteľne jasné vnímanie okolia ale aj seba samého. Jednoducho sa "v priamom prenose" zlepšujeme bez toho, aby sme pociťovali "prekonávanie".

Čo je ešte zaujímavejšie, že vraj, ak sme "v zóne", prežívame pocit vnútorného šťastia, spokojnosti, možno pocitu užitočnosti a zmyslu toho, čomu sa práve venuje. Čiže nejde o akúsi bezhlavosť a šialenstvo.

Csikszentmihalyi o tom napísal niekoľko kníh a článkov ohľadne Flow, ktoré som však zatiaľ nečítal. Recenzie a úvody však naznačujú, že Csikszentmihalyi doslova stotožňuje Flow so šťastím, a "optimálnym prežívaním", niečo, čo do čoho by sme sa mali chcieť dostávať čo najčastejšie. Je možné, že si jeho knihu prečítam, avšak rád by som aj napriek mojej neznalosti o tom napísal pár slov.

Vplyv motivácie na človeka

Nie je to môj objav, že motivácia vie byť tou najdôležitejšou hnacou silou, aktivátorom činnosti a neuveriteľných výkonov. Avšak bežne nie sme "absolútne motivovaní". Bežne máme stále pocit, že sa úlohe nemusíme až tak odovzdať, radšej si udržiavame akýsi odstup a hľadáme "rozumnú mieru", v ktorej sme ochotní sa sústrediť na danú činnosť. Pretože si myslíme, že práve práca a činnosť, ktorú "musíme" vykonávať, je niečo zlé, čo nám spôsobuje vyčerpanie, stres a možno sa bojíme, aby sme nestratili naše priority a hodnoty.

Flow nastane, keď sa na tieto myšlienky jednoducho vykašleme, a "hackersky" sa pustíme proti prúdu prirodzenosti, ktorá nás odrádza od práce. Jednoducho keď sa "odovzdáme" činnosti, podriadime sa tomu, proste opustíme odmietanie v našej vlastnej hlave, a rušenia prestanú existovať. Odrazu sa nám otvorí široká škála možností, "bahno" v ktorom sa brodí naša myseľ sa odplaví a my kráčame slobodní. Je to najozaj zvláštny stav a zvláštny pocit. Vôbec nie bežný, hlavne keď si ho plne uvedomujeme.

Mám pocit, že oveľa častejšie vznikne, keď prekonáme prokrastináciu. To znamená, že keď spravíme niečo, čo chceme už dlhodobo, ale vyhýbame sa tomu, pretože sa nám to "nechce". Prekonanie prokrastinácie nám dá pocit, že sme sa v živote niekam posunuli, že sme niečo, aj keď maličké, dokázali. A tento pocit nám môže otvoriť cestu, na ktorej sme ešte nikdy neboli - začneme sa venovať dlhodobo "naplánovaným" veciam hneď, a priamo. Jednoducho pocity nechuti "odignorujeme".

V takom stave dokážeme toho spraviť hrozne veľa. Niečo tvoriť, chápať, ale aj podávať športové výkony. Ohľadne času, môže sa jednať o krátky okamih (napríklad záchrana topiaceho), niekoľkohodinový okamih, ale aj o dlhodobejší stav, ktorý trvá niekoľko dní alebo týždňov. Myslím si, že si taký stav čiastočne vieme udržiavať podobne, ako keby sme prikladali drevo do ohňa. Jednou z podmienok, ktoré vnímam je, aby sme neboli nútení riešiť aj iné veci (napr. rodinné problémy, cestovanie, atď).

Potom, keď nás Flow "opustí", pociťujeme značné vyčerpanie. A naše "schopnosti" sa opäť vrátia do pôvodných rozmerov.

Stav Flow a osvietenie

Flow podľa spomínaného pána psychológa je stav, v ktorom je naša myseľ "uvedomelá", vedomá si samej seba, cíti zvláštnu awareness, alebo focus. Niekedy sa Flow popisuje ako stav úplného vedomia a sústredenia, dokonca sa niekedy dáva do súvislosti so stavom "osvietenia" z východných náboženstiev.

Predsa len, možno aj z vlastnej skúsenosti sa mi zdá, že by sa Flow dal aspoň vzdialene prirovnať stavu, v ktorom sa nachádza naša myseľ v stave meditácie. V meditácii si má človek plne "uvedomovať" čo sa deje. Neexistuje vlastne žiadny špeciálny stav, o ktorý by sme sa v meditácii mali snažiť. Práve naopak, mali by sme "nechať ísť" všetky aktivity selekcie myšlienok, a nerobiť nič iné, len si uvedomovať, čo sa práve skutočne deje. Keď sa naše myšlienky ustália, budeme mať pocit akéhosi zmierenia, v ktorom zmiznú predsudky a naša činnosť aj po meditácii bude viac sústredená, priama, "správna". Veľmi pekne ten pocit popisuje Alan Watts v knihe Cesta Zenu.

Myslím si, že v prípade Flow vznikne podobný stav mysle, v ktorom jednoducho "neriešime blbosti", ale sme plne sústredení a odovzdaní úlohe s presne takým nasadením, aké je potrebné.

Čo nie je Flow

Myslím si, že existujú ešte niektoré stavy, ktoré prejavujú podobne ako Flow (v zmysle maximálne sústredenie sa), ale nejedná sa o ten pravý "Flow":

• Práca pod eustresom
• Práca pod distresom
• Nezastaviteľný "Flow"

Tu musím uviesť poznámku, že sa jedná o stavy zdravých ľudí. Existujú totiž aj stavy chorobné alebo sporné, v ktorých sa prvky Flow dajú nájsť, ako napríklad tzv. hyperfocus, alebo choroba ADHD.

V prípade eustresu - ide stále o stres - existuje "stresor", tj. externý vplyv, ktorý nás "núti" robiť, aj keď z toho máme dobré pocity. Ako príklad eustresového stresora môže byť, že ideme niekde ďaleko na dovolenku, kde sme ešte neboli. A termín sa blíži a my musíme zistiť všetko potrebné, vybaviť veci, atď. A premýšľame, aby sme na nič nezabudli, máme "stres", ktorý však nemá negatívny dopad na naše zdravie.

Aj distres nám vie spôsobiť sústredenie sa na prácu. V tom prípade ale nastane niečo ako stav "paniky" (na odkaze je to "panic monster"), ktorý spôsobí, že sa úlohe začneme naplno venovať, pretože už nie je iná možnosť (napríklad horí termín, alebo sa niečo fakt brutálne pos**lo). Ak je dlhodobý, alebo sa opakuje príliš často, môže sa stať chronický, čo môže viesť k vyhoreniu, takže pozor na to. Podľa niektorých zdrojov samotný distres vzniká tým, že ignorujeme / neodpovedáme na (hlavne v nás samých) negatívnu situáciu, ktorá pre nás nastala, ktorá sa opakuje. Čiže ak situáciu neriešime v dostatočnej miere.

A v prípade "nezastaviteľného Flow" ide o relatívne pozitívne pocity, s efektom že napr. nevieme zaspať, pretože naša hlava nevie zastaviť to myslenie. Stále myslíme na veci, akoby sa spustila akási reťazová reakcia. Napríklad sa to často stáva, ak na niečo neuveriteľné prídeme, čo nás veľmi značne posunie dopredu a uvedomujeme si to. Alebo ak niečo veľmi zaujímavé riešime. Alebo má prísť zmena, ktorá bude vyžadovať naše myslenie v oveľa väčšej miere (napríklad sme dostali prvú prácu programátora a zajtra nastupujeme :). Ale je tu tenká hranica so stresom, je vlastne celkom možné že ide o akýsi "skrytý stres".

Fungovanie mimo Flow

Človek pracujúci mimo flow sa vlastne istým spôsobom musí "nútiť" do toho, čo robí - odbúravať negatívne asociácie. To nútenie je vlastne boj s inými myšlienkami (negatívnymi asociáciami), ktoré nám voľne chodia po mysli a nesúvisia s tým, čo práve robíme. Ak v tomto procese nie sme "vytrénovaní", tak negatívne asociácie sú vlastne akýmisi prirodzenými reakciami nášho mozgu na naše "zvláštne" správanie sa. Totiž z hľadiska prírody a pudov vôbec nie sme stavaní na takéto cielené uvedomovanie si toho, čo robíme a selektovanie myšlienok. Jednoduchý pudový mozog jedná "automaticky" a jeho cieľom je dosiahnuť slasť, potešenie, okamžitú odmenu (v tomto blogu sa jedná o "instant gratification monkey").

Záver

Je zaujímavé, že niektorí autori Flow v práci nepovažujú za dobrý. Napríklad známy Uncle Bob v knihe The Clean Coder píše, že keď sme v zóne, nevidíme "big picture", teda že nemáme nad vecou nadhľad. Neviem, čo si mám o tom myslieť. Je to možno aj v tom, kto ako chápe Flow.

Napríklad existuje niečo ako "šialenstvo strelcov". Je to jednoducho popísané tak, že sa vrhneme na úlohu, a bezhlavo ju začneme riešiť. Väčšinou máme v hlave akúsi predstavu, ideu, ktorú sa snažíme "vtlačiť" a napasovať tak, aby sme práve touto ideou vyriešili úlohu. V tomto prípade sa tiež môžme "zabrať" do sústredeného riešenia, ale efekt nemusí byť dobrý, aký je v prípade skutočného Flow. V hlave nám to môže "šrotovať", ale dôsledky nebudeme vidieť.

Jedná sa aj v tomto prípade o Flow? Myslím si, že nie, pretože ak jednou z vlastností zóny je vyrovnanosť a určité "osvietenie". Naše akcie sú väčšinou pokojné a cielené, s jasnou predstavou vstupov a výstupov, s jasnou metódou overenia. Naša myseľ je vtedy čistá a pokojná ako hladina rybníka, v ktorom vidíme odraz myšlienkových prúdov tak ľahko, ako keby sa od tejto hladiny odrážalo svetlo mesiaca.