Diaľka

 Diaľka

     - časom nestarnúca 

slabí pomaly zabúdajú

no silným nehynie bôľ

Čo je šťastie

Základ pre to, aby človek bol v živote šťastný, teda - v rámci vecí, ktoré on sám môže ovplyvniť, je akési správne "nastavenie" mysle. Verím, že správne nastavenie mysle je také, ktoré nám umožňuje - jednoducho povedané - žiť prirodzene. Slovo "prirodzene" prirovnávam k pojmu "bez vnútorného konfliktu". Teda že veci, o ktoré sa snažíme - prípadne úlohy, roly, ktoré v živote hráme, aj naozaj chceme, a dokážeme vnímať a precítiť to, čo nám tieto činnosti či úlohy prinášajú. A šťastní sme vtedy, keď sa cítime byť naplnení. Tieto činnosti a role sú prostredníkom, či skôr nástrojom, tohoto naplnenia.

Verím, že každý má svoju vlastnú "sadu nástrojov", a šťastie dokáže nájsť vtedy, keď si túto sadu poskladá zo svojich životných skúseností, ktorých najcennejším prínosom je spätná väzba.

Ak máme niečo radi, a baví nás to, chceme to, ďalším správnym krokom je podľa mňa rozvíjať tieto možnosti - čo do kvality, tak aj do pestrosti. Systematický rozvoj síce môže "bolieť", ale vytrvalosť, tréning, schopnosť "počúvať" a ďalšie ctnosti nám slúžia ako ďalšie nástroje, vďaka ktorým to vieme zvládnuť. Čím lepšie nástroje, tým ľahšie to zvládneme. Takže sa podľa mňa oplatí budovať aj ctnosti.

Aký je však cieľ toho celého? Aký je cieľ rozvoja, a prečo by sme vôbec mali niečo robiť? Odkiaľ sa berie tá chuť, tá motivácia? Jednoducho... chceme byť proste šťastní. Je však na zamyslenie, či sme schopní rozpoznať veci v našich životoch, ktoré nás skutočne robia šťastnými, a ktoré len naoko.

Šťastie vnímam ako dvojrozmernú "metriku". Jedna os reprezentuje individuálne šťastie, ktoré koreluje so sebarealizáciou, teda realizáciou vlastných nápadov, staranie sa o svoje vlastné zdravie, a vytváranie "obrazu" samého seba, ktorý ukazujeme ostatným.

Druhá os je šťastie, ktoré získame nielen prijatím, ale aj záujmom od druhých ľudí. Môžme to nazvať "sociálne šťastie". Spomenul som záujem od iných - šťastný sa cítim vtedy, keď som "chcený". Keď iná živá bytosť chce, aby som bol pri nej. Alebo niekto chce, aby som robil prácu, ktorú viem, pre ňho. Svojim záujmom mi práve dáva najavo, že je dobre, že sa tejto práci venujem, alebo že som taký, aký som. Odobruje moje rozhodnutie venovať sa tejto práci, alebo odobruje mňa ako človeka. Dodáva mi to pocit sebaistoty, a pocit, že idem správnym smerom.

Aj altruizmus patrí k tejto "ose" šťastia, avšak neverím, že altruista robí veci naozaj nezištne. To, čo svojou činnosťou získava, je práve naplnenie, a teda šťastie. Otázkou je, či ide o naplnenie jeho individuálnej roly, vlastného obrazu, alebo o stratégiu získať si záujem ostatných a dosiahnuť sociálne šťastie. Možno každé individuálne naplnenie má nakoniec takúto funkciu. Ale to neviem :)

Individuálne šťastie získame vďaka úspešnej realizácii našej vlastnej vôle (aj úspech hodnotíme podľa našich vlastných kritérií). Sociálne šťastie získame z dlhotrvajúceho pozitívneho záujmu o nás od iných. Každý chce byť šťastný, avšak myslím si, že každý potrebuje obidva typy šťastia v rôznej miere. Bude zrejme zaujímavé sa nad tým tiež zamyslieť, ale to možno v inej úvahe :)

Nie je to Haiku

Strach
Brzdí
Stráži
Pred svetom
Pred sebou

Streľba
Vystreliť
Či sklopiť zrak
Uhnúť
Či nastaviť
Druhú tvár

Som, kto som
Som, kto som
Nie som, kým by som
Mohol byť

Hýbe sa
Hýbe sa svet
Z diaľky
A z blízka
V autobuse

Pokoj a nepokoj
Nepokoj v duši
Z udalostí
A možností
A pokoj
Z nemožnosti