Na Vianoce bude konečne pokoj. Nie ako minulé, predminulé, pred-predminulé (atď.) Vianoce - teraz to už naozaj bude inak. Bez zbytočných predsavzatí a snahy. Bude pokoj, pretože Ježiško ani Santa Claus neprídu. Darčeky proste nebudú, a ľudia už konečne nemusia panikáriť. Môžu s úsmevom pokračovať vo svojom bežnom živote. O to lepšie, že budú mať voľno, a stretnú sa s rodinou. Nemá zmysel chodiť do obchodných domov, ani nič objednávať online. Všetky darčeky si títo dvaja už aj tak zobrali (neostalo nič) a zdrhli na druhý koniec vesmíru. Čo z toho vyplýva? Nie je to naša vina.
Museli odísť. Na druhom konci vesmíru pred pár tisíc rokmi vznikla nejaká civilizácia a práve majú rok nula. Ježiško si dobre pamätá na tie časy, keď sa to stalo u nás. Rozhodol sa, že to tam spraví podobne ako tu - narodí sa. Zo skúseností už má nejaké zlepšováky, aby to tam dopadlo lepšie. Napríklad, nebude chcieť byť kráľom. Snáď sa preskočí tá časť s vyvražďovaním novorodencov.
Santa mu v tomto má pomôcť. Jeho úlohou je hodiť mešec peňazí do okna tamojšiemu kráľovi ako "dar" (nie úplatok, božechráň), aby povolil Ježiškovi vstup do tamojšieho sveta. Tiež má s týmto úkonom skúsenosti, ale u nás to bolo za trochu iných okolností. Mešec hádzal ešte ako biskup (ach, aká nostalgia...) nejakej chudobnej rodine. Dnes už tento džob nerobí, dosiahol svoje - nevídanú popularitu a schopnosti Santa Clausa.
Nedá sa veľmi povedať, kedy sa tí dvaja plánujú vrátiť. Ježiško tam plánuje ostať tak zhruba 33 rokov, potom sa uvidí, ako to dopadne. Santa zas nechce byť zlý kamarát, a zvažuje že tam tiež chvíľu pobudne, aspoň kým si Ježiško zvykne. Predsa len odišiel od moderného sveta naspäť do histórie, kde si tamojší bežní ľudia dávajú len kadidlá a myrhy (zlato dávajú ľudia kráľom, ešte sa pre to neuchytil žiadny názov, ale to príde).
Kadidlá a myrhy - na rozdiel od nás, kde je výber trochu širší. Dávame si kvalitné BIO dezodoranty, šampóny cruelty-free, krémy, kozmetiku a peny na holenie. Bavlnené ponožky, svetre a šály, posteľné prádlo, uteráky a papuče. Fajné čokolády so žuvačkami bez cukru, fľaše alkoholu, sypané čaje, netradičné paštéty a dusenú šunku. Bicykle, motorky, kolobežky. Stolné hry, puzzle a knihy. Poháre, šálky na kávu (a kávu). Počítače, mobily a smart hodinky. Wellnes pobyty, dovolenky a lístky na koncerty. Darčekové poukážky (doslova "nabité" karty do obchodov plných textilu alebo reštaurácií).
Toto si dávame väčšinou, ale dá sa aj prekvapiť. Ako napríklad nič nedostať. Každý bude toho roku prekvapený.
Na druhom konci vesmíru tam také veci ešte nemajú. A to je práve experiment, ktorý sa rozhodli tí dvaja fičúri spraviť. Zobrali si so sebou všetky darčeky odtiaľto a plánujú ich rozdať tam. Začul som ich hovoriť o akejsi "vesmírnej rovnováhe", či čo. Dnes je človek tak zahltený vecami (a informáciami), že si nevidí ďalej od nosa. Chcú takto zabiť (alebo len uspať) dve muchy jednou ranou. Inšpirovali sa vlastne činmi Jánošíka - bohatým brať, a chudobným dávať.
Treba im to odpustiť, sú to predsa len jednoduchí muži. Ich úloha na Zemi bola a je totiž jasne stanovená (s drobnými lokálnymi obmenami). V tomto duchu si obaja predstavujú, že zahltenie majetkom ochudobňuje ducha a naopak. Nenašiel som však o tejto veci žiadnu štúdiu, takže dúfam, že experiment riadne zdokumentujú (a nebudú podvádzať data fishingom).
Pre nás je to tiež experiment, aj keď trochu nedobrovoľný. Napriek tomu sa z toho cítim dobre. Keďže to v tomto prípade nie je naša vina, už sa nemusíme objímať s výčitkami a strachom, či sme niekomu urobili radosť a trápiť sa, že nevieme čo komu dať. Čo budeme teraz robiť? Len tak sa ponevierať po byte (alebo po vonku), jesť, piť, a tráviť čas s našimi blízkymi.
streda 11. decembra 2019
nedeľa 25. augusta 2019
Úloha ega
Čo je to ego?
Prejavuje sa ako neobjektívna, zaujatá preferencia. Niečo "chce", a je odpoveďou na otázku prečo sa snažíme prežiť?
Prežitie nevyhnutne vyžaduje správne rozhodovanie. Sme však "posadnutí" rozhodovaním:
Skúsme urobiť myšlienkový experiment: predstavme si, že by sme boli úplne pozbavení ega. Ako by sme žili? Bol by to zrejme život bez preferencie. Teda - nevyhľadávali by sme módu, nevarili by sme si, celkovo by sme sa nesnažili v ničom zlepšovať, iba nevedomky k pravidelnému prežívaniu, napr. k zháňaiu potravy. Nemali by sme preferenciu voľby nášho bývania, voľby nábytku, auta, veľkého platu, atď. Utópia? Samozrejme, že nie.
Chodili by sme buď v handrách, alebo úplne nahí, a asi by sme páchli. Ak však aj snaha o prežitie ("pud sebazáchovy") je preferenciou, tak výmazom ega = preferencie, by sme asi stratili aj pud sebazáchovy. Z toho vyplýva, že ego je
užitočná vec - vzniklo predsa evolúciou a vydržalo to dodnes...
Ego sa pravdepodobne formovalo v rámci evolúcie ako užitočný nástroj, ako "poradca" preferencie. Individuálne ego ako individuálna implementácia stratégie prežitia. A každá taká individuálna stratégia prežitia, ktorá sa dá rozobrať do detailných a malých, nepodstatných rozhodnutí, definuje osobnosť človeka - ako takú.
Tým, ako sa ovládame, ako spolu komunikujeme, čo máme oblečené a čo "normálne" robíme, prezentujeme túto "osobnosť". A pri premýšľaní o sebe, vnímaním seba, sa odrazu meníme na tvorcov, a bez priznania si seba dotvárame fantáziou. Obhajujeme svoje konanie, vysvetľujeme ho v spletitých modeloch abstraktnej skutočnosti. Robíme sa lepšími, než sme, robíme sa dôležitejšími, než sme.
A tak naše "ego" - teraz už ako naša vlastná, platónska, predstava o sebe - je etalónom nášho života, ten druhý koniec naproti realite. Tieto dve skutočnosti, realita a naša predstava o nej, umožňujú nám spraviť rozdiel týchto realít. Naše preferencie nás tak možno ťahajú v smere zmenšovania tohto rozdielu, a nemusíme o tom vedieť.
Tým, že o tom nevieme, v nás budí odmietanie - kto by predsa pripustil, že človek nie je pánom svojho myslenia? Že vedomie človeka je obmedzené, a mnoho vecí, čo človek sám robí, sú mu ukryté? Navonok sa nejak chováme, ale nechceme
si pripustiť, že je to v skutočnosti inak. Vystríhame sa pravde, hráme hry. Tento efekt sa prejavuje napríklad:
Snáď aj tieto "biasy" patria k tej zvláštnej stratégii prežitia?
Prejavuje sa ako neobjektívna, zaujatá preferencia. Niečo "chce", a je odpoveďou na otázku prečo sa snažíme prežiť?
Prežitie nevyhnutne vyžaduje správne rozhodovanie. Sme však "posadnutí" rozhodovaním:
- prečo sa obliekame v súlade s módnym štandardom našej "úrovne"
- prečo riešime sociálnu hierarchiu a často sa aj snažíme dostať "vyššie"
- ako sa správame v dave a v rôzne veľkých sociálnych skupinách
Skúsme urobiť myšlienkový experiment: predstavme si, že by sme boli úplne pozbavení ega. Ako by sme žili? Bol by to zrejme život bez preferencie. Teda - nevyhľadávali by sme módu, nevarili by sme si, celkovo by sme sa nesnažili v ničom zlepšovať, iba nevedomky k pravidelnému prežívaniu, napr. k zháňaiu potravy. Nemali by sme preferenciu voľby nášho bývania, voľby nábytku, auta, veľkého platu, atď. Utópia? Samozrejme, že nie.
Chodili by sme buď v handrách, alebo úplne nahí, a asi by sme páchli. Ak však aj snaha o prežitie ("pud sebazáchovy") je preferenciou, tak výmazom ega = preferencie, by sme asi stratili aj pud sebazáchovy. Z toho vyplýva, že ego je
užitočná vec - vzniklo predsa evolúciou a vydržalo to dodnes...
Ego sa pravdepodobne formovalo v rámci evolúcie ako užitočný nástroj, ako "poradca" preferencie. Individuálne ego ako individuálna implementácia stratégie prežitia. A každá taká individuálna stratégia prežitia, ktorá sa dá rozobrať do detailných a malých, nepodstatných rozhodnutí, definuje osobnosť človeka - ako takú.
Tým, ako sa ovládame, ako spolu komunikujeme, čo máme oblečené a čo "normálne" robíme, prezentujeme túto "osobnosť". A pri premýšľaní o sebe, vnímaním seba, sa odrazu meníme na tvorcov, a bez priznania si seba dotvárame fantáziou. Obhajujeme svoje konanie, vysvetľujeme ho v spletitých modeloch abstraktnej skutočnosti. Robíme sa lepšími, než sme, robíme sa dôležitejšími, než sme.
A tak naše "ego" - teraz už ako naša vlastná, platónska, predstava o sebe - je etalónom nášho života, ten druhý koniec naproti realite. Tieto dve skutočnosti, realita a naša predstava o nej, umožňujú nám spraviť rozdiel týchto realít. Naše preferencie nás tak možno ťahajú v smere zmenšovania tohto rozdielu, a nemusíme o tom vedieť.
Tým, že o tom nevieme, v nás budí odmietanie - kto by predsa pripustil, že človek nie je pánom svojho myslenia? Že vedomie človeka je obmedzené, a mnoho vecí, čo človek sám robí, sú mu ukryté? Navonok sa nejak chováme, ale nechceme
si pripustiť, že je to v skutočnosti inak. Vystríhame sa pravde, hráme hry. Tento efekt sa prejavuje napríklad:
- konfirmačným biasom,
- epistemickou aroganciou
- či averziou ku strate.
Snáď aj tieto "biasy" patria k tej zvláštnej stratégii prežitia?
sobota 24. augusta 2019
Sémantika, vedomie a inteligencia
Sémantiku (význam) si predstavujem ako vzťahy - atribúty, ktoré sú dopredu definované a známe. Napríklad, veľká, tehlová, spredu široká obdĺžniková vec stojaca predo mnou - dáva význam - ide napríklad o múr. Ale to, že vieme, že ide o múr, je len naša skúsenosť. Už sme také niečo videli a dali sme tomu meno. Dnes už múry rozoznáme rôzne, a tie nemusia byť len tehlové alebo veľké. Avšak výčet všetkých vlastností, ktoré jednoznačne popisujú múr, je náročné. Musíme prejsť k akejsi indukcii a testu týchto vlastností - napadne nás nejaká vlastnosť, ktorú otestujeme voči našej intuitívnej predstave. Ak táto vlastnosť prejde "testom", tak ju zaradíme do zoznamu. V našej mysli nemáme tieto vlastnosti reprezentované symbolicky. Hľadáme symboly, ktoré by najviac "pasovali" na danú vlastnosť, ktorú však intuitívne chápeme dobre.
Snaha o takúto indukciu vlastností z nášho intuitívneho chápania je ťažké. Je pre nás oveľa jednoduchšie rozmanitosti sa učiť, než ju vytvárať. Podobne ako s našimi postupmi - prečo sme niečo urobili tak, a nie inak. Je pre nás jednoduchšie nájsť riešenie na problém, než vysvetliť, prečo sme ho riešili tak a nie inak - s výnimkou akéhosi umelého, nekreatívneho prostredia.
Neustále ma prenasledovala otázka, ako teda vzniká intuitívne chápanie? Jednou z možností je, že seba-vedomý organizmus začína tým, že robí "časové snapshoty" svojich vnemov. Teda časovo krátke snímky, "videá", ktoré potom jeho mozog analyzuje a priradzuje im vlastnosti - sémantiku. Inteligencia sa vyznačuje hlavne schopnosťou samo-učenia, kde z obyčajných "dát" - vnemových informácií je inteligencia schopná vydedukovať napríklad, aké nebezpečenstvo organizmu hrozí, alebo ako naložiť s daným objektom.
Symbolika sa však učí zvlášť. Je to pravdepodobne preto, že my ľudia sme sami prešli určitým vývojovým cyklom - od zvierat bez schopnosti tvoriť zložité veci až k nám, ľuďom, ktorí to dokážeme. Zvieratá sa totiž pravdepodobne učia hlavne intuitívne, so slabou alebo úplne žiadnou náväznosťou na symbolickú reprezentáciu. Nemusia sa teda príliš učiť uvedomovať si rozdiely či detaily vo veciach, ktoré vidia. Symbolická reprezentácia to však vyžaduje. Musíme vedieť, že to, čo vidíme je alebo nie je trojuholník, aby sme vedeli ten objekt označiť ako "trojuholník". Teda to, čím sme si museli prejsť, je naučiť sa otestovať našu symbolickú "hypotézu" s vnímanou realitou, a správne sa rozhodnúť, či to sedí. Tam je podľa mňa semenisko celej inteligencie.
Nejde teda ani tak o samotnú reč, ktorá podľa Freuda bola príčinou vytvorenia inteligencie, ale skôr o schopnosť používať rovnaké zvuky na rovnaké veci, a postupne tvoriť iné zvuky na ich abstraktnejší popis. Reč bola vytvorená ako prvá zvuková "inštancia" či "reprezentácia" symboliky. Je však možné, že staroveké maľby na stenách, ktoré sú prvou vizuálnou "inštanciou" symboliky, boli nevyhnutné pre rozvoj hlbšieho abstraktného myslenia, ktoré sa potom spätne mohlo premietať do reči. Myslím si to, pretože nakresliť vieme aj to, čo neexistuje, ale s rečou je to ťažšie.
Označiť vec ešte zvládajú aj zvieratá, napríklad, ak včely nájdu novú lúku plnú krásnych kvetov, tak potom v úli, ktorý môže byť aj niekoľko kilometrov ďaleko, svojim krúživým tancom vysvetľujú polohu tejto lúky. Avšak to, čo myslím zvieratá nedokážu, je popísať zložitejšie - abstraktné vlastnosti. Napríklad farbu, či tvar. Viem si predstaviť, že zvieratá ešte zvládnu rozoznať živého od mŕtveho. Ale rozoznať, či má na sebe nohavice alebo kraťasy, už asi nevie. Alebo vie, ale neuvedomuje si to.
Tým sa dostávame k hlavnému princípu "vedomia". Ide o schopnosť "uvedomovať" si vlastné vedomosti a pozorovania. Ale ako to funguje? Mnoho vecí sa nám v tele deje automaticky. A teraz nehovorím len o vnútorných orgánoch, ktoré nevieme vôľou ovládať. Hovorím hlavne o pochodoch našej mysle - nie vždy si uvedomujeme, na čo myslíme, alebo aký pocit máme pri strete s niečim. Keď je to "hovno", tak smrdí, a cítime odpor. Áno, vieme to. Ale napríklad to, že kráčame hore kopcom po vychodenej úzkej cestičke a nie vedľa nej, to si podľa mňa neuvedomujeme. Proste to robíme. Až keď sa dodatočne zamyslíme, prečo, tak nájdeme veľa dôvodov, ako napríklad, že sa po cestičke ide ľahšie, než po tráve. Ale robíme to, aj keď je tráva vedľa cestičky úplne pokosená. Žeby sme tú trávičku chceli šetriť? Nemyslím si.
Inteligencia - na jednej strane - súvisí so schopnosťou odhaliť rozmanitosť nevedomých vnemov a našich automatických činností a preniesť ich do vedomia. Vedomie - na druhej strane - sa dá chápať ako akési "prostredie", v ktorom testujeme, pomocou inteligencie, naše symbolické hypotézy s vnímanou realitou.
Vedomie a inteligencia idú akosi ruka v ruke. Vedomie ako prostredie - napríklad kontext, ktorý sme schopní udržať, a inteligencia ako nástroj - schopnosť pracovať s informáciami, hlavne v súvislosti s naväzovaním symboliky na intuitívne chápanie. A keďže sme toto ako ľudia zvládli, nič nám už nebráni v opačnom procese - vymýšľať si intuitívne chápanie - abstraktnú realitu, skladbou sémanticky správnej symboliky. Vďaka tomu podľa mňa vieme vymýšľať fikciu typu Superman.
Nech je to tak či onak, vždy nám to dáva prácu - pracovať so symbolikou. Či už "uvedomovať si" niečo, premýšľať nad niečim, alebo niečo tvoriť, alebo sa v symbolike učiť - čítaním textu a obrázkov. Je to preto, že "natívne" nemyslíme v symbolike, ale v akejsi "intuícii" či automatickom, nevedomom chápaní. Aby sme mali pocit, že niečomu rozumieme, musíme dať tieto dva typy chápania "do súvisu".
Práca so symbolikou je náročná hlavne kvôli akejsi "simulácii", ktorú musíme pri "dávaní do súvisu" v hlave vždy vykonávať.
Napríklad pri písaní prevádzame symboliku do pohybov ruky. Pri čítaní, ale aj počúvaní, videní, cítení, si vybudujeme vhodnú symboliku procesom rozpoznávania - tj. "testovania" písmen a slov a viet, z ktorých si potom tvoríme celkový "obraz". Tento "obraz" je akýsi symbolický "model" skutočnosti - či už reálnej alebo fiktívnej. Pracujeme ďalej už len s týmto "modelom" - s abstraktnou, vlastne neexistujúcou realitou, a simulujeme jeho chovanie aplikovaním našich ďalších a ďalších hypotéz. Model sa tak môže meniť len vďaka simulácii (bez pridávania nových informácií), a tento proces voláme "premýšľanie" - zmena našej predstavy či názoru bez stretu so skutočnou realitou či nejakou novou informáciou.
A tak to celé funguje.
Snaha o takúto indukciu vlastností z nášho intuitívneho chápania je ťažké. Je pre nás oveľa jednoduchšie rozmanitosti sa učiť, než ju vytvárať. Podobne ako s našimi postupmi - prečo sme niečo urobili tak, a nie inak. Je pre nás jednoduchšie nájsť riešenie na problém, než vysvetliť, prečo sme ho riešili tak a nie inak - s výnimkou akéhosi umelého, nekreatívneho prostredia.
Neustále ma prenasledovala otázka, ako teda vzniká intuitívne chápanie? Jednou z možností je, že seba-vedomý organizmus začína tým, že robí "časové snapshoty" svojich vnemov. Teda časovo krátke snímky, "videá", ktoré potom jeho mozog analyzuje a priradzuje im vlastnosti - sémantiku. Inteligencia sa vyznačuje hlavne schopnosťou samo-učenia, kde z obyčajných "dát" - vnemových informácií je inteligencia schopná vydedukovať napríklad, aké nebezpečenstvo organizmu hrozí, alebo ako naložiť s daným objektom.
Symbolika sa však učí zvlášť. Je to pravdepodobne preto, že my ľudia sme sami prešli určitým vývojovým cyklom - od zvierat bez schopnosti tvoriť zložité veci až k nám, ľuďom, ktorí to dokážeme. Zvieratá sa totiž pravdepodobne učia hlavne intuitívne, so slabou alebo úplne žiadnou náväznosťou na symbolickú reprezentáciu. Nemusia sa teda príliš učiť uvedomovať si rozdiely či detaily vo veciach, ktoré vidia. Symbolická reprezentácia to však vyžaduje. Musíme vedieť, že to, čo vidíme je alebo nie je trojuholník, aby sme vedeli ten objekt označiť ako "trojuholník". Teda to, čím sme si museli prejsť, je naučiť sa otestovať našu symbolickú "hypotézu" s vnímanou realitou, a správne sa rozhodnúť, či to sedí. Tam je podľa mňa semenisko celej inteligencie.
Nejde teda ani tak o samotnú reč, ktorá podľa Freuda bola príčinou vytvorenia inteligencie, ale skôr o schopnosť používať rovnaké zvuky na rovnaké veci, a postupne tvoriť iné zvuky na ich abstraktnejší popis. Reč bola vytvorená ako prvá zvuková "inštancia" či "reprezentácia" symboliky. Je však možné, že staroveké maľby na stenách, ktoré sú prvou vizuálnou "inštanciou" symboliky, boli nevyhnutné pre rozvoj hlbšieho abstraktného myslenia, ktoré sa potom spätne mohlo premietať do reči. Myslím si to, pretože nakresliť vieme aj to, čo neexistuje, ale s rečou je to ťažšie.
Označiť vec ešte zvládajú aj zvieratá, napríklad, ak včely nájdu novú lúku plnú krásnych kvetov, tak potom v úli, ktorý môže byť aj niekoľko kilometrov ďaleko, svojim krúživým tancom vysvetľujú polohu tejto lúky. Avšak to, čo myslím zvieratá nedokážu, je popísať zložitejšie - abstraktné vlastnosti. Napríklad farbu, či tvar. Viem si predstaviť, že zvieratá ešte zvládnu rozoznať živého od mŕtveho. Ale rozoznať, či má na sebe nohavice alebo kraťasy, už asi nevie. Alebo vie, ale neuvedomuje si to.
Tým sa dostávame k hlavnému princípu "vedomia". Ide o schopnosť "uvedomovať" si vlastné vedomosti a pozorovania. Ale ako to funguje? Mnoho vecí sa nám v tele deje automaticky. A teraz nehovorím len o vnútorných orgánoch, ktoré nevieme vôľou ovládať. Hovorím hlavne o pochodoch našej mysle - nie vždy si uvedomujeme, na čo myslíme, alebo aký pocit máme pri strete s niečim. Keď je to "hovno", tak smrdí, a cítime odpor. Áno, vieme to. Ale napríklad to, že kráčame hore kopcom po vychodenej úzkej cestičke a nie vedľa nej, to si podľa mňa neuvedomujeme. Proste to robíme. Až keď sa dodatočne zamyslíme, prečo, tak nájdeme veľa dôvodov, ako napríklad, že sa po cestičke ide ľahšie, než po tráve. Ale robíme to, aj keď je tráva vedľa cestičky úplne pokosená. Žeby sme tú trávičku chceli šetriť? Nemyslím si.
Inteligencia - na jednej strane - súvisí so schopnosťou odhaliť rozmanitosť nevedomých vnemov a našich automatických činností a preniesť ich do vedomia. Vedomie - na druhej strane - sa dá chápať ako akési "prostredie", v ktorom testujeme, pomocou inteligencie, naše symbolické hypotézy s vnímanou realitou.
Vedomie a inteligencia idú akosi ruka v ruke. Vedomie ako prostredie - napríklad kontext, ktorý sme schopní udržať, a inteligencia ako nástroj - schopnosť pracovať s informáciami, hlavne v súvislosti s naväzovaním symboliky na intuitívne chápanie. A keďže sme toto ako ľudia zvládli, nič nám už nebráni v opačnom procese - vymýšľať si intuitívne chápanie - abstraktnú realitu, skladbou sémanticky správnej symboliky. Vďaka tomu podľa mňa vieme vymýšľať fikciu typu Superman.
Nech je to tak či onak, vždy nám to dáva prácu - pracovať so symbolikou. Či už "uvedomovať si" niečo, premýšľať nad niečim, alebo niečo tvoriť, alebo sa v symbolike učiť - čítaním textu a obrázkov. Je to preto, že "natívne" nemyslíme v symbolike, ale v akejsi "intuícii" či automatickom, nevedomom chápaní. Aby sme mali pocit, že niečomu rozumieme, musíme dať tieto dva typy chápania "do súvisu".
Práca so symbolikou je náročná hlavne kvôli akejsi "simulácii", ktorú musíme pri "dávaní do súvisu" v hlave vždy vykonávať.
Napríklad pri písaní prevádzame symboliku do pohybov ruky. Pri čítaní, ale aj počúvaní, videní, cítení, si vybudujeme vhodnú symboliku procesom rozpoznávania - tj. "testovania" písmen a slov a viet, z ktorých si potom tvoríme celkový "obraz". Tento "obraz" je akýsi symbolický "model" skutočnosti - či už reálnej alebo fiktívnej. Pracujeme ďalej už len s týmto "modelom" - s abstraktnou, vlastne neexistujúcou realitou, a simulujeme jeho chovanie aplikovaním našich ďalších a ďalších hypotéz. Model sa tak môže meniť len vďaka simulácii (bez pridávania nových informácií), a tento proces voláme "premýšľanie" - zmena našej predstavy či názoru bez stretu so skutočnou realitou či nejakou novou informáciou.
A tak to celé funguje.
utorok 20. augusta 2019
Velikáni
Ľudstvo si pamätá slávnych ľudí. Odhadujem, že ich je v celej histórii ľudstva dajme tomu do tisícky, možno aj menej. Možno do päťsto. Možno do tristo.
Kto je to velikán? Človek, ktorého myšlienky či práca mala výnimočnú dôležitosť pre ľudstvo. Napríklad Galileo, Mozart, Tesla či Freud; Michelangelo, Dante, Turing.
Koľko ľudí kedy žilo na planéte Zem? Podľa Googlu v roku 2017 žilo 7.53 miliárd ľudí; v roku 1960 to boli 3 miliardy. Tá krivka vyzerá lineárne. Je však ťažké vypočítať kumulatívnu hodnotu - koľko ľudí kedy žilo na zemi celkovo? Podľa tejto stránky moderní ľudia prišli pred 50 000 rokmi, ale hominidných predkov máme spred aj siedmich miliónov rokov. Podľa tabuľky, ktorá na webe je do roku 2017 žilo na zemi celkovo zhruba 108 miliárd ľudí.
Takže zo 108 miliárd ľudí si pamätáme dajme tomu do tisícky velikánov. To jest asi 0.0000009% ľudí boli velikáni.
V dnešnej dobe je však oveľa ťažšie stať sa velikánom, samozrejme. Jednotlivec už proste:
Ale možno je to inak, možno si len každý myslí, že tá jeho doba je ten vrchol, od ktorého už všetko je len ťažšie, že sme už skoro pred koncom. Keď si človek uvedomí, koľko toho dnes už existuje, a koľko toho celkovo ľudia vedia, spomenie si možno už len na pár konkrétnych problémov, ktoré treba riešiť. Ale je to tak? A bude to tak?
Asi nie.
Kto je to velikán? Človek, ktorého myšlienky či práca mala výnimočnú dôležitosť pre ľudstvo. Napríklad Galileo, Mozart, Tesla či Freud; Michelangelo, Dante, Turing.
Koľko ľudí kedy žilo na planéte Zem? Podľa Googlu v roku 2017 žilo 7.53 miliárd ľudí; v roku 1960 to boli 3 miliardy. Tá krivka vyzerá lineárne. Je však ťažké vypočítať kumulatívnu hodnotu - koľko ľudí kedy žilo na zemi celkovo? Podľa tejto stránky moderní ľudia prišli pred 50 000 rokmi, ale hominidných predkov máme spred aj siedmich miliónov rokov. Podľa tabuľky, ktorá na webe je do roku 2017 žilo na zemi celkovo zhruba 108 miliárd ľudí.
Takže zo 108 miliárd ľudí si pamätáme dajme tomu do tisícky velikánov. To jest asi 0.0000009% ľudí boli velikáni.
V dnešnej dobe je však oveľa ťažšie stať sa velikánom, samozrejme. Jednotlivec už proste:
- jednak nestíha tak rapídne predbiehať nakumulované poznatky ľudstva,
- má veľkú konkurenciu, keďže je dnes všetko pre každého dostupnejšie
- globalizácia, štandardizácia a šablónovitosť života znižuje počet boháčov, ktorí sa venujú myslení a práci.
Ale možno je to inak, možno si len každý myslí, že tá jeho doba je ten vrchol, od ktorého už všetko je len ťažšie, že sme už skoro pred koncom. Keď si človek uvedomí, koľko toho dnes už existuje, a koľko toho celkovo ľudia vedia, spomenie si možno už len na pár konkrétnych problémov, ktoré treba riešiť. Ale je to tak? A bude to tak?
Asi nie.
Prihlásiť na odber:
Príspevky
(
Atom
)