Dnes toho existuje toľko, že sa programátor môže zblázniť. Webové aplikácie – backend, frontend. Mobilné aplikácie. Big data. Game development. Systémové programovanie. Bankový sektor, trading. A milión programovacích jazykov, knižníc, frameworkov a podporných nástrojov... Java, Javascript. Typescript, Elm, Scala, Python, C, C++, Haskell, Dart, Swift, Go, Rust, Bash, Spring, Akka, Play, React, Angular, Apache Spark, QT, Unity, Flutter, WebAssembly, Git, Gradle, Maven, SBT, Docker, AWS, Azure a mnoho mnoho ďalších. Existujú rôzne best practices, idiomy, patterny, algoritmy, komunikačné protokoly, formáty súborov - a operačné systémy. Funkcionálne programovanie je dnes hype. Keď som s tým začínal, existovala (či bola bežne dostupná) len zanedbateľná časť toho, čo dnes.
Chodil som na základku, písal sa rok 1996. Vtedy som dostal svoj prvý počítač od svojej tety z Nemecka. Ich firma vyradzovala staré počítače, a kupovala nové – zamestnanci mali možnosť starý počítač odkúpiť. Šlo o IBM 386 SX, model 55, a dostal som ho na Vianoce. Pamätám si, že jeho charakteristická “zvučka” pri zapínaní bola dostatočne dlhá na to, aby som si premyslel, čo idem na počítači robiť.
Programátori tej doby písali v C, C++, assembleri, Pascal-e. S príchodom Windows, už začínala aj Java. Môj „pán učiteľ“ na základnej škole písal kód v „dBase III“ a Microsoft FoxPro. On bol prvým človekom, ktorý mi dal na disketách programovacie nástroje a nainštaloval aj prvý Windows 3.11. Pamätám sa, že po niekoľko hodinovej úspešnej inštalácii prehlásil: „to bol pôrod“ :D
Keď som mal trinásť rokov, od mamy som dostal darček – možnosť zúčastniť sa na Roadshow 98 – akejsi sérii prednášok o novinkách v softvérovom svete. Dnes sa takýchto podujatí ešte stále nevzdal napríklad Apple, ktorý každoročne predstavuje svoje nové produkty (možno aj viac firiem, nesledujem to). V tej dobe však prednášky typu “roadshow” boli bežné. Aspoň to súdim z toho, že Roadshow 98 sa odohrávala v Košiciach, na maličkom a vo svete neznámom Slovensku.
Bol to pre mňa zázračný deň, možnosť zúčastniť sa takejto Roadshow nemal každý trinásťročný chlapec. Vstup mi vybavila moja mamka, ako darček na moje trináste narodeniny. Šiel so mnou otec, autom asi hodinu zo Spišskej do Košíc. Bola to vlastne moja prvá návšteva Košíc vôbec. Netušil som, že tam budem študovať, „keď vyrastiem“.
Na „roadshow“ som videl zástupcov troch softvérových firiem. Každý jeden z nich bol pre mňa vzor, méta mojej budúcnosti. Pamätám si to. Najviac ma samozrejme zaujal Microsoft, ich človek prezentoval nejaké detaily ohľadne Windows 98. Zhodou okolností šlo o manžela bývalej spolužiačky mojej mamy, vďaka ktorému som sa dostal na túto Roadshow. A zhodou okolností to bol šéf marketingu Microsoftu pre celé Česko a Slovensko (v tej dobe samozrejme).
Po svojej prezentácii sa stalo niečo neuveriteľné. Zavolal ma na pódium – prehlásil: „je tu niekde Peter Jakubčo?“ Pomaly a roztrasený som sa postavil. „Poď sem ku mne.“ Potom sa obrátil na ostatných: „Peter má totiž narodeniny. A je to programátor“. Následne mi pred všetkými zablahoželal a ako darček mi dal vývojové prostredie Microsoft Visual Studio 97 Enterprise Edition. Znie to ako vymyslený príbeh, ale naozaj sa to stalo. Samozrejme - to mi zmenilo život. Nemohol som byť už nič iné ako programátor. Môj osud bol spečatený.
Dnes
mám už tridsaťšesť rokov. Skoro trojnásobne viac. Som
programátor, splnil sa mi sen. No nie je to presne také, ako som si
predstavoval. Občas síce mávam svoje „momenty“, ale dnes je to viac
menej hlavne o práci samotnej - rýchlosť a kvalita, a ideme ďalej. Trinásťroční chlapci majú samozrejme svet ružový. Počas svojho života som aj odbočil zo svojej programátorskej cesty, ale vždy som sa k tomu vrátil. Ale komu
sa to nestane? Hlavná vec, ktorá odlišuje programátorov od bežnejších zamestnaní je, že sa musím konštantne učiť, pretože nové veci prichádzajú doslova denne.
Dnes – keď vidím to všetko, ten progres dnešného
sveta, cítim sa občas ako osamelý rybár na rozbúrenom mori. Neviem,
ktorý smer je správny. Vlny ma ťahajú na rôzne strany, a každý pohyb má neistú budúcnosť. Je to občas dosť stresujúce. Napriek tomu neľutujem, že som, čo som. Mám aspoň niečo svoje,
čo ma definuje, kým som. Okrem spomienok mám ešte stále mnoho
síl, a mám ešte čo to pred sebou. Dôležité je nenechať sa
stiahnuť minulosťou, spomienkami na „dobré časy“.
Pamätám si, že na konci Roadshow sme za pánom z Microsoftu prišli, a môj otec mu povedal: „Keď budete mať niekedy cestu do Spišskej, máte u mňa bedňu banánov.“ Všetci sme vedeli, že to, čo mi dal, má oveľa väčšiu hodnotu, možno mu práve tým otec chcel dať najavo, že pre mňa spravil niečo veľmi špeciálne.
Nikdy som sa neozval ani pánovi z Microsoftu, ani svojmu bývalému „pánovi učiteľovi“ zo základky, ktorý vo mne naštartoval nádej a motiváciu na kariéru programátora. Nemám pripravené, čo im povedať, a čo robiť potom. Jedno je však isté - boli, sú, aj ostanú mojim doživotným vzorom – reprezentujú pre mňa symbol programovania, moju vnútornú motiváciu. Udalosti, ktoré som vďaka nim zažil, boli a sú pre mňa spomienkou na to chlapčenské nadšenie, chuť a pripravenosť spraviť všetko na splnenie mojich snov. Objavili ma, objavili moju existenciu, právoplatne ma uviedli medzi ostatných - a ukázali im moju tvár. A ja si túto tvár zachovávam dodnes, vo vnútri som stále ten chlapec, ktorý sa na svet počítačov pozerá s obdivom a túžbou. Som programátor a navždy budem.
