Reakcie človeka

Tento článok vznikol z môjho dlhodobého osobného pozorovania sveta, kde som náhodne alebo aj zámerne nachádzal určité súvislosti. Využil som aj všetky svoje vedomosti, ktoré si myslím, že sa dali využiť a na ktoré som si spomenul. Analyzoval som seba a tiež iných ľudí, niekedy cielene, inokedy som si proste správanie iného "uvedomil" neplánovane, možno preto, že bolo nejako nezvyčajné, neviem. Zaujímalo ma hlavne to, ako reagujeme na rozličné situácie. Prišiel som na mnoho zaujímavých vecí, ako napríklad to, že reakcia človeka na určitú udalosť závisí od niekoľkých bodov, teda od:

• vlastnej vnútornej predstavy o svete (model sveta)
• tlaku okolia
• fyzických potrieb, pudov vrátane povahy a aj stresu

Vnútorný model sveta

Čo je to vlastná predstava o svete (model sveta)? Môžeme si tento model predstaviť ako akúsi mapu, podľa ktorej sa vedome, ale aj podvedome v živote riadime. Táto predstava zahŕňa všetky naše názory na svet, vrátane náboženského presvedčenia, zvykov a tradícií, morálku, a šablóny správania sa k ľuďom. Predsudky vznikajú na tejto rovine.

Vnútorný model sveta môžeme rozvinúť sebapoznávaním, resp. seba-analýzou, ale aj osvojovaním si myšlienok, skúsenosťou, fantáziou a predstavivosťou. Vždy sa bude jednať o subjektívny prvok, pretože tu pracuje hodnotenie, resp. interpretácia situácií podľa vlastného uváženia. Vytvárame si vlastnú mapu, predstavu života a jeho zmyslu. Je dôležité poznamenať, že takéto vytváranie si tejto mapy prebieha v interakcii s okolitým svetom. Človek sám si však vyberie, ktoré okolnosti, veci a javy si zaznačí do mapy a akým spôsobom. Robí to vedome, ale aj podvedome.

Podvedomá vnútorná mapa

Povedal by som, že podvedomé vytváranie vnútorného sveta je najbližšie skutočnej realite. Dôvod vyplýva z toho, že podvedomie nehodnotí, neinterpretuje situácie v spolupráci s aktuálnymi emóciami, ale pracuje možno s hlbokými zážitkami z minulosti, teda s dlhodobou pamäťou a v podstate vykonáva ich mechanické vyhodnotenie, podobne ako počítač a tieto situácie zaznamenáva. Spolupracuje s dlhodobou, aj krátkodobou pamäťou.

Čiže je dosť možné, že máme dve vnútorné mapy sveta, pričom jedna je podvedomá a druhá je vedomá. Vedomá môže čerpať aj z podvedomej, ale prichádza tam vedomá interpretácia, ktorá je citlivejšia aj na nie tak hlboké zážitky a tým môže skresliť celú pravdu, ako ju vidí podvedomie.

Podvedomá mapa zas nemusí vždy vyjadrovať úplnú, všeobecnú pravdu. Tiež vyjadruje relatívnu skutočnosť (pretože ide o subjektívne podvedomie jednotlivca, teda o vlastné zážitky, skúsenosti, z ktorých môžu vyplývať rôzne všeobecné závery aj pre podvedomie), ale má tendenciu byť bližšie k realite, ako vedomá.

Vedomá vnútorná mapa

Teda ideálne by bolo, keby sme si vedomú mapu vytvorili ako obraz v presnej mierke k reálnemu svetu. Ale väčšinou  to nie je tak. Niektorým veciam v živote možno nerozumieme, a vysvetlíme si to po svojom – niečo doplníme, niečo odoberieme, a možno aj spoluprácou našej momentálnej emočnej situácie s kombináciou fantázie si vytvoríme rozprávkový svet, ružové okuliare, cez ktoré vidíme svet.
Ružové okuliare sa môžu týkať tak jednotlivca, ako aj celej spoločnosti, keď je všeobecný názor nepravdivý, mylný, či skreslený. Preto nikdy nemôžeme povedať, že väčšina má vždy pravdu. Nie je to tak. Porekadlo "Celá dedina hlúpa, len ty si múdry" v tomto prípade nemusí mať ironický význam. Veď každý deň nachádzame stále viac príkladov – jeden z minulosti hovorí o Galileim (pre tých čo nevedia, Galileo Galilei, talian, zastával heliocentrický názor (teda že Zem sa točí okolo Slnka) a cirkev mu pohrozila pod trestom smrti, aby takú "nehoráznosť" odvolal – a spravil to).

Ružové okuliare jednotlivca sa prejavujú asi najčastejšie. Keďže to súvisí s tým, koľko "reálnosti" naša vnútorná mapa obsahuje, podľa toho si veci a javy, na ktoré reagujeme, interpretujeme. Interpretácia skutočnosti znamená "preklad" holej reality do nášho vnútorného chápania, teda je to niečo ako keď sme prišli na nejaké miesto a teraz ho hľadáme na mape. Potom z mapy vieme vyčítať aj doplňujúce informácie, ako napr. ako sa to miesto volá, atď. Keď si teraz uvedomíme, že náš model sveta nemusí úplne vychádzať (a väčšinou ani nevychádza) z reality, tak informácie, ktoré v ňom nájdeme, môžu byť skreslené. Pomocou skreslených informácií potom samozrejme odvodíme aj skreslené závery.

Tlak okolia

Tlak okolia môže byť rôzny – najväčší vplyv má určite tlak ľudí, ktorí sú nám najbližšie – teda partneri, rodina, priatelia, kamaráti, známi, atď. Často sa však stretávame aj s tlakom iných, cudzích ľudí vo forme "aby si iní nemysleli, že..." (a budú si myslieť). Ľudia a svet (systém) na nás tlačí niekoľkými spôsobmi:

• "veď predsa určite nie ste hlúpi, veď to na vás vidím, že vám na tom záleží, a urobíte to"

Tu ide o podsúvanie falošného, alebo aj pravdivého riešenia problému, ktoré nás v skutočnosti môže, ale nemusí priviesť tam kam chceme (jedná sa len o názor alebo pohľad človeka, ktorý nám to hovorí). V podstate to, čo nám hovorí, je založené na jeho vnútornom modeli sveta. V prípade cielenej falošnosti sa väčšinou využíva nevedomosť alebo nízke sebavedomie človeka. V každom prípade je to forma tlaku (ako pozitívna tak aj negatívna).

• "keď chceš doštudovať (tu pracovať, atď.), musíš sa učiť (robiť, atď.) to, čo ti povedia"

Toto je už istá forma vydierania. Keď človek nemá veľa iných možností, jeho práca môže byť otázkou života a smrti a preto tým viac si môže šéf dovoliť, často môže žiadať aj nelegálne veci.

• "urobíš to, lebo..."

Tento spôsob je typickým otvoreným vydieraním, ktoré sa v praxi v minulosti vyskytoval najčastejšie. Hlavne v rodine (rodičia) sa vyskytuje bežne dodnes. V práci sa väčšinou k takémuto otvorenému vydieraniu nepriklonia, pretože je ošetrené zákonom. Keď však nezaberie predchádzajúci spôsob, väčšinou vás z práce rovno vyhodia.

Čím je vyvíjaný tlak na nás väčší, tým menej utláčatelia pozerajú na naše potreby, až ich nakoniec môžu úplne ignorovať, nech sú akokoľvek podstatné. Tlačí na nás aj štát, a to všetkou legislatívou. Utláčajú nás v obchodoch a predajniach, kde sa nám snažia predať to, čo chcú oni, a nie my. Kapela Queen to všetko vyjadruje v piesni "Under Pressure".

Zaujímavé je, že tlak je "zreťazený", to znamená, že okolie na nás často tlačí, lebo aj na nich niekto tlačí. Určite sme aj my súčasťou takého "reťazca tlaku", a často krát nie na jeho konci.

Fyzické pudy a povaha

Fyzické, pudové potreby môžu naše správanie, reakciu, ovplyvniť jednorázovo, ale aj dlhodobo. Do tejto kategórie patria aj všetky formy stresov (aj keď príčina vzniku stresu môže byť spôsobená určitým tlakom). Krátkodobý vplyv je napríklad, keď sa s niekým rozprávame na ulici, a treba nám ísť rýchlo na WC. Tak rozhovor nebudeme naťahovať, aj keď v inom prípade by sme sa radi ešte dlhšie rozprávali. Alebo ešte lepší príklad, ale už extrémny, je, ak napríklad položíme ruku na rozpálenú žehličku. Dokázali by sme v tej chvíli niekomu odpovedať na to, koľko je hodín? A ešte normálnou intonáciou hlasu, ako by sa nič nedialo? Takto je človek pritlačený k múru, fyzické potreby, resp. pud sebazáchovy spôsobí, že náš mozog sa "vypne" a nabehne akýsi systém rýchleho riešenia danej krízovej situácie. Je to zaujímavé, ale tréningom sa aj toto dá ovládnuť, resp. potlačiť.

Do kategórie fyzických potrieb a pudov patrí aj povaha človeka, pretože tá zrejme nie je ovplyvnená žiadnou vedomou ľudskou činnosťou. Zrejme sme ju dostali "do vienka" ako niečo, čo už počas života sa nedá zmeniť. A tá nás ovplyvňuje dosť (existuje množstvo štúdií a kategorizácie ľudských pováh vrátane astrológie, teda vplyv planét a ich postavenia na naše správanie).

Reakcie človeka - záver

Každý má svoju predstavu o tom, čo je a čo nie je správne, resp. niekto o tom premýšľa viac, iný menej a niekto vôbec. U človeka, ktorý nemá veľmi vedome rozvinutý vnútorný model sveta (jednoducho buď nad tým nepremýšľa, alebo nevie), sa prenášajú príčiny takej alebo inej reakcie na ostatné body (teda viac na tlak okolia, resp. fyzické pudy).

Takého človeka spoznáme ľahko – človek nie je veľmi kreatívny; nerobí to, čo nemusí; často podvádza aby sa vyhol povinnostiam, je menej zodpovedný. Čo sa týka emócií, je málo empatický. Radšej sa zabáva, na všetko nadáva a všetko mu je jedno.

Dôvod, prečo nemá motiváciu to robiť, je jednoduchý – lebo čaká. Čaká na tlak okolia, alebo tlak vlastných fyzických pudov, ktoré ho aktivizujú k činnosti. Ale treba pripomenúť, že samozrejme toto je extrémna forma. Každý má v určitej miere rozvinutý vnútorný model sveta.

Podľa mňa by sa mal človek držať pravdy a neprikrášľovať si to a nič si nedomýšľať. Na správnu reakciu má podľa mňa najväčší vplyv vnútorný model sveta. Keďže však nemôžme ignorovať ostatné veci, zrejme by mali byť tieto veci v rovnováhe.