Práca, motivácia, túžba

Práca je prejavom duševného rastu, podľa východnej filozofie (zrejme Zen). Práca však nepatrí medzi základné potreby človeka, ako uvádzajú psychológovia, napr. Abraham Harold Maslow. Ale na dosahovanie určitých potrieb je potrebná, inokedy potrebu vieme uspokojiť iným, špekulatívnym spôsobom (bez práce dostaneme koláče :).

Človek potrebuje oddych, kľud, keď veľa pracuje. Učí sa to aj na psychológii, a na sebe to niekedy dosť cítim. Niekedy sa cítim veľmi vyťažený, resp. prepracovaný, ale napriek tomu s prácou niekedy neviem prestať. Aj keď sa často sťažujem na to, že robím veľakrát to, čo nechcem, nie je to vždy pravda. Veľakrát, naopak, robím len to, čo chcem, resp. to, čo je pre mňa dôležité a s tlakom termínov na inú prácu sa iba viac sťažujem, a aj tak tú "nechcenú" prácu nerobím, resp. sa jej vyhýbam, ako sa len dá :). Teda prokrastinujem. Ale to veľa z nás. Možno je to normálne. Veď prečo by som sa nemal sťažovať? Prečo sa nemôžem sťažovať na niečo, čo aj tak nechcem robiť?

Existuje na to niekoľko možno "štandardných" argumentov, napr.:

• Treba robiť aj prácu, ktorá nám nie je po chuti, dôležité je že vôbec máme prácu (a peniaze)
• Máme nadriadeného a my sme podriadení, preto musíme počúvať
• Keby nám nikto nepovedal, čo máme robiť, nerobili by sme nič a nastala by anarchia, vrátili by sme sa historicky naspäť
• Všetci musia pracovať

Niektoré z uvedených argumentov majú zdravý rozumový podklad, iné nemajú, napriek tomu sa používajú. Nie som zástancom žiadneho z uvedených bodov, pretože hovoria o motivácii, ktorá nevychádza z vnútorného popudu, ale skôr z vonkajších okolností. Myslím si, že motivácia riadená vonkajšími okolnosťami má bližšie skôr k potrebám, a vnútorná má bližšie k "chceniu" alebo túžbe po niečom vyššom, vnútornom uspokojení, sebarealizácii.

Dosť často sa však naozaj stáva, že keby človeku nebolo povedané čo má robiť, nerobil by nič. Bohvie, prečo to tak je. Uvažoval som, že niekedy to môže byť aj preto, že človeku v skutočnosti chýba slobodná vôľa robiť to, čo chce, resp. sa človek ešte ani nedostal k rozmýšľaniu nad tým, čo vlastne chce robiť. Veľa ľudí však tvrdí, že je to preto, že títo ľudia jednoducho robiť nechcú a majú to v povahe (často sa odvolávajú na napr. Rómov). Ja sa skôr prikláňam k názoru, že Rómovia proste nedospeli k tomu, o čo im vlastne ide, akú úlohu chcú v spoločnosti hrať, možno nechápu tento svet a mám pocit, že si ani neuvedomujú, že okolo nich ešte niekto iný existuje - teda že patria sem (myslím si, že to súvisí s inteligenciou, ale neviem). Z toho dôvodu potom nepracujú, resp. sa tomu vyhýbajú bez akejkoľvek zodpovednosti, no ich infraštruktúra (život medzi sebou v ich „komunite“)  funguje celkom dobre (keď vykradnú bieleho, popularita v komunite stúpne, ale keď svojho, tak ho z komunity vyradia).

Ale v prípade, že by to bolo len takto, a síce, že nevôľa pracovať je u tých ľudí, ktorí sami seba nepoznajú, riešením je jednoznačne sebapoznávanie, ktoré v podstate funguje v interakcii s ľuďmi a prostredím a následným sebapozorovaním. Často veľmi kvalitne sa môžeme spoznávať v kritických situáciách, kedy naše rýchle rozhodnutia a reakcie hovoria o tom, akí sme (v týchto časovo-kritických situáciách jednoducho nestihneme oklamať samých seba, ani okolie). Niekedy v týchto situáciách, vplyvom možno aj našej reakcie, meníme svoj pohľad na seba, ale aj na okolitý svet. Niektoré udalosti, ktoré nás môžu postihnúť (napr. smrť blízkeho človeka), v nás môžu vyvolať zmenu pohľadu na svet (napr. strata viery v Boha, apod.).

Podľa mňa existujú podobné situácie, ktoré môžu spôsobiť rapídnu zmenu postoja k práci. V podstate sa musí jednať o šokové situácie. Šok, ktorý môže spôsobiť zmenu postoja k práci, v podstate vychádza z akéhosi dôsledku, ktorý práca - nepráca spôsobí. Tento dôsledok musí mať akýsi citový vplyv na človeka, ktorého sa to týka, inak je to nefunkčné. Čím silnejší citový vplyv, tým môže šok byť účinnejší, ale existuje určitá horná hranica citu („nedotknuteľnosť“, môže sa jednať o „pevné body“, o ktoré sa človek v živote opiera), po ktorej môže spôsobiť tento šok práve opačnú a trvalejšiu zmenu postoja. Rozhodne malý efekt má umelé vyvodzovanie dôsledkov neposlušnosti (napr. zhoršenie známky u lajdáka, ktorému je to aj tak jedno – samozrejme človeku, ktorému záleží na známkach, zhoršenie/zlepšenie známky môže zabrať). Rovnako tieto situácie by mali byť prirodzené, nie umelé (teda dôsledok by mal vzniknúť bez umelého zásahu). Myslím si, že takéto situácie je však nebezpečné využívať, pretože stoja na tenkom ľade. Aby zmeny boli trvalé, resp. dlhodobé, situácie bezpodmienečne musia byť prirodzené (musia sa stať „sami“). Inak pôjde o nič iné ako špekulácie nadriadeného, ktoré budú nevyhnutne pôsobiť formou strachu s príchuťou vydierania, aj keď to tak vôbec nemyslí a nechce. Je proste jedno, či to chce, alebo nie, pretože vyvolávanie šokových situácií je stále len umelá, lokálna vôľa jedného človeka alebo menšieho spolku či skupiny a preto je veľmi nepravdepodobné, aby to malo globálny charakter. Naopak, ak sa šoková situácia stane sama od seba, človek (možno v podvedomí) má proste pocit, že je to lekcia „života“, a nie nadradeného (samozrejme musím zdôrazniť, že sa jedná o možný efekt šokovej situácie, nie samozrejmý – pravdepodobnosť toho, že si človek niektoré veci uvedomí závisí podľa mňa od mnoho faktorov, inteligenciu nevynímajúc). A je škoda, že vo veľa prípadoch ľudia podvedome poznajú techniku vyvolávania umelých šokových situácií (svojim spôsobom sa to dá prirovnať k moralizovaniu) a využívajú ju, pretože ona funguje okamžite. Neuvedomujú si však, že tým nedosahujú trvalé výsledky, a len zbytočne ubližujú a spôsobujú negatívny postoj podriadeného voči sebe samému a dokonca to môže vyvolať úplne opačný efekt a možno aj trvalejší (teda podriadený môže urobiť „napriek“ nadriadenému).

Existuje však aj iný spôsob, ako zmeniť postoj k práci? Samozrejme. Je to ten najsilnejší spôsob, a v podstate aj pred chvíľou popísaná technika je len jeho odvarom. Tento spôsob spočíva v snahe sa motivovať (alebo aj demotivovať, ak pracovať nechceme :).

Motivácia, dámy a páni, je hnacím motorom, ťažným koňom, silou a chuťou pracovať. A čím je motivácia silnejšia, tým trvalejší je náš postoj k práci. Niektorí ľudia v dnešnom ekonomickom svete si často myslia, že synonymum k slovu „motivácia“ je výška finančného ohodnotenia. Samozrejme v synonymickom slovníku také niečo nenájdeme, čiže to nie je synonymum v pravom slova zmysle. Ale môže ním byť pre niekoho. Opäť to súvisí s tým, čo človek pokladá za dôležité, resp. čo ho priťahuje. Nadobúdanie motivácie je vlastne inou, viac pozitívnou formou „šokových situácií s vyvodením citových dôsledkov“, pretože odpovedajúcim šokom v motivácii je vlastne samovoľný vznik túžby v človeku dosiahnuť nejaký cieľ. A citový dôsledok je v tomto prípade to, čo pokladáme za dôležité, teda samotný cieľ.

To je však len polovica pravdy. Existujú totiž ľudia (a niekedy ma to mätie, pretože práve nad tým som si začal lámať hlavu na začiatku tohto článku), ktorí majú motiváciu veľmi silnú, no nemajú celkom jasný cieľ. Proste sa im „chce“ niečo robiť (napr. pracovať, alebo hrať na gitare, alebo maľovať, atď.). Zrejme to však nesúvisí s dlhodobou motiváciou, ale v podstate s „chuťou na prácu“, neviem.
Tá „chuť“, to, čo človek pokladá za dôležité a čo ho priťahuje (cieľ) je vlastne vyvolané túžbou. Túžba po niečom, túžba niečo robiť, proste to „chcenie“ je esencia motivácie. V jednej piesni od Daniela Landu, sa spieva: „Touha je zázrak, kámo, zázrak...“.


Teraz vyrozprávam jeden skutočný príbeh, ktorý mi povedala moja stará mama, ktorý (podľa jej slov) ona sama zažila. Príbeh sa odohráva počas druhej svetovej vojny, ktorú moja stará mama prežila (narodila sa v roku 1928).

Cez vojnu sa v dedine konala veľká evakuácia všetkých ľudí do bezpečia. Šlo sa pešo. Cestovala aj rodinka: otec, matka a ich malý syn. Obaja rodičia držali v oboch rukách kufre a na chrbte veľký ruksak, kde si odnášali to najnutnejšie z domu. Dieťa po dlhšej chôdzi prestalo vládať a tak sa začalo pýtať na ruky. Rodičia ho nemali ako vziať, keďže boli obaja obťažkaní batožinou. Nemohli zastať a  oddýchnuť si, vojna ich súrila a nechceli sa oddeliť od zvyšku dediny. Nebolo však divné, že chlapec po toľkej chôdzi už nevládal. Múdry otec však zobral haluz z neďalekej vŕby a s úsmevom popohnával syna: hijó koník !, hijóó ! Unavený chlapec sa pozrel na usmiateho otca. Chvíľu takto pozeral a potom sa aj on rozosmial a hnaný predstavou o tom, že je koník, usilovne kráčal ďalej skoro celý deň.

Z toho usudzujem, že od túžby a chcenia, je už len krôčik k realizácii. Zaujímavou otázkou je, odkiaľ sa tá túžba berie. Prečo človek niečo "chce", a iný "nechce" (napr. pracovať)? Mohlo by sa zdať, že sme sa opäť vrátili na začiatok kruhu... Ale nie je to tak.

To, čo v človeku vyvolá túžbu a chcenie (všeobecne), je podľa môjho názoru použitie fantázie. Po tom, ako človek zistí, čo chce, po tom, keď na ceste vo fantázii zistí, kým je a kam chce ísť, po tom, keď si začne uvedomovať svoje sny, začne cestu realizácie. Začne cestu za splnením svojich snov, túžob a cieľov. Preto si myslím, že každý človek by mal vedieť snívať, a aj to robiť. Ako malé deti sme všetci snívali a hrali sa. Podľa psychológov je hranie sa u detí veľmi dôležité pre budovanie ich inteligencie a objavovania svojich schopností. Je dosť možné, že deti Rómov toľko nesnívajú, ako iné deti... A možno aj to je jedna z príčin, akí potom sú... Ale neviem to potvrdiť.

Ale ako v nás fantázia môže vzbudiť túžbu, chcenie? Je to automatické? Keď si skúsim predstaviť, že lietam (uvoľnene a bez predsudkov), páči sa mi tá predstava. Ale samozrejme neverím, že keď skočím z okna, budem lietať. Vraví mi to moja skúsenosť (keď spadnem, tak idem k zemi, ako aj všetky ostatné veci, ďalej som vzdelaný človek a trochu poznám zákony fyziky :). Deti v podstate veria každej svojej bujnej fantázii a snáď s pribúdajúcim vekom začnú rozlišovať, čo sa skutočne dá, a čo nie.

My, dospelí, to už vieme, aj keď sa stále nájdu rôzne špekulácie a nakoniec si asi aj tak nemôžeme byť ničím úplne istí.
Keď dieťa začne veriť, že jeho predstava je realizovateľná, tak to je podľa mňa ten Okamih s veľkým O, v ktorom u dieťaťa vznikne túžba po realizovaní tejto predstavy. A čo ak je práve viera, že sa niečo dá zvládnuť, práve druhou esenciou túžby? Zo srandy by som mohol uviesť aj vzorec :-D :

fantázia + viera v jej realizovateľnosť = túžba po realizovaní  =>  motivácia pracovať

Ako vyplýva z tohto článku, ja medze svojej fantázii nekladiem :D :D. Ale tak mal som predstavu spraviť si svoju stránku, často som na to myslel, a veril som, že to môžem urobiť podľa mojej predstavy. Ale trvalo mi približne 2 roky, kým som úplne zrealizoval svoju predstavu o tejto stránke. Teraz môžem povedať, že vyzerá podľa mojej predstavy, aj čo sa vzhľadu a aj funkčnosti týka.