Nie som žiaden odborník na tému, a som si istý, že tieto veci majú tú "reálnu" psychologickú analýzu už dávno za sebou. Avšak, napriek tomu ma láka ma sa nad tým zamyslieť, hlavne ohľadne príčinnej súvislosti.
Manipulatívne konanie je v súčasnej dobe dosť rozoberaná téma, a mnoho z nás má s ňou nejaké skúsenosti. Verím tiež, že väčšina z nás pozná nejaké techniky alebo formy komunikácie, ako sa proti manipulatívnemu konaniu brániť. Napríklad:
- Asertivita. Je to snáď najznámejšia forma komunikácie proti manipulatívnemu konaniu. Základná kniha ku asertivite je When Say No I Feel Guilty.
- Možno trochu nepriamo kritické myslenie
Začnem trochu okľukou, vrátim sa k napodobňovaniu a náklonnosti. Napodobňovanie postojov, gest, mimiky, ale aj správania sa vyskytuje najviac u detí. Je to vlastne tá najprirodzenejšia forma učenia sa, kedy deti opakujú po mame alebo niekom inom, a časom sa to naučia aj sami. Napodobňujeme (ľudí) aj v dospelosti - napríklad ako príznak "lásky" alebo vyjadrenia "záujmu", ale tiež aj všeobecne napodobňujeme človeka, s ktorým nám je veľmi dobre, ku ktorému pociťujeme náklonnosť.
Naozaj platí, že napodobňovanie je prejavom náklonnosti. A robíme to väčšinou podvedome. Napríklad, kľudne môže ísť o rozhovor dvoch kamarátov, kedy počas toho jeden z nich napríklad zdvihne ruku, alebo v rámci diskusie spraví nejaké gesto. Napodobňovanie by mohlo vyzerať tak, že ten druhý zopakuje to gesto, či už si to uvedomuje (zasmeje sa), alebo nie.
Myslím si, že čo sa náklonnosti samotnej týka, ide o akýsi prejav našej vlastnej "identifikácie" (pojem zaviedol už Sigmund Freud, hlavne vo vzťahu matka-syn, otec-dcéra). Predierame sa týmto svetom tak, že hľadáme veci a ľudí podobných ako sme my, pretože asi veríme, že nám pomôžu pochopiť samých seba. Je to ako keby sme skákali po kameňoch vo vode. Vidíme, že kameň je suchý, najprv skúsime jeho stabilitu, "istotu", a potom na neho skočíme. A tak kráčame riekou života až na ten druhý breh, do večných lovíšť... Naša potreba identifikácie proste akosi súvisí s našou potrebou prežiť, pretože reprezentuje "istotu" ako tie kamene.
Identifikácia je podľa mňa dôvod, prečo sa nám lepšie hovorí s kamarátom ako s niekým cudzím, pretože "on to pochopí". S ľuďmi, ktorým sme naklonení, ale vzájomne, cítime akúsi blízkosť, niekedy niečo ako "spojenie". Ale myslím si je to len preto, že je nám v niečom podstatnom podobný, že sme sa s ním "identifikovali".
A teraz poďme späť k manipulácii. Čo to vlastne je manipulácia? Manipulovať znamená snahu primäť človeka aj "nedovoleným spôsobom", aby urobil, čo chce manipulátor, alebo aby s ním súhlasil, bol "na jeho strane", alebo tiež ponížiť človeka aby manipulátor bol na tom lepšie. Existuje ohromné množstvo manipulatívnych techník, a mnoho z nich si ani neuvedomujeme a sami manipulujeme iných. Výborná kniha na túto tému je klasika In sheeps clothing.
Nebudem chodiť okolo horúcej kaše, podľa mňa sa dá na manipuláciu pozerať ako na snahu "vtlačiť identifikáciu" druhého človeka s manipulátorom. Vidím totiž akúsi súvislosť s napodobňovaním, kedy manipulátor chce, aby sme hrali jeho "hru", hrali podľa jeho "pravidiel", tak ako tú hru hraje on, možno najradšej by bol, keby sme dokonca hrali miesto neho, v jeho úlohe, aby videl, ako budeme jednať. Chce, aby sme ho "napodobnili".
Vyplýva to myslím hlavne z toho, že v situácii manipulovania sa u manipulátora prejaví pocit menejcennosti, a tým sa začne cítiť na chvíľu "stratený", odcudzený, mimo. Manipuláciou sa vlastne snaží vynútiť si stratenú "istotu", vnútiť "pochopenie vlastnej osoby" druhému človeku.
Myslím si tiež, že aj naše podvedomé drobné "manipulovanie" má rovnaké príčiny, len snáď v inej (menšej) miere. Každý si myslím pár krát za život položí otázku, či za to ako človek stojí. Či ho má niekto rád, či má svoje miesto v spoločnosti, či sa identifikuje s vlastnými rolami, ktoré vo svete má (teda či je tým, kým chce byť).
V dnešnej dobe je celkom časté, že sú ľudia na tom psychicky relatívne zle. Veľmi časté sú depresie (oveľa viac než si myslíte) a pocity menejcennosti, vlastnej neschopnosti. Zdá sa mi však, že manipuláciou sa naša myseľ snaží podvedome brániť týmto stavom. Ak je to tak, ak teda manipulácia = "psychická sebaobrana" = "agresívne" hľadanie vlastnej identifikácie, potom depresia musí byť stav jej straty. Príčinou depresie je teda strata oporných bodov v živote, buď vecí alebo ľudí s ktorými by sme sa tak naozaj identifikovali, s ktorými by sme cítili to "spojenie".
Ale nemusí ísť len o ľudí. Naše oporné body môžu byť aj veci, alebo životné ciele. Napríklad, v mladosti môžme ísť študovať nejaký odbor, ktorý pre nás znamená úplne najviac. Ak nás napríklad zo školy vyhodia, určite vo vnútri cítime stratu "balansu". Každý sa s tým vyrovnáva inak, to je pravda, ale podstatou ostáva, že sme nedosiahli to, čo sme si mysleli že je nevyhnutné v našej životnej ceste. Niektorí ľudia vtedy musia bojovať s pocitom vlastnej neschopnosti, prežívajú úzkosť, depresiu... Takže oporné body môžu byť hocičo. Je to veľmi individuálne.
Ale teraz by sa asi patrilo napísať, čo s tým. Dá sa s depresiou bojovať? Myslím si, že áno, a dá sa aj vyhrať. Všetky tie kognitívno-behaviorálne terapie mi prídu ako veľmi oblúkovité a neosobné, niekedy zavádzajúce a klamlivé bez konkrétností, neverím veľmi tomu, že tieto metódy sú úspešné v rámci "liečby" depresie. Možno na obsedantno-kompulzívne poruchy pomáhajú lepšie, ale nie na depky. Problém vidím trochu aj v samotnom prostredí, v ktorom žijeme. Tento kapitalistický svet nedovoľuje sebarozvoj v kľude. Vždy ho musíme nejak spájať s kariérou, aby sme mali z čoho žiť, podvoľovať sa systému, ktorého sme súčasťou.
Keď človek cíti depresiu, podľa mňa potrebuje nájsť oporné body. Svoje VLASTNÉ oporné body. Musí podľa mňa začať robiť psychohygienu, rapídne obrátiť život hore nohami, vzdať sa určitého spôsobu života, zmieriť sa s vecami, ktoré nevyšli, a začať žiť inak - "poctivejšie" voči sebe, nehľadať oporu inde, ale uvedomiť si, že tak ako každý iný mám rovnaké práva, a že vlastne všetky pravidlá a celý systém bol niekym vymyslený, že všetko je to výmysel a jediné, čo zatiaľ vyzerá ako "dané" sú fyzikálne zákony... Treba viac prežívať a viac premýšľať nad tým, čo sme prežili. Ale určite to nejde ľahko.
Ďalší a posledný bod na zamyslenie - potreba mať oporné body je myslím si prežitok z dávnych "pudových" dôb, kedy mal jedinec väčšiu šancu na prežitie v skupine, ktorá ho prijala. Ako samostatný jedinec nemal veľké šance (a vlastne je to aj dnes tak). A tie oporné body sú niečo ako "moderné signály" nášho prijatia v prostredí, kde žijeme. Myslím si, že keby sme žili v úplne odlišnom prostredí ako teraz (napríklad na pustom ostrove), naše priority a pojem "istoty" by sa zrejme zmenili. A aj oporné body. Samozrejme spomienky by nás držali v starom živote.
Aké poučenia pre mňa z toho plynú:
- Potrebujeme cítiť náklonnosť, ktorá formuje naše životné oporné body
- Manipulácia je agresívna snaha získať náklonnosť
- Manipulácia môže znamenať skrytý pocit menejcennosti
- Je v záujme manipulátora prehodnotiť svoj život a prestať manipulovať
- Proti manipulácii existujú efektívne techniky komunikácie
Referencie
When Say No I Feel Guilty
http://www.drgeorgesimon.com/insheepsclothingbook.html
http://www.ericberne.com/games-people-play/
Žiadne komentáre :
Zverejnenie komentára