Domáca hrazda

Je ťažké posúdiť, ako sa stane, že sa človeku niečo zapáči. A celkovo, čo to vlastne znamená, že si k určitej veci vytvoríme vzťah. Nemám to síce podložené žiadnou múdrou knižkou, ale keďže je to len ďalšia z mojich podivných úvah, môžem si pokojne dovoliť domnievať sa, že človek si vytvára vzťah k veciam, ktoré mu pripomínajú určitú vlastnú vlastnosť - či už o ktorej vie alebo nie, prípadne, ktorú by chcel človek mať.

Myslím si, že veci, ktoré sa nám páčia, chápeme ako určitý prejav "istoty" alebo "stability", ktorá prichádza z vonku k nám, teda nie ako náš vymyslený vnútorný "blud", rozprávka. Je to niečo ako "reálny dôkaz" našej normálnosti a možno určitým spôsobom aj dosiahnuteľnosti danej veci (keď to vnímame ako akýsi hotový výsledok niečoho, čo chceme dosiahnuť my sami). Samozrejme hovorím o inšpirácii, a keď tie dva konce spojím do jednej vety, tak to bude znieť asi takto:

Veci, ktoré sa nám páčia, nás inšpirujú.

S úvahou môžem pokračovať a pýtať sa, ako si vlastne vyberáme to, čo chceme, a či si to vôbec vyberáme. Ale asi nebudem, pretože si myslím, že to už nie je na úvahu, ale skôr na výskum a po druhé chcel som hovoriť o niečom inom :)

Vlastne - vždy som chcel mať doma hrazdu. Chcel som cvičiť, posilovať. Môj cieľ bol naučiť sa nejaké "dobré" bojové umenie, byť v kondičke, silný, v spojení s akousi mystickou schopnosťou maximálneho odhodlania a mať výnimočnejšie schopnosti ako priemer, mať v sebe niečo úprimné a dobré, krásne, ale skryté. Chcel som budovať sám seba ako to robil Sokrates či už ten filozof alebo v knihe "Cesta pokojného bojovníka", ktorú som vtedy vlastne ani nepoznal.

Rád som cvičil sám doma, oveľa radšej ako vonku alebo na verejných tréningoch. Avšak nebol som na seba vôbec taký tvrdý, vlastne som to nakoniec aj nechal tak.

Po čase som si uvedomil, že skutočné ambície človeka môžu byť niekedy naozaj príliš vysoko, alebo aspoň tak vyzerať. Nedosiahnuteľne. Veľké plány, predstavy, želania. Avšak, často stačí zmeniť uhol pohľadu (veľmi obľúbené slovné spojenie dospelých), teda, ehm, často stačí popremýšľať nad tým, čo by sme tým úspechom vlastne dosiahli. Prečo by nás to uspokojilo?

Ak sme dostatočne trpezliví, možno prídeme na to, že vlastne vôbec nejde o tie veci. Alebo keď, tak často sme nakoniec oveľa skromnejší, než sme si o sebe mysleli. A potom si pripadáme ako blbci.

Napadlo ma, že čo ak všetkými tými vecami, ktoré chceme dosiahnuť, či už je to vlastný intelekt, kondička, spojenie s bohom či hmotná vec, sa vlastne snažíme "chytiť" životnú istotu, našu životnú istotu, našu stabilitu v tomto svete. Potrebujeme sa cítiť byť sociálne prijatí, a v bezpečí. Voľne preložené, všetko sú to len prenesené pudy na intelektuálnu úroveň.

Nemôžeme byť nikdy spokojní, pretože máme neustále strach, pudový strach, alebo skôr možno určitú ostražitosť. Poviete si - ach to je blbosť, prečo by som sa mal báť keď niečo chcem? Ako to s tým súvisí? Samozrejme, že to tak vyzerá. Ale viete ako som na to prišiel?

Predstavte si, že by ste nikdy nedostali žiadne veci, ktoré chcete. Je to síce extrém, ale je to stav, v ktorom ste, keď sa narodíte. Teraz si však predstavte, že by ste to akosi prežili a boli schopní objektívne zhodnotiť váš psychický stav. Myslím, že by bol naozaj veľmi mizerný. Veľmi jemne povedané, myslím, že by ste sa cítili ako "hovno". A to je pocit vrcholnej nestability, neistoty, čiže zraniteľnosti, v slovníku pudu.

Vlastne, takéto stavy si môžme všimnúť na ľuďoch trpiacimi syndrómom vyhorenia aj dnes. Ľudia tým, že zanedbávajú vlastnú osobnosť, vnútorný dialóg a vlastné potreby, ocitnú sa na pokraji útesu, úplne sami. A skolabujú, zmietaní v depresii, predchádzanej neuveriteľnými nárokmi na seba, ostro sledujúci už len jedinú vec, ktorá im ostala (väčšinou je to práca). A čo ich tak hnalo k tomu, aby boli na seba tak tvrdí, aby sa tak sebakriticky a ostro zamerali na jedinú vec? Celkom logicky mi sedí to, čo som už povedal - pocit nestability - životnej neistoty, neistoty prežitia vlastnej osoby. Človek môže byť spokojný len vtedy, ak má pocit, že život zvláda. Ale myslím si, že to je veľmi dočasný pojem, stav, ktorý človek dosahuje len občas a na veľmi krátku chvíľu. Väčšinou si to robí sám, akoby mal v hlave akýsi automatický mechanizmus destabilizácie, ktorý mu tú neistotu "vyrába".


So životom to je asi tak, že si nikdy si nebudeme istí, vždy sa "k tomu" budeme len približovať, a preto sa niekedy otvorene, niekedy celkom skryto, budeme vždy báť "o náš život". Veď nakoniec to s nami skončí [ placeholder ].
Väčšina ľudí si to vôbec neuvedomuje, ani nepripúšťa. Stále sa snažíme dobíjať ten kondenzátor, ktorý sa občas vybíja a my žijeme zo zotrvačnosti, a občas ho zas nabíjame.

Nikto nevie, aký je zmysel života a či to niekam vedie. Ja si myslím, že život zmysel nemá. Mňa fakt veľmi dlho trápila otázka, prečo potom chceme žiť? Prečo sa tak silou mocou držíme na tomto svete? Prečo sa vlastne bojíme zomrieť? Šťastie je naozaj relatívny pojem, a Freud si napríklad myslel, že je to potreba zažívať slasť, ktorá nás ženie vpred (kniha "Za princípom slasti").

Môj kamarát z práce to povedal veľmi pekne, myslím, že ma to celkom uspokojilo, aspoň na nejakú dobu. Že za to môže evolúcia samotná. Vysvetlím to formou vtipu: čím viac samovrahov, tým menej samovrahov.

Vlastne že všetky formy života, ktoré nemali potrebu prežiť, už zrejme nežijú. Logické, a dokonale výstižné. A myslím, že je to naozaj asi ten najkrajší popis toho, čo prežije, a prečo. Na svete má šancu prežiť len to, čo prežiť chce, a z toho potom všetky tie nové adaptívne vlastnosti organizmov vychádzajú. Všetko sa nasmeruje na prežitie, pretože všetko to, čo sa na prežitie nenasmerovalo, zomrelo.

Preto si myslím, že keď sa potom pôjdeme baviť na tému "čo je prirodzené" a čo nie, ľahko sa dá argumentovať, že ten absolútny základ je vždy vôľa prežiť. To je to najprirodzenejšie každému životu. Myslím si však, tak ako to je skoro vždy, že sa niekedy výnimky nájdu, alebo tak aspoň môžu vyzerať - to by som možno prisúdil schopnosti evolúcie pracovať na globálnejšej úrovni, než na úrovni jednotlivca. (Pripomínam, že evolúcia nepracuje.)

Mechanizmus prežitia, ako aj evolúcia sama je podľa mňa tá "negatívna entropia" (negentrophy, vymyslel to pán s mačkou), ktorá sa prejavuje na všetkých možných úrovniach nášho života. Na fyzickej, kedy sa telo snaží prispôsobiť podmienkam, vlastne evolúcia a celá tá nevedomá vôľa prežitia (azda by sa to dalo nazvať pud sebazáchovy). Na psychickej úrovni sa negentropia prejavuje vedomou vôľou, kedy motivujeme samých seba, hodnotíme, porovnávame, snažíme sa, túžime.

Všetko sa to točí v takej divnej nekonečnej špirále, kde sa veci neustále vyvíjajú a vyvíjajú, ktorá stále nie je úplne jasná a vysvetlená, je zahalená mystickým tajomstvom, objavuje sa vo forme holografických vzorov vo svete, viditeľných mimo nás, ale aj v našej mysli.

Prežitie je vďaka určitej ilúzie slobodnej vôle otázka nášho výberu už dnes.