Sémantiku (význam) si predstavujem ako vzťahy - atribúty, ktoré sú dopredu definované a známe. Napríklad, veľká, tehlová, spredu široká obdĺžniková vec stojaca predo mnou - dáva význam - ide napríklad o múr. Ale to, že vieme, že ide o múr, je len naša skúsenosť. Už sme také niečo videli a dali sme tomu meno. Dnes už múry rozoznáme rôzne, a tie nemusia byť len tehlové alebo veľké. Avšak výčet všetkých vlastností, ktoré jednoznačne popisujú múr, je náročné. Musíme prejsť k akejsi indukcii a testu týchto vlastností - napadne nás nejaká vlastnosť, ktorú otestujeme voči našej intuitívnej predstave. Ak táto vlastnosť prejde "testom", tak ju zaradíme do zoznamu. V našej mysli nemáme tieto vlastnosti reprezentované symbolicky. Hľadáme symboly, ktoré by najviac "pasovali" na danú vlastnosť, ktorú však intuitívne chápeme dobre.
Snaha o takúto indukciu vlastností z nášho intuitívneho chápania je ťažké. Je pre nás oveľa jednoduchšie rozmanitosti sa učiť, než ju vytvárať. Podobne ako s našimi postupmi - prečo sme niečo urobili tak, a nie inak. Je pre nás jednoduchšie nájsť riešenie na problém, než vysvetliť, prečo sme ho riešili tak a nie inak - s výnimkou akéhosi umelého, nekreatívneho prostredia.
Neustále ma prenasledovala otázka, ako teda vzniká intuitívne chápanie? Jednou z možností je, že seba-vedomý organizmus začína tým, že robí "časové snapshoty" svojich vnemov. Teda časovo krátke snímky, "videá", ktoré potom jeho mozog analyzuje a priradzuje im vlastnosti - sémantiku. Inteligencia sa vyznačuje hlavne schopnosťou samo-učenia, kde z obyčajných "dát" - vnemových informácií je inteligencia schopná vydedukovať napríklad, aké nebezpečenstvo organizmu hrozí, alebo ako naložiť s daným objektom.
Symbolika sa však učí zvlášť. Je to pravdepodobne preto, že my ľudia sme sami prešli určitým vývojovým cyklom - od zvierat bez schopnosti tvoriť zložité veci až k nám, ľuďom, ktorí to dokážeme. Zvieratá sa totiž pravdepodobne učia hlavne intuitívne, so slabou alebo úplne žiadnou náväznosťou na symbolickú reprezentáciu. Nemusia sa teda príliš učiť uvedomovať si rozdiely či detaily vo veciach, ktoré vidia. Symbolická reprezentácia to však vyžaduje. Musíme vedieť, že to, čo vidíme je alebo nie je trojuholník, aby sme vedeli ten objekt označiť ako "trojuholník". Teda to, čím sme si museli prejsť, je naučiť sa otestovať našu symbolickú "hypotézu" s vnímanou realitou, a správne sa rozhodnúť, či to sedí. Tam je podľa mňa semenisko celej inteligencie.
Nejde teda ani tak o samotnú reč, ktorá podľa Freuda bola príčinou vytvorenia inteligencie, ale skôr o schopnosť používať rovnaké zvuky na rovnaké veci, a postupne tvoriť iné zvuky na ich abstraktnejší popis. Reč bola vytvorená ako prvá zvuková "inštancia" či "reprezentácia" symboliky. Je však možné, že staroveké maľby na stenách, ktoré sú prvou vizuálnou "inštanciou" symboliky, boli nevyhnutné pre rozvoj hlbšieho abstraktného myslenia, ktoré sa potom spätne mohlo premietať do reči. Myslím si to, pretože nakresliť vieme aj to, čo neexistuje, ale s rečou je to ťažšie.
Označiť vec ešte zvládajú aj zvieratá, napríklad, ak včely nájdu novú lúku plnú krásnych kvetov, tak potom v úli, ktorý môže byť aj niekoľko kilometrov ďaleko, svojim krúživým tancom vysvetľujú polohu tejto lúky. Avšak to, čo myslím zvieratá nedokážu, je popísať zložitejšie - abstraktné vlastnosti. Napríklad farbu, či tvar. Viem si predstaviť, že zvieratá ešte zvládnu rozoznať živého od mŕtveho. Ale rozoznať, či má na sebe nohavice alebo kraťasy, už asi nevie. Alebo vie, ale neuvedomuje si to.
Tým sa dostávame k hlavnému princípu "vedomia". Ide o schopnosť "uvedomovať" si vlastné vedomosti a pozorovania. Ale ako to funguje? Mnoho vecí sa nám v tele deje automaticky. A teraz nehovorím len o vnútorných orgánoch, ktoré nevieme vôľou ovládať. Hovorím hlavne o pochodoch našej mysle - nie vždy si uvedomujeme, na čo myslíme, alebo aký pocit máme pri strete s niečim. Keď je to "hovno", tak smrdí, a cítime odpor. Áno, vieme to. Ale napríklad to, že kráčame hore kopcom po vychodenej úzkej cestičke a nie vedľa nej, to si podľa mňa neuvedomujeme. Proste to robíme. Až keď sa dodatočne zamyslíme, prečo, tak nájdeme veľa dôvodov, ako napríklad, že sa po cestičke ide ľahšie, než po tráve. Ale robíme to, aj keď je tráva vedľa cestičky úplne pokosená. Žeby sme tú trávičku chceli šetriť? Nemyslím si.
Inteligencia - na jednej strane - súvisí so schopnosťou odhaliť rozmanitosť nevedomých vnemov a našich automatických činností a preniesť ich do vedomia. Vedomie - na druhej strane - sa dá chápať ako akési "prostredie", v ktorom testujeme, pomocou inteligencie, naše symbolické hypotézy s vnímanou realitou.
Vedomie a inteligencia idú akosi ruka v ruke. Vedomie ako prostredie - napríklad kontext, ktorý sme schopní udržať, a inteligencia ako nástroj - schopnosť pracovať s informáciami, hlavne v súvislosti s naväzovaním symboliky na intuitívne chápanie. A keďže sme toto ako ľudia zvládli, nič nám už nebráni v opačnom procese - vymýšľať si intuitívne chápanie - abstraktnú realitu, skladbou sémanticky správnej symboliky. Vďaka tomu podľa mňa vieme vymýšľať fikciu typu Superman.
Nech je to tak či onak, vždy nám to dáva prácu - pracovať so symbolikou. Či už "uvedomovať si" niečo, premýšľať nad niečim, alebo niečo tvoriť, alebo sa v symbolike učiť - čítaním textu a obrázkov. Je to preto, že "natívne" nemyslíme v symbolike, ale v akejsi "intuícii" či automatickom, nevedomom chápaní. Aby sme mali pocit, že niečomu rozumieme, musíme dať tieto dva typy chápania "do súvisu".
Práca so symbolikou je náročná hlavne kvôli akejsi "simulácii", ktorú musíme pri "dávaní do súvisu" v hlave vždy vykonávať.
Napríklad pri písaní prevádzame symboliku do pohybov ruky. Pri čítaní, ale aj počúvaní, videní, cítení, si vybudujeme vhodnú symboliku procesom rozpoznávania - tj. "testovania" písmen a slov a viet, z ktorých si potom tvoríme celkový "obraz". Tento "obraz" je akýsi symbolický "model" skutočnosti - či už reálnej alebo fiktívnej. Pracujeme ďalej už len s týmto "modelom" - s abstraktnou, vlastne neexistujúcou realitou, a simulujeme jeho chovanie aplikovaním našich ďalších a ďalších hypotéz. Model sa tak môže meniť len vďaka simulácii (bez pridávania nových informácií), a tento proces voláme "premýšľanie" - zmena našej predstavy či názoru bez stretu so skutočnou realitou či nejakou novou informáciou.
A tak to celé funguje.
Žiadne komentáre :
Zverejnenie komentára