Kreatívne prostredie a.k.a frustrácia z práce

Myslím si, že empatický manažér alebo scrum master si ľahko všimne, keď je jeho tím frustrovaný, alebo nefunguje dobre. Stačí sa pozrieť na výsledky, ako dodáva, alebo počúvať, čo sa povráva na chodbách, prípadne ako vyzerajú retrospektívy a celodenné fungovanie tímu. Pokiaľ mu to nie je jedno, začne premýšľať o tom, ako situáciu zlepšiť.

Nápadov, ako situáciu zlepšiť môže mať mnoho. Môže ho napríklad napadnúť "rýchla akcia", pretože nechce venovať situácii veľa času a možno ho už štve ako dlho problém trvá. A tak sa rozhodne (v prípade ak ide o manažéra) niekoho vyhodiť, alebo vymeniť scrum mastera. Alebo v lepšom prípade niekoho pošle na 3-dňové školenie (korporátny sheep dip) s očakávaním, že človek sa vráti ako "odborník" a že situácia sa tým vyrieši.

Ak to nezaberie, môže skúsiť iný nápad. Napríklad, zaviesť rotáciu ľudí. Čas od času môže povymieňať ľudí, aby sa nedostali do "provoznej slepoty", alebo aby každý mal možnosť pracovať na niečom inom, aby ľudia mali stále pocit, že sa učia. V prípade, ak firma bojuje s technickým dlhom legacy kódu formou maitenance oddelenia, tak ľudia sa môžu preplachovať aj tam. A tak sa tím vlastne nikdy nestihne stabilizovať, keďže to (podľa psychologických výskumov) trvá tak zhurba pol roka.

Ďalším nápadom môže byť napríklad skúsiť zaviesť párové programovanie. Myslím si však, že toto napadne skôr scrum mastera ako manažéra. Dvaja programátori sedia za jedným počítačom s jednou klávesnicou. Jeden píše, druhý ho kontroluje, a po hodinke alebo nejakom čase sa striedajú. Má to veľa výhod a aj poprední programátori to veľmi chvália. Ale nariadiť takúto zmenu "zhora" môže mať tiež negatívny efekt - ľudia môžu byť k takémuto prístupu skeptickí, pretože ak to predtým nikdy neskúšali, predstava, že budú musieť robiť "s tým" alebo "s oným", ich neláka. A tiež to vyžaduje vyjdenie z určitej komfortnej zóny, čo dokážu iba tí čo naozaj niečo "chcú".

Iný príklad môže zahŕňať ďalšie drastickejšie zmeny, ako napríklad zmena kompletného procesu. Napríklad "od dnes sme agile". Alebo rôzne typy vyhrážok či odmien, extra bonusov. Každý manažér má rôzne nápadité "nápady", ktorými si môže myslieť, že si ďalší problém môže škrtnúť z (asi dlhého) zoznamu problémov.

V týchto príkladoch, a vlastne je úplne jedno, koľko ich ešte vymyslím, a aké super overené sú, budem bohužiaľ veľmi skeptický. Myslím si, že je veľká pravdepodobnosť, že to nevyjde. Prečo? Jednoduchá odpoveď znie, pretože prichádzajú od manažéra. To, že tím nefunguje, si vlastne všimol manažér. Riešenie na problém tiež objavil manažér (alebo scrum master).

Základom je diskusia

Je myslím úplne v poriadku, keď si problém všimne niekto iný. Samozrejme, veď problém tímu môže byť aj v tom, že si sami nevidia ďalej od nosa. Dôležité však je neísť ďalej. Pretože funkcia tímu v agile ale aj z psychologického hľadiska je hlavne samostatné riešenie problémov, alebo úloh. A to, že má tím problém, si myslím že sa nijakým spôsobom nelíši od iných úloh. Je to tiež úloha, ktorú by mal tím zvládnuť sám (samozrejme pomoc tam byť môže).

Jeden z princípov agile hovorí:

"Build projects around motivated individuals. Give them the environment and support they need, and trust them to get the job done."

Myslím si, že ak má tím problém, je najdôležitejšie aby o tom vedel sám tím, aby si to naozaj uvedomoval. Žiadne riešenie, ktoré manažér poskytne, problém nevyrieši, ak tím sám neprijme fakt, že má problém.

Predstava manažéra ako "zadávateľa príkazov", alebo egoisticko-naivného "ja viem najlepšie čo pomôže, pretože mám informácie a skúsenosti, ktoré oni nemajú", veľmi rýchlo stroskotá na výsledkoch. Tím sa "zlepší" len naoko. Prečo?

Nápady nemusia byť zlé

Povedzme si to na rovinu. Manažér nemá vo firme úlohu kreatívneho prispievania k produktu, ktorý firma vytvára. On sa nestretáva s každodennou pracovnou rutinou tímu, s každodennými problémami a "aha!"-efektami, ktoré ľuďom v tom tíme formujú myslenie. Skúsenosti, ktoré tím získava svojou každodennou prácou, tým, že manažér presadzuje vlastný pohľad, bohužiaľ začnú vychádzať nanivoč.

Samotná kreativita ľudí, ktorá v tvorbe softvéru je primárne žiadanou vlastnosťou, je pošliapavaná manažérskymi rozhodnutiami. Je dôležité, aby tím mal možnosť svoje skúsenosti aplikovať na ďalšie zlepšovanie. Aby cítil slobodu a otvorený priestor "nekonečných možností", a k tomu by mal manažér a všetci ostatní pomáhať. Týmto smerom si myslím, že by mal tím viesť.

Aby sa odstránili vzťahové problémy, komunikácia, aby ľudia VEDELI byť k sebe úprimní. Nejde o to, aby bol v miestnosti "hluk" ako každému ide huba, ako sa tu super komunikuje, ide o to, aby človek dokázal bez manipulácie a presadzovania vlastného ega úprimne "ľúbiť" softvér, na ktorom pracuje, aby sa každý mohol tešiť z toho, čo robí, pri vzájomnom rešpekte.

A problém preto často nie je v zlom procese, alebo že sa nerobí párové programovanie, alebo, alebo.. Problém je často v tom, že sa potrebujeme vedieť zastaviť bez strachu z nestihnutia termínu, a riešiť problém. Že sa občas potrebujeme vydať smerom, ktorý možno nikam nebude viesť, ale že to nebude znamenať náš "koniec". Potrebujeme mať pocit, že náš fail nevadí. Fail safe. Ako manažér, aj tam je naša úloha vhodná.

Druhou vecou je, že musíme byť úprimní. Musíme svoje osobné vlastnosti zlepšovať, musíme sa chcieť zlepšovať. Budovať svoju osobnosť. Dôvodom je, že nám to dá otvorenú myseľ. Vedieť, že nie sme dokonalí, vedieť o svojich nedostatkoch a vidieť tú diaľku vecí ktoré nevieme, nám pomôže pochopiť druhého človeka, pretože pravdepodobne má tiež nedostatky, tak ako my, a my budeme vedieť, aké ťažké je na sebe pracovať. To je podľa mňa myslené už spomenutou vetou:

"Build projects around motivated individuals."

Manažér ako služobník

Vo svojej podstate, prečo vlastne existuje softvérová firma? Moderné softvérové firmy sa začali formovať s príchodom mikropočítačov. Je snáď každému jasné, že ľudia pracujúci s mikropočítačmi 70-tych a 80-tych rokov boli nadšenci. Vtedy sa kašľalo na nudné procesy, vtedy išlo o to vyhrať vojnu o prestíž, o novinku, o to byť najlepší na trhu.
 
Existovala obrovská diverzita počítačov a vlastností, dnes už takú nemáme. Všetko sa nejak štandardizuje, a čo je vlastne dobre, pretože nám to zlepšuje systematizáciu práce, jednoduchšie sa nám prenášajú dáta, atď.

Čo však mnoho dnešným softvérovým spoločnostiam chýba, je uvedomiť si, ako boli vedení ľudia tej doby. Viem, že mnoho z nich veľa nespali, že to pracovne preháňali. O tom nechcem tvrdiť, že to bolo dobré. Ale tí ľudia boli zo svojej práce nadšení. Tímy chodili za svojimi manažérmi vlastne "ukazovať", čo vymysleli, na čo prišli. Mali z toho radosť, a aj keď nie vždy bola práca predajná, myslím si, že to bol ten dôvod tých najväčších úspechov.

Dnes, aj vďaka tejto minulej dobe už máme skúsenosti s mnohými vecami, ktoré sa osvedčili ako dobré, a ktoré zas nie. Je myslím prirodzené, že na začiatku je vždy všetko chaotické, a postupne sa to usporiadava a začína fungovať ako hodinky. To sa myslím stalo - a stále pokračuje - aj s vývojom softvéru.

Už myslím máme moderné prostriedky, a aj procesy na to, aby sme dokázali popísať čo má ten najväčší vplyv na produktivitu. Možno agile je takýmto procesom, ale myslím si, že mnoho princípov je iba vyjadrením zdravého sedliackeho rozumu, ktorým je, že človek sa najviac obetuje veci, ktorú má rád.

Kávička s hudbou v sluchátkach = ideálna nálada na upratovanie

Pred pár dňami som brázdil cesty svojho harddisku. Cítil som sa dosť neobvykle, obklopil ma závoj déjà vu. Našiel som kopu stratených vecí, jednou z nich boli aj sety Café del Mar z deväťdesiatych rokov, ktoré som počúval ešte na strednej škole s bratom. A tak nasledovala nostalgia, pocit, na ktorý som už skoro aj zabudol, akú má príchuť (už ich počúvam druhý deň, hlavne pri hraní Euro Truck Simulatoru).

Ani neviem čo ma viedlo k tejto vzrušujúcej akcii, možno som mal taký zvláštny pocit, že by som si chcel pripomenúť, kto som (computatrum ergo sum). Od určitého okamihu, asi odkedy som začal byť skoro celé dni mimo domu (rozumej v práci), mi začal počítač slúžiť k účelným veciam, a prestal som sa starať o to, kde čo mám, prestal som sa vracať k veciam, ktoré som akútne nepotreboval (prestal som "tráviť čas za počítačom"). Asi sa takým veciam človek nikdy nevyhne, predsa len, v mojom veku má už kopa ľudí rodiny (alebo aspoň kamarátov :D).

To je jedno, spravil som to, a mám z toho aj úžitok. Ja viem, že skoro každý človek čo vlasní počítač takto svoj disk už veľakrát prebrázdil. Vtedy sa dejú zázraky - väčšinou začneme triediť veci. Presúvať, mazať, kopírovať, premenovávavať fotky, a zapisovať IDv3 tagy do MP3-jek (našťastie na posledné dve operácie existujú super nástroje, ktoré mi v deväťdesiatych rokoch chýbali).

O čom chcem dnes vlastne písať - ako som objavil vlastné triedenie vecí, aby som mal na očiach to, čo je dôležité, a odsunul bordel stranou. Aby som vedel kde hľadať, a aby som hneď vedel, kde mám čo uložiť, aby som nad tým proste (azda z lenivosti) nemusel dlho premýšľať, pretože mám z toho nechuť.

Základ je adresárová štruktúra

Či už máte Linux alebo Windows či niečo iné, svoje veci odkladáte väčšinou na nejaké jedno miesto. To je normálne, hlavne aby ste si hudbu nekopírovali do /bin alebo ešte lepšie /dev :D

Základ je vytvoriť si adresárový systém, ktorý reprezentuje "kategórie", podľa ktorých sú veci umiestnené. Najprv som uvažoval takto. Mám: hudbu, filmy, dokumenty, projekty, úvahy, fotky, stiahnuté súbory, temp, prácu, gitarové taby, a binárky (programy, skripty). Linux má vo veciach dosť jasno, ale musím mať aj ja. Takže môj nápad, postupne "vyevoluciovaný" z čias objavovania počítača, vyzeral asi (veľa som vynechal) takto:

bin/
#sf603/
 |__ hudby/
 |__ AES/
doc/
 |__ od_boxy/
 |__ old/
 |   |__ queen/
 |   |__ kindle/
 |   |__ ...
 |__ courses/
 |    |__ cryptography/
 |    |__ functional programming/
 |    |__ machine learning/
 |    |__ ...
 |__ knihy/
 |    |__ computers/
 |    |__ beletria/
 |    |__ ...
 |__ foto/
 |__ gitara/
 |__ uvahy/
 |__ skola/
 |    |__ FEI/
 |    |     |__ doktorandske/
 |    |__ spss/
 |__ praha/
music/
filmy/
projects/
 |__ emuStudio/
 |__ ...
tmp/
NAPAL/
 |__ DF/
 |__ DM/
 |__ DS/

Otras. Fuj. Aj keď sa to môže zdať relatívne usporiadané, je to bordel. Napríklad, hudba sa nachádzala na niekoľko miestach, sú tam podivné adresáre, do ktorých som sa musel pozrieť aby som vedel čo tam je. Ani sa nechcem zaoberať popisovaním toho hnusu. Ale upratovať neznášam. Už teraz asi bude zrejmé, kde čo patrí, a kde nie, aby sa zachoval aspoň intuitívne "systém", ktorý sa v tejto štruktúre používa.

Niekedy sa na to treba vy...

Proste sa mi nechce chodiť cez všetky adresáre a triediť, ale zmazať sa to bojím. Nič, povedal som si, že to potrebuje vážny refactoring. Kto nevie, čo je refactoring, mám pre neho veľmi pekné prirovnanie. Predstavte si, že ste kuchár v kuchyni a každý deň dostávate požiadavky na jedlá. Prvé jedlo urobíte za nejaký čas, a zašpiníte nejaký riad. Skúsených kuchárov už možno na tomto mieste napadne, že počas toho ako sa mu varí polievka môže aspoň umyť nože a dosku na krájanie. Ale niekoho to nenapadne, alebo sa na to vyserie. Ale nevadí, po uvarení to nahádžeme do umývadla, veď ešte nie je ani z polovice plné. Druhé jedlo - pohoda, otvoríme šuflík, stále máme čo použiť, aj keď možno nám už chýba nôž, ktorý máme radšej. A tak môžme pokračovať - až kým sa neminie všetko, alebo skoro všetko (pekne odložené ostanú veci, ktoré nepotrebujeme). A tak musíme začať umývať (prichádza pán Refactoring). Ale vidíme, že ten nôž je úplne na spodku :( Nieeeee - a tak musíme buď všetko vybrať z umývadla, až kým sa dostaneme k nožu (ale kde? nemám takú veľkú dosku), alebo pekne všetko umyť. Ale zákazníci už čakajú a ja si tu umývam riad... Nikto nechápe čo som to za bordelára - a stane sa to pár krát, asi prídem o prácu. Tento príbeh by sa mal zapísať ako "podobenstvo" do evanjelia pre každého programátora.

Všimnime si však trochu analógiu aj s bordelom v našom počítači. Stačí maličký odklon od našej štruktúry, a bordel je už nezastaviteľný.

Prevencia bordelu?

Ako som už povedal, potrebujeme systém. Dobrý systém, kde by odklon od štruktúry nemohol nastať tak ľahko. Dôvod, prečo v mojom predošlom systéme mohlo ľahko dôjsť k odklonu, je že kategórie nemali veľký vzájomný "kontrast". Inak povedané, ak by sme kategóriám priradili farby, mohlo by to vyzerať ako niečo podobné:

...
#sf603/
projects/
doc/
filmy/
NAPAL/
 |__ DF/
 |__ DM/
music/

...

Keď ukladáme nejakú stiahnutú vec na disk, myslím si, že pracuje hlavne "pravá" hemisféra mozgu. Dôvodom je, že podľa vzoru (nášho systému) hľadáme miesto, kam tú vec dať. A keď sa stretne s vecou na rozhraní, alebo s novou podkategóriou, ktorú nevie hneď zaradiť, začne pracovať. Lenže pravá hemisféra je asynchrónna, preto nevieme hneď odpoveď. A keďže logická, ľavá hemisféra už "nemá čas" čakať, tak to niekam dáme. :)  A tak vznikajú adresáre ako napríklad "od_boxy", ktoré reflektujú rýchlu logickú kategóriu (predsa "od Bokšy") - nechceme sa dlho "zamýšľať", kam by to malo ísť.

Ako sa teda vyvarovať podobným kategóriám? Long story short: vertikálnym radením. Napríklad, to, že je hudba určená na napálenie, alebo prípadne ak by sme si chceli naznačiť "novú" hudbu - stále predsa ide o hudbu. Proste to nie je nová kategória. Ide o jej "atribút". A takýto atribút môže mať predsa hocičo - aj dokumenty, aj programy, a tak ďalej. Skúsme tieto kategórie zoradiť "vertikálne":

music/

  |__ new

  |__ before_2000
  ...
movies/
  |__ to_backup 
  ...

Veľký kontrast nie je všetko

Okrem toho, že by nemali existovať podobné kategórie, každá kategória by mala mať relativne jasno, čo do nej patrí - a mala by mať dostatočne "široký" záber. Napríklad, ako by sa mali usporiadať projekty, alebo škola? Myslíte si, že toto usporiadanie je dobré?

school/
 |__ FEI/
 |    |__ 1. rocnik/
 |    |    |__ matematicka_analyza/
 |    |    |__ ...
 |    |__ 2. rocnik/
 |    ...
 |__ spss/
      |__ ...

Ja si to určite nemyslím. Celé zle. To, čo tu vidíme nie sú kategórie. Ide to tzv. horizontálne usporiadanie, ktoré je nie podľa obsahu (čím kategória je), ale podľa "času a miesta". Kedy sme naposledy hľadali zadanie z 3. ročníka predmet "operačné systémy"? Na to, aby sme také zadanie našli, musíme si pamätať, že je to tam. Ale nikto, NIKTO si nepamätá, čo všetko vlastne v škole robil a tým pádom, ani to, aké veci sú kde "skryté" - a tak sa dostávame k efektu "strácania".

Je preto lepšie ostať pri zemi a držať sa sémantiky našich kategórií. A nevytvárať idiotské adresáre, ktoré nič neznamenajú. Usporiadaná štruktúra môže vyzerať nasledovne:

school/
 |__ zadania/
 |    |__ #current/
 |    |__ ...
 |__ bakalarka/
 |__ diplomovka/
 |__ dizertacka/
 |__ organizacne/
      |__ zapis_fei_1_rocnik
      |__ ...

Poučenia, diskusia, záver. :)

• Skúsme použiť hlavu, a potlačme naše prvotné nápady, lebo to asi dopadne podobne ako som popísal na začiatku. Najlepšie systém, ktorý ťažko oblafnúť.
• Kategórie vytvárajme s vysokým kontrastom (jednu kategóriu na obsah jedného typu)
• V prípade hľadania, ktoré robíme častejšie než ukladanie, sémantika má vždy prednosť pred štruktúrou. Skoro nikdy nehľadáme podľa času, miesta (teda možno okrem fotiek), ale skoro vždy podľa obsahu.
• Skúsme takto organizovať aj poznatky

Moja životná rovnováha

Často premýšľam o svojom živote. O tom, či som spokojný v meste, kde momentálne žijem, o tom, či sa v práci cítim dobre, alebo aj o vzťahoch, ktoré udržiavam alebo neudržiavam. Často všetko prehodnocujem, mám pocit, že často nie som s ničím spokojný. Prejavuje sa to hlavne tak, že mením názory alebo postoje na úplne opačné, niekedy v denných intervaloch. Myslím, že mi chýba akási životná rovnováha, stále si nie som istý svojou životnou cestou.

Premýšľam, kedy mi to začalo. Myslím si, že po ukončení vysokej školy. Hneď v deň štátnic, s pocitom "dobre odvedenej práce", som začal len tak premýšľať o tom, čo budem vlastne robiť ďalej. A zistil som, že mám v hlave čiernu dieru. Doslova. Dovtedy bolo u mňa bežné, že ma veci napadali rýchlo, možno aj preto, že väčšinou šlo o relatívne dostupné a reálne veci, ktoré nevyžadovali veľa riskovania. Napríklad moja voľba venovať sa počítačom, alebo hrať na gitare v dnešnej dobe nie je niečo výnimočné. Nič ma viac nebavilo, ako tieto dve veci, ešte možno cvičenie, ale vedel som, že tomu nechcem venovať veľa času a nie je pre mňa prioritou.

Stredná škola bola niečo ako "must have", nič viac, a to trochu ľutujem. Chodil som na strojnícku priemyslovku, škoda že som nešiel na gymnázium. Možno by som si od gymnázia sľuboval viac matematiky a aj takého všeobecného vzdelania, ktoré mi teraz trochu chýba. Stroje vždy boli a sú pre mňa niečo veľmi vzdialené, k čomu som nikdy nemal žiadny vzťah. Na gymnázium som sa bohužiaľ nedostal, práve kvôli matematike, na ktorú som sa možno nepripravoval tak ako sa patrí. Asi som sa nevedel dobre odhadnúť a ani nikto z môjho okolia sa do mňa, čo sa týka toho, nestaral. Preto to ľutujem. Keby bolo keby...

Ale tak, nakoniec som sa zo strojníckej priemyslovky dostal na technickú univerzitu, a aj keď som bol na prijímačkách v Bratislave, Košice jednoznačne vyhrali, a to nie len pre to, že boli bližšie. Svedomito a s chuťou som si preštudoval anotácie k predmetom počas celého štúdia. Ťahalo ma to nielen k "Výpočtovej technike", ale aj k umelej inteligencii. Avšak, bál som sa, že to nezvládnem, hlavne kvôli matematike. Celkovo ľudia strašne strašia ohľadne tej matematiky, ale nemôžem povedať že to nakoniec bolo tak hrozné. Dalo sa to naučiť, a už som aj stihol tri štvrtiny vecí zabudnúť :)

Podstatné je, že som nikdy neľutoval a ani neľutujem, že som šiel na tú školu. Vždy som totiž vedel, že nejakú tú cestu si nakoniec budem musieť vybrať, bez ohľadu na to, čo. Či už pôjdem alebo nepôjdem na výšku, alebo kde vlastne pôjdem, bolo to jedno. Tá voľba bola nevyhnuteľná, tak ako pre každého v tomto veku. Sú to akési životné situácie, obdobia, ktorými si každý musí prejsť, a nakoniec ktoré určia, aspoň v prvých rokoch, smer života.

A v tom je možno háčik, prečo som mal takú čiernu dieru po ukončení školy. Odrazu som už nevidel žiadnu nevyhnutnosť robiť nejaké rozhodnutia. Nepopierateľne sa mi predierala hlavou myšlienka, že moje školské "povinnosti" už skončili. Po 9 + 4 + 5 = 18-tich rokoch školského života som slobodný! Odrazu som pocítil, že teraz stojím na prahu spleti ciest, a už nikdy nebude záležať na tom, či sa z niektorej niekedy vrátim, alebo odbočím na inú, alebo sa vydám opačným smerom. Už nepotrebujem zbierať známky, nebudem dostávať vysvedčenia a nikto nebude uzatvárať "školský rok" dlhým príhovorom.

Ostal som sám, vo svojej hlave. Čierna diera.

Pomyslel som na prácu, blee. Osem hodín každý deň, až do konca života. Fuj. Na to som sa mal snažiť byť v škole dobrý, na to som mal odkladať "nedôležité" veci bokom a venovať sa "podstatným" - škole. Jednoducho nie. 

Mal som aj druhú variantu, ostať na škole, pokračovať na doktorandskom. Povedal som si, áno, to môže byť vlastne super, pretože sa budem môcť venovať skoro čomu budem chcieť, budem síce učiť (bál som sa), ale aspoň to nebude musieť byť osem hodín, pretože nebudem v práci. Ale budem dostávať "plat", a budem môcť v kľude premýšľať čo ďalej. Mám pocit, že takto premýšľali skoro všetci, ktorých som tam stretol. Nedokážem posúdiť, či tak rozmýšľa väčšina aj inde, ako v Košiciach na Technickej Univerzite...

No ale roky ubiehali a dokončil som štúdium aj tam. A čierna diera sa vrátila, ale infantilne. Šli sme s priateľkou do Prahy. Najprv som myslel, že budem pokračovať na škole tam, ale zistil som, že je dosť značný (jemne povedané) rozdiel medzi úrovňami, požiadavkami, a tiež bohužiaľ platom. A tak som si povedal, že v Prahe môžem zarábať oveľa viac vo firme, a že na výber bude mnoho. A aj bolo, a nakoniec som pracujúci človek už štvrtý rok.

A cítim sa ako gulička v hre "Arkanoid", alebo v hre "Pong". Už dávno necítim to nadšenie, tú motiváciu do života. Čierna diera mi vôbec nezmizla, stále tam je. Len ja som už musel niečo robiť. Človek nemôže ostať nečinne čakať. Alebo môže? Potreboval som sa osamostatniť, potreboval som už zarábať, naučiť sa žiť v dospeláckom svete. A som tu. Žijem, mám svoje miesto vo firme, robím každodenné úkony. Domov chodím večer, pretože tu v Česku osem hodín znamená 8 + 1 hodina na obed, takže 9 hodín mimo domu + cesta do/z práce. To je tak zhruba 10 hodín mimo domu, podľa toho, kde bývate. Ak do práce prídem na deviatu, tak som doma o tej pol siedmej, siedmej večer. A dobre rozbitý...

Nevidím z toho veľmi východisko a štve ma to. Firma, to je taký presýpací organizmus, v ktorom ste, a v ktorom nežijete úplne svoj život. Aspoň ja nie. 

Uvažoval som aj nad podnikaním, ale myslím, že to nie je pre mňa. Podnikanie podľa mňa musí byť niečo ako životné poslanie, musí vás to zasiahnuť ako šíp. Ja by som mal pocit, že mi život uniká.

A tak som sa nad tým začal zamýšľať, hlavne v rámci mojej vlastnej analýzy v denníku. Začal som najprv riešiť to, čo ma štve, a ako sa vlastne cítim. Na začiatku to išlo ťažko, písal som dosť nesúvisle, od veci. Ale akosi ma to upokojilo. Mal som takú svoju hodinku s čajom na stole, ja som sedel na gauči a písal som si denníček.

Nevedel som, čo mám od toho čakať. Denník mi prišiel lepší než fingovanie rozhovoru v hlave. A je to neuveriteľná vec. Nechal som úplne voľný priebeh myšlienkam. O taký týždeň, dva sa mi myšlienky samé začali zhlukovať do zmysluplnejších textov. A mnoho som si uvedomil.

Na veci, ktoré v živote naozaj chcete, alebo aj už len na to ujasniť si, čo vlastne chceme, je potrebné venovať čas, prekonať prokrastináciu, ktorá je také odbornejšie vyjadrenie pre to naše "od zajtra začnem" :)

Vrátim sa teda k tej životnej rovnováhe. Poučenia, ktoré z toho pre mňa plynú, skúsim zhrnúť do nasledujúcich bodov:

• Často sa v škole naučíme veci, ktoré v živote fungujú úplne inak
• Netreba sa na nič spoliehať. Veci sa často menia.
• Netreba sa vzdávať vecí, ktoré chceme robiť, pretože veci, ktoré robiť musíme, nikdy neuvoľnia cestu dobrovoľne. Možno to treba skúsiť naopak a robiť veci, ktoré chceme viac.
• Najdôležitejší je pre nás feedback toho, čo robíme dobrovoľne.
• Aby sme sa našli, keď sa strácame, denník môže pomôcť

Nemôžem za to, že sa hneváš, lebo nedodržiavam Tvoje pravidlá

Najväčší prejav náklonnosti u zvierat je, že sa navzájom napodobňujú. Prvý krát som tento citát počul v notorickom seriáli Mac Gyver, zvláštne. Neskôr som zistil, že je to naozaj pravda, a platí to aj u ľudí. V tejto mojej podivnej úvahe chcem uviesť niekoľko mojich pohľadov na to, prečo sa občas ľudia chovajú manipulatívne, a čo vlastne podľa mňa za tým stojí.

Nie som žiaden odborník na tému, a som si istý, že tieto veci majú tú "reálnu" psychologickú analýzu už dávno za sebou. Avšak, napriek tomu ma láka ma sa nad tým zamyslieť, hlavne ohľadne príčinnej súvislosti.

Manipulatívne konanie je v súčasnej dobe dosť rozoberaná téma, a mnoho z nás má s ňou nejaké skúsenosti. Verím tiež, že väčšina z nás pozná nejaké techniky alebo formy komunikácie, ako sa proti manipulatívnemu konaniu brániť. Napríklad:

• Asertivita. Je to snáď najznámejšia forma komunikácie proti manipulatívnemu konaniu. Základná kniha ku asertivite je When Say No I Feel Guilty.
• Možno trochu nepriamo kritické myslenie

Začnem trochu okľukou, vrátim sa k napodobňovaniu a náklonnosti. Napodobňovanie postojov, gest, mimiky, ale aj správania sa vyskytuje najviac u detí. Je to vlastne tá najprirodzenejšia forma učenia sa, kedy deti opakujú po mame alebo niekom inom, a časom sa to naučia aj sami. Napodobňujeme (ľudí) aj v dospelosti - napríklad ako príznak "lásky" alebo vyjadrenia "záujmu", ale tiež aj všeobecne napodobňujeme človeka, s ktorým nám je veľmi dobre, ku ktorému pociťujeme náklonnosť.

Naozaj platí, že napodobňovanie je prejavom náklonnosti. A robíme to väčšinou podvedome. Napríklad, kľudne môže ísť o rozhovor dvoch kamarátov, kedy počas toho jeden z nich napríklad zdvihne ruku, alebo v rámci diskusie spraví nejaké gesto. Napodobňovanie by mohlo vyzerať tak, že ten druhý zopakuje to gesto, či už si to uvedomuje (zasmeje sa), alebo nie.

Myslím si, že čo sa náklonnosti samotnej týka, ide o akýsi prejav našej vlastnej "identifikácie" (pojem zaviedol už Sigmund Freud, hlavne vo vzťahu matka-syn, otec-dcéra). Predierame sa týmto svetom tak, že hľadáme veci a ľudí podobných ako sme my, pretože asi veríme, že nám pomôžu pochopiť samých seba. Je to ako keby sme skákali po kameňoch vo vode. Vidíme, že kameň je suchý, najprv skúsime jeho stabilitu, "istotu", a potom na neho skočíme. A tak kráčame riekou života až na ten druhý breh, do večných lovíšť... Naša potreba identifikácie proste akosi súvisí s našou potrebou prežiť, pretože reprezentuje "istotu" ako tie kamene.

Identifikácia je podľa mňa dôvod, prečo sa nám lepšie hovorí s kamarátom ako s niekým cudzím, pretože "on to pochopí". S ľuďmi, ktorým sme naklonení, ale vzájomne, cítime akúsi blízkosť, niekedy niečo ako "spojenie". Ale myslím si je to len preto, že je nám v niečom podstatnom podobný, že sme sa s ním "identifikovali".

A teraz poďme späť k manipulácii. Čo to vlastne je manipulácia? Manipulovať znamená snahu primäť človeka aj "nedovoleným spôsobom", aby urobil, čo chce manipulátor, alebo aby s ním súhlasil, bol "na jeho strane", alebo tiež ponížiť človeka aby manipulátor bol na tom lepšie. Existuje ohromné množstvo manipulatívnych techník, a mnoho z nich si ani neuvedomujeme a sami manipulujeme iných. Výborná kniha na túto tému je klasika In sheeps clothing.

Nebudem chodiť okolo horúcej kaše, podľa mňa sa dá na manipuláciu pozerať ako na snahu "vtlačiť identifikáciu" druhého človeka s manipulátorom. Vidím totiž akúsi súvislosť s napodobňovaním, kedy manipulátor chce, aby sme hrali jeho "hru", hrali podľa jeho "pravidiel", tak ako tú hru hraje on, možno najradšej by bol, keby sme dokonca hrali miesto neho, v jeho úlohe, aby videl, ako budeme jednať. Chce, aby sme ho "napodobnili".

Vyplýva to myslím hlavne z toho, že v situácii manipulovania sa u manipulátora prejaví pocit menejcennosti, a tým sa začne cítiť na chvíľu "stratený", odcudzený, mimo. Manipuláciou sa vlastne snaží vynútiť si stratenú "istotu", vnútiť "pochopenie vlastnej osoby" druhému človeku.

Myslím si tiež, že aj naše podvedomé drobné "manipulovanie" má rovnaké príčiny, len snáď v inej (menšej) miere. Každý si myslím pár krát za život položí otázku, či za to ako človek stojí. Či ho má niekto rád, či má svoje miesto v spoločnosti, či sa identifikuje s vlastnými rolami, ktoré vo svete má (teda či je tým, kým chce byť).

V dnešnej dobe je celkom časté, že sú ľudia na tom psychicky relatívne zle. Veľmi časté sú depresie (oveľa viac než si myslíte) a pocity menejcennosti, vlastnej neschopnosti. Zdá sa mi však, že manipuláciou sa naša myseľ snaží podvedome brániť týmto stavom. Ak je to tak, ak teda manipulácia = "psychická sebaobrana" = "agresívne" hľadanie vlastnej identifikácie, potom depresia musí byť stav jej straty. Príčinou depresie je teda strata oporných bodov v živote, buď vecí alebo ľudí s ktorými by sme sa tak naozaj identifikovali, s ktorými by sme cítili to "spojenie".

Ale nemusí ísť len o ľudí. Naše oporné body môžu byť aj veci, alebo životné ciele. Napríklad, v mladosti môžme ísť študovať nejaký odbor, ktorý pre nás znamená úplne najviac. Ak nás napríklad zo školy vyhodia, určite vo vnútri cítime stratu "balansu". Každý sa s tým vyrovnáva inak, to je pravda, ale podstatou ostáva, že sme nedosiahli to, čo sme si mysleli že je nevyhnutné v našej životnej ceste. Niektorí ľudia vtedy musia bojovať s pocitom vlastnej neschopnosti, prežívajú úzkosť, depresiu... Takže oporné body môžu byť hocičo. Je to veľmi individuálne.

Ale teraz by sa asi patrilo napísať, čo s tým. Dá sa s depresiou bojovať? Myslím si, že áno, a dá sa aj vyhrať. Všetky tie kognitívno-behaviorálne terapie mi prídu ako veľmi oblúkovité a neosobné, niekedy zavádzajúce a klamlivé bez konkrétností, neverím veľmi tomu, že tieto metódy sú úspešné v rámci "liečby" depresie. Možno na obsedantno-kompulzívne poruchy pomáhajú lepšie, ale nie na depky. Problém vidím trochu aj v samotnom prostredí, v ktorom žijeme. Tento kapitalistický svet nedovoľuje sebarozvoj v kľude. Vždy ho musíme nejak spájať s kariérou, aby sme mali z čoho žiť, podvoľovať sa systému, ktorého sme súčasťou.

Keď človek cíti depresiu, podľa mňa potrebuje nájsť oporné body. Svoje VLASTNÉ oporné body. Musí podľa mňa začať robiť psychohygienu, rapídne obrátiť život hore nohami, vzdať sa určitého spôsobu života, zmieriť sa s vecami, ktoré nevyšli, a začať žiť inak - "poctivejšie" voči sebe, nehľadať oporu inde, ale uvedomiť si, že tak ako každý iný mám rovnaké práva, a že vlastne všetky pravidlá a celý systém bol niekym vymyslený, že všetko je to výmysel a jediné, čo zatiaľ vyzerá ako "dané" sú fyzikálne zákony... Treba viac prežívať a viac premýšľať nad tým, čo sme prežili. Ale určite to nejde ľahko.

Ďalší a posledný bod na zamyslenie - potreba mať oporné body je myslím si prežitok z dávnych "pudových" dôb, kedy mal jedinec väčšiu šancu na prežitie v skupine, ktorá ho prijala. Ako samostatný jedinec nemal veľké šance (a vlastne je to aj dnes tak). A tie oporné body sú niečo ako "moderné signály" nášho prijatia v prostredí, kde žijeme. Myslím si, že keby sme žili v úplne odlišnom prostredí ako teraz (napríklad na pustom ostrove), naše priority a pojem "istoty" by sa zrejme zmenili. A aj oporné body. Samozrejme spomienky by nás držali v starom živote.

Aké poučenia pre mňa z toho plynú:

• Potrebujeme cítiť náklonnosť, ktorá formuje naše životné oporné body
• Manipulácia je agresívna snaha získať náklonnosť
• Manipulácia môže znamenať skrytý pocit menejcennosti
• Je v záujme manipulátora prehodnotiť svoj život a prestať manipulovať
• Proti manipulácii existujú efektívne techniky komunikácie

Referencie
When Say No I Feel Guilty
http://www.drgeorgesimon.com/insheepsclothingbook.html
http://www.ericberne.com/games-people-play/

Domáca hrazda

Je ťažké posúdiť, ako sa stane, že sa človeku niečo zapáči. A celkovo, čo to vlastne znamená, že si k určitej veci vytvoríme vzťah. Nemám to síce podložené žiadnou múdrou knižkou, ale keďže je to len ďalšia z mojich podivných úvah, môžem si pokojne dovoliť domnievať sa, že človek si vytvára vzťah k veciam, ktoré mu pripomínajú určitú vlastnú vlastnosť - či už o ktorej vie alebo nie, prípadne, ktorú by chcel človek mať.

Myslím si, že veci, ktoré sa nám páčia, chápeme ako určitý prejav "istoty" alebo "stability", ktorá prichádza z vonku k nám, teda nie ako náš vymyslený vnútorný "blud", rozprávka. Je to niečo ako "reálny dôkaz" našej normálnosti a možno určitým spôsobom aj dosiahnuteľnosti danej veci (keď to vnímame ako akýsi hotový výsledok niečoho, čo chceme dosiahnuť my sami). Samozrejme hovorím o inšpirácii, a keď tie dva konce spojím do jednej vety, tak to bude znieť asi takto:

Veci, ktoré sa nám páčia, nás inšpirujú.

S úvahou môžem pokračovať a pýtať sa, ako si vlastne vyberáme to, čo chceme, a či si to vôbec vyberáme. Ale asi nebudem, pretože si myslím, že to už nie je na úvahu, ale skôr na výskum a po druhé chcel som hovoriť o niečom inom :)

Vlastne - vždy som chcel mať doma hrazdu. Chcel som cvičiť, posilovať. Môj cieľ bol naučiť sa nejaké "dobré" bojové umenie, byť v kondičke, silný, v spojení s akousi mystickou schopnosťou maximálneho odhodlania a mať výnimočnejšie schopnosti ako priemer, mať v sebe niečo úprimné a dobré, krásne, ale skryté. Chcel som budovať sám seba ako to robil Sokrates či už ten filozof alebo v knihe "Cesta pokojného bojovníka", ktorú som vtedy vlastne ani nepoznal.

Rád som cvičil sám doma, oveľa radšej ako vonku alebo na verejných tréningoch. Avšak nebol som na seba vôbec taký tvrdý, vlastne som to nakoniec aj nechal tak.

Po čase som si uvedomil, že skutočné ambície človeka môžu byť niekedy naozaj príliš vysoko, alebo aspoň tak vyzerať. Nedosiahnuteľne. Veľké plány, predstavy, želania. Avšak, často stačí zmeniť uhol pohľadu (veľmi obľúbené slovné spojenie dospelých), teda, ehm, často stačí popremýšľať nad tým, čo by sme tým úspechom vlastne dosiahli. Prečo by nás to uspokojilo?

Ak sme dostatočne trpezliví, možno prídeme na to, že vlastne vôbec nejde o tie veci. Alebo keď, tak často sme nakoniec oveľa skromnejší, než sme si o sebe mysleli. A potom si pripadáme ako blbci.

Napadlo ma, že čo ak všetkými tými vecami, ktoré chceme dosiahnuť, či už je to vlastný intelekt, kondička, spojenie s bohom či hmotná vec, sa vlastne snažíme "chytiť" životnú istotu, našu životnú istotu, našu stabilitu v tomto svete. Potrebujeme sa cítiť byť sociálne prijatí, a v bezpečí. Voľne preložené, všetko sú to len prenesené pudy na intelektuálnu úroveň.

Nemôžeme byť nikdy spokojní, pretože máme neustále strach, pudový strach, alebo skôr možno určitú ostražitosť. Poviete si - ach to je blbosť, prečo by som sa mal báť keď niečo chcem? Ako to s tým súvisí? Samozrejme, že to tak vyzerá. Ale viete ako som na to prišiel?

Predstavte si, že by ste nikdy nedostali žiadne veci, ktoré chcete. Je to síce extrém, ale je to stav, v ktorom ste, keď sa narodíte. Teraz si však predstavte, že by ste to akosi prežili a boli schopní objektívne zhodnotiť váš psychický stav. Myslím, že by bol naozaj veľmi mizerný. Veľmi jemne povedané, myslím, že by ste sa cítili ako "hovno". A to je pocit vrcholnej nestability, neistoty, čiže zraniteľnosti, v slovníku pudu.

Vlastne, takéto stavy si môžme všimnúť na ľuďoch trpiacimi syndrómom vyhorenia aj dnes. Ľudia tým, že zanedbávajú vlastnú osobnosť, vnútorný dialóg a vlastné potreby, ocitnú sa na pokraji útesu, úplne sami. A skolabujú, zmietaní v depresii, predchádzanej neuveriteľnými nárokmi na seba, ostro sledujúci už len jedinú vec, ktorá im ostala (väčšinou je to práca). A čo ich tak hnalo k tomu, aby boli na seba tak tvrdí, aby sa tak sebakriticky a ostro zamerali na jedinú vec? Celkom logicky mi sedí to, čo som už povedal - pocit nestability - životnej neistoty, neistoty prežitia vlastnej osoby. Človek môže byť spokojný len vtedy, ak má pocit, že život zvláda. Ale myslím si, že to je veľmi dočasný pojem, stav, ktorý človek dosahuje len občas a na veľmi krátku chvíľu. Väčšinou si to robí sám, akoby mal v hlave akýsi automatický mechanizmus destabilizácie, ktorý mu tú neistotu "vyrába".


So životom to je asi tak, že si nikdy si nebudeme istí, vždy sa "k tomu" budeme len približovať, a preto sa niekedy otvorene, niekedy celkom skryto, budeme vždy báť "o náš život". Veď nakoniec to s nami skončí [ placeholder ].
Väčšina ľudí si to vôbec neuvedomuje, ani nepripúšťa. Stále sa snažíme dobíjať ten kondenzátor, ktorý sa občas vybíja a my žijeme zo zotrvačnosti, a občas ho zas nabíjame.

Nikto nevie, aký je zmysel života a či to niekam vedie. Ja si myslím, že život zmysel nemá. Mňa fakt veľmi dlho trápila otázka, prečo potom chceme žiť? Prečo sa tak silou mocou držíme na tomto svete? Prečo sa vlastne bojíme zomrieť? Šťastie je naozaj relatívny pojem, a Freud si napríklad myslel, že je to potreba zažívať slasť, ktorá nás ženie vpred (kniha "Za princípom slasti").

Môj kamarát z práce to povedal veľmi pekne, myslím, že ma to celkom uspokojilo, aspoň na nejakú dobu. Že za to môže evolúcia samotná. Vysvetlím to formou vtipu: čím viac samovrahov, tým menej samovrahov.

Vlastne že všetky formy života, ktoré nemali potrebu prežiť, už zrejme nežijú. Logické, a dokonale výstižné. A myslím, že je to naozaj asi ten najkrajší popis toho, čo prežije, a prečo. Na svete má šancu prežiť len to, čo prežiť chce, a z toho potom všetky tie nové adaptívne vlastnosti organizmov vychádzajú. Všetko sa nasmeruje na prežitie, pretože všetko to, čo sa na prežitie nenasmerovalo, zomrelo.

Preto si myslím, že keď sa potom pôjdeme baviť na tému "čo je prirodzené" a čo nie, ľahko sa dá argumentovať, že ten absolútny základ je vždy vôľa prežiť. To je to najprirodzenejšie každému životu. Myslím si však, tak ako to je skoro vždy, že sa niekedy výnimky nájdu, alebo tak aspoň môžu vyzerať - to by som možno prisúdil schopnosti evolúcie pracovať na globálnejšej úrovni, než na úrovni jednotlivca. (Pripomínam, že evolúcia nepracuje.)

Mechanizmus prežitia, ako aj evolúcia sama je podľa mňa tá "negatívna entropia" (negentrophy, vymyslel to pán s mačkou), ktorá sa prejavuje na všetkých možných úrovniach nášho života. Na fyzickej, kedy sa telo snaží prispôsobiť podmienkam, vlastne evolúcia a celá tá nevedomá vôľa prežitia (azda by sa to dalo nazvať pud sebazáchovy). Na psychickej úrovni sa negentropia prejavuje vedomou vôľou, kedy motivujeme samých seba, hodnotíme, porovnávame, snažíme sa, túžime.

Všetko sa to točí v takej divnej nekonečnej špirále, kde sa veci neustále vyvíjajú a vyvíjajú, ktorá stále nie je úplne jasná a vysvetlená, je zahalená mystickým tajomstvom, objavuje sa vo forme holografických vzorov vo svete, viditeľných mimo nás, ale aj v našej mysli.

Prežitie je vďaka určitej ilúzie slobodnej vôle otázka nášho výberu už dnes.

Vývoj? Alebo ilúzia?

Aká je dnes doba? Máme pocit, že sme sa posunuli. Posúvame sa – vyvíjame sa. Budujeme nové svety, napĺňame naše konzumentské fantázie. Myslíme, že naša snaha o presnosť, precíznosť, možno akási ukáznenosť je kľúčom k úspechu. Učíme sa zo skúseností, z kníh, počítačov alebo komunikujeme. Žijeme prakticky bežný život, ktorý nám ponúka dnešná moderná doba, a myslíme si, že o nejaký čas bude táto doba opäť niekde ďalej. Pripustili sme si však niekedy myšlienku, že to možno tak úplne nefunguje? Že existuje toľko detailov, na ktoré ani fyzicky nezvládneme dbať, že naše "smerovanie" je možno vlastne len ilúzia?

Jednoduchým príkladom na pochopenie môžu byť kozmické havárie. Rakety, raketoplány, a iné kozmické „letúny“ sme vymysleli my ľudia. Verím, že vývoj žiadnej z nich nebol odfláknutý, veď išlo o posun ľudstva. Verím tomu, že práce boli naozaj dobre naplánované, plán zrealizovaný a tísíckrát všetko (čo ľudí napadlo) otestované. Teda – čím novšie tie rakety boli, tým lepšie boli navrhnuté a postavené. Napriek tomu sa tie havárie stali, a stále nemôžeme vylúčiť, že sa už nestanú. Je síce pravda, že naše vedomosti a skúsenosti rastú, a že tieto rakety sú stále lepšie a bezpečnejšie, ale nikto nemôže zaručiť, že sme už dosiahli taký stupeň, keď si už môžeme povedať, že áno, teraz je tá chvíľa, táto raketa sa nikdy nepokazí. Prečo?

Náš svet, tak ako sme si ho vybudovali, je založený na tom, čo o ňom vlastne vieme. Sme síce inteligentní, a vieme do určitej miery predvídať, ale vždy sa nájde pár detailov, ktoré nám uniknú. Poznám kopec inteligentných ľudí, a o niektorých som počul – veď viete, populárny Einstein a iní. Dnes sú tieto veci tak popularizované, že si obyčajný človek pomyslí, áno, títo ľudia boli - sú – géniovia, a priniesli tomu svetu nové teórie či objavy, a posunuli ľudstvo. Ale čo o tom vlastne vieme, že to môžeme tak s presvedčením tvrdiť? Nespoliehame sa len na iných, ktorí to tvrdia? Kto z vás, úprimne, sa tomu venuje? Určite sa nejakí nájdu, ale je nemysliteľné, aby každý rozumel všetkému. To proste nejde a sila prežitia a fungovania ľudstva tkvie teda nevyhnutne v spolupráci. Teda spoliehame sa jeden na druhého, veríme si. Inak to ani nejde, niektorí síce zvládajú viac vecí, ale aj tak to nebude stačiť na všetko.

Keď si toto všetko uvedomíme, tak jedna drobná chybička jedného človiečika, stačí, že len niekoho niečo nenapadne či iná drobnosť môže spôsobiť, že celý obrovský mohutný systém zlyhá. A všetci sa čudujú – povedia si, preboha, veď sme profesionáli, každý do toho dal všetko, a všetko fungovalo ako malo – tím spolupracoval, každý o tom vedel neskutočne veľa, všetko sa hlásilo hore, a každý mal o všetkom prehľad. Na čas sa netlačilo (teda v rozumnej miere tlačilo), ale každý fungoval optimálne. Kľudne si môžete doplniť vlastné scenáre, čo všetko fungovalo. A napriek tomu sa zistilo až na konci, že niečo nie je v poriadku, že niečo nevyšlo, že sa to celé po... Ako takúto situáciu vysvetliť? Myslíte si, že sa to nemôže stať?

Ja hovorím, že môže. A stáva sa to. Faktorov môže byť veľa – ako príklad môžeme uviesť „neznámu“ – keď je v tej celej myšlienke nejaká neznáma, predstavuje to riziko, ktoré dobrí manažéri vedia rozpoznať. Nie vždy sa však zvolí správny postup ju eliminovať. Ďalším príkladom je nedomyslenie dôsledkov. To niekedy nesúvisí len so znalosťami či inteligenciou, často je to o tom, že úplne nevieme, čo od toho chceme. A až keď sa nám to začína črtať, zistíme, že sme to chceli inak. Teda predstavivosť, akési vcítenie sa do použitia a reakciu na možné neblahé vplyvy. Poviete si, veď ja to nechcem také zložité, nechcem riešiť také veci, nemôže to byť jednoduchšie?

A sme doma. Problém sa vlastne dokázal sám – keď chceme niečo urobiť naozaj dobre, kvalitne a spoľahlivo, našou jedinou zbraňou je snaha. Teda – získavanie vedomostí, skúseností, premýšľanie, ale aj oddych, aby sme boli čerství, atď. Sú však tieto nástroje dostatočné na to, aby sme si mohli povedať, že vytvoríme systém, alebo hocijakú vec, naozaj dokonale? Veď vlastne ani nevieme, čo to znamená.


Vždy ma pobavili filmy, v ktorých ľudia alebo iné bytosti vedeli robiť nadprirodzené veci. Pobavilo ma to preto, pretože skoro v žiadnom filme tie postavy nevedia, ako ich „čary“ vlastne fungujú :) Napríklad dobre známy Harry Potter, či moc elfov v Pánovi prsteňov, a iné. V tých filmoch sa postava akosi sústredí, či už s pomocou akého si predmetu alebo nie, a niečo sa začne diať. Je to celé ohromne vtipné, pretože, aj keď sú to filmy, vyplýva z toho, že filmový štáb vlastne nemá ani len predstavu o tom, ako konkrétne by to mohlo fungovať. Nevedia to, pretože sú to „vymyslené veci“. Ale nie je práve konštruovanie systémov „vymýšľanie vecí“?


Snáď vidíte ten kontrast, tú myšlienku za tým. Vyjde technik – inžinier – zo školy, a má pocit, že vie vymýšľať také veci. Pozná postupy, čo sa naučil v škole, má svoju fantáziu. A ja vlastne ani netvrdím, že keď dostane presné zadanie, že ho nebude vedieť spraviť. Myslím si, že bude vedieť. A naozaj dokonale. Ak je to zadanie napísané dobre – teda je jasne dané, aké podmienky sa v zadaní riešia, aké vstupy sa dajú očakávať, aký má byť výstup. Keď je toto všetko jasné, postup, ktorý sa absolvent naučil, zaberie. Je však realita taká? Poznáme výčet všetkých možností, ktoré môžu nastať?


To teda ani náhodou. Teda, keby sme na to šli naozaj vedecky, snáď by sme ich vyčísliť vedeli. Ale väčšinou je ich tak veľa, že systém pripravíme len na tie najzákladnejšie prípady, o ktorých si my myslíme, že môžu nastať. A tiež sa často inšpirujeme skúsenosťami. Napríklad – predstavme si systém, v ktorom sú štyri jednoduché stavy – pripravený na štart, štartovanie, pripravený na zastavenie, zastavovanie. Ide teda o stavový stroj, po anglicky „state machine“. A teraz si predstavme, že na každý takýto stav môže prísť udalosť – požiadavka na zmenu stavu (konkrétne len štart a stop). A my, ako konštruktéri, máme navrhnúť ako má systém reagovať na túto požiadavku vzhľadom na to, v akom stave sa nachádza. Skúsme si to len predstaviť. Presne takýto problém som riešil v práci a poviem vám, je to jeden z najzložitejších mechanizmov aké tam máme. Smejete sa? Tak sa pozrite na nasledujúci obrázok:

Poviete si – dobre, ale profesionál tomu musí rozumieť. Samozrejme že tomu rozumie možno viac než obyčajný človek, ale inteligencia, ktorou disponuje nie je oveľa väčšia, ako má iný človek. Jedinú „výhodu“, ktorú má, sú vedomosti a skúsenosti, prípadne fantázia. Existujú samozrejme formálne modely, vďaka ktorým vieme matematicky dokázať, že systém sa napríklad nezasekne, že sa napr. môže dostať do nejakého žiadaného stavu a za akých podmienok. Ale cieľom tohto príkladu bolo poukázať na fakt, že aj tie najjednoduchšie veci, ktoré sa nám môžu zdať naozaj triviálne, nie sú naozaj tak jednoduché. Myslíte si, že keby sa vynechalo pár čiar z obrázku, a vyzeral by prehľadnejšie, systém by fungoval lepšie? Nefungoval... Tento obrázok vyzerá ako vyzerá, pretože nás napadlo riešiť problémy, ktoré môžu nastať, a vyriešili sme ich, dúfame, všetky.

Koľko je však na svete rozhodnutí, ktoré musí človek urobiť, a kde je tá istota, že sme spravili dobre? Môžeme sa vždy spoľahnúť na okamžitý výsledok? Táto otázka má pre mňa hlbší význam – čo ak naše pôsobenie, celkovo, sa nemusí vyvíjať tým správnym smerom? Prečo nezačať hneď zhurta – umelá inteligencia – uvedomelý umelý život v zmysle chápania a cítenia, sa možno raz podarí realizovať. Budeme si aj potom myslieť, že filmy ako Terminátor či podobné sú nezmysly? Každý obdivuje Verneho ako jeho knihy – napr. Let balónom, Dvadsaťtisíc míľ pod morom, a podobné sa stali skutočnosťou, aký vizionár to bol. Zamysleli sme sa vôbec niekedy nad tým, kam chceme smerovať? Či naozaj je technologický vývoj (celkovo) to pravé? Technológia nám pomáha prežiť – ale čo za to? Že jeme umeliny, menej sa hýbeme a dýchame otrávený vzduch? Naozaj si na toto chceme zvyknúť? Mne to celkovo nepríde ako vývoj pozitívnym smerom.. Naše telá sú možno slabé, a naše emočné stavy nie vždy logické a rozumné.. Ale máme na to byť lepší ako systémy, ktoré vytvárame? Snažíme sa niekedy uvažovať, či robíme to, čomu veríme? A aké to má dôsledky?

Nehovorím teraz, že poďme všetci behať a športovať a vykašlime sa na technológiu. To nie.. Len uvažujem, ako budú ľudia vyzerať tak, povedzme, o dvadsaťtisíc rokov.. Alebo o stotisíc. Naše telá dokážu úžasné veci, a to získali vývojom. Nemáme ochlpenie ako opice, pretože sme sa začali obliekať. Dokážeme bežať na dvoch nohách, sme zruční, pretože sme tieto veci začali robiť. Sme zdravší a žijeme dlhšie vďaka medicíne (a čo náš vlastný obranný systém? nezvykne si?) Čo ak evolúcia funguje tým smerom, akým sa organizmus sám vyberie? Čo z nás teda bude o dvadsaťtisíc rokov, keď dnes už len klepkáme do klávesnice a pozeráme telku? Neviem... Preto sa pýtam... Vývoj? Či ilúzia?

 

Niektoré citáty od Lao-a'c

Niektoré citáty od "Starého majstra" (Lao-c'), zakladateľa taoizmu, boli prevzaté zo stránky Lao-c' - Wikicitáty. Niektoré zo stránky Lao-c'. Tento článok obsahuje zoznam citátov, ktorých autorstvo je prisudzované dotyčnej osobe a páčili sa mi (teda buď sa s nimi stotožňujem, alebo sa mi zdajú aspoň dosť zaujímavé na zamyslenie sa):

• Aj ďaleké cesty začínajú prvým krokom.
• Človek, ktorý vie, že je hlupák, nie je veľký hlupák.
• Dobro v slovách vytvorí dôveru, dobro v myslení hĺbku, dobro pri rozdávaní lásku.
• Dobrý človek je učiteľom horšieho, horší človek je materiálom človeka dobrého. Ten, kto si neváži svojho učiteľa, alebo nemá rád materiál, s ktorým pracuje, dopúšťa sa chyby.
• Keď sme milovaní, silnieme. Keď milujeme, stávame sa odvážnymi.
• Kto sa teší z krviprelievania, nie je spôsobilý, aby mu zverili vládu nad svetom.
• Kto víťazí nad ľuďmi, je mocný. Kto víťazí nad sebou je najmocnejší.
• Ľud hladuje, lebo jeho vrchnosť priveľa daní pojedá.
• Mäkká voda vyhĺbi behom času dieru aj do tvrdého kameňa.
• Múdri vynikajú, pretože vidia samých seba ako súčasť celku.
• Najväčším objavom je pokoj.
• Pravdivé slová nebývajú príjemné. Príjemne slová nebývajú pravdivé.
• Pravidlá slušnosti sa iba podobajú na pravdu a sú začiatkom každého neporiadku.
• Ticho sa nenachádza na končiaroch hôr a hluk sa nezdržiava na mestských trhoviskách. Oboje je v srdci človeka.

A asi najviac sa mi páči toto:

Najväčšou silou je Láska

Povinnosť bez Lásky činí mrzutým,
zodpovednosť bez Lásky činí bezohľadným,
spravodlivosť bez Lásky činí tvrdým,
pravda bez Lásky činí kritickým,
výchova bez Lásky činí rozporuplným,
chytrosť bez Lásky činí vychytralým,
láskavosť bez Lásky činí pokryteckým,
poriadok bez Lásky činí malicherným,
znalosť bez Lásky činí neústupným,
česť bez Lásky činí pyšným,
moc bez Lásky činí násilníckym,
vlastníctvo bez Lásky činí lakomým,
viera v čokoľvek bez Lásky činí fanatickým.
Beda tím, ktorí v Láske šetria.
Oni ponesú vinu na tom,
ak svet nakoniec zahynie sebaotravou.
K čomu a prečo žiť, ak nemáš milovať...