O umelej inteligencii, od ďalšieho mudrlanta

Hlavnou otázkou, ktorou sa tu budem zaoberať je úvaha nad tým, kde sú hranice medzi všeobecnou umelou inteligenciou a vedomím, a prečo je z tohto hľadiska ťažké vytvoriť všeobecnú umelú inteligenciu.

Je ťažké písať úvahu o vedomí, prípadne o tom, čo je to vedomie. Vedomie je tak veľmi individuálna vec, že sa nedá merať zvonku. Je to možno iba abstrakt, a nie reálne existujúca vec. Napriek tomu s tým pojmom pracujeme, a snažíme sa ním popísať niečo, čo je živé a akýmsi spôsobom hodnotnejšie, významnejšie, než umelé, mechanické, či automatické. Vo vedomí sa skrýva samostatnosť, naše preferencie, uvedomovanie si vlastnej existencie, schopnosť sa rozhodovať, a naša mysľová mapa. Slová ako "vedome", "s vedomím", intuitívne označujú tieto schopnosti. Keď páchateľ urobil niečo "s plným vedomím", tak je vinný, na rozdiel od psychickej "nespôsobilosti", kde to "vedomie" mohlo chýbať.

Všeobecná umelá inteligencia, AGI, je často definovaná ako systém schopný riešiť, resp. systém schopný prispôsobiť svoj prístup k riešeniu akejkoľvek (rôznej) úlohy, podobne ako človek. So schopnosťou učiť sa z vlastných chýb, učiť sa automaticky (bez prepínania do režimu učenia), a hlavne učiť sa podľa vlastného výberu (nie všetko). Vedieť prijímať a odmietať. Chcieť a nechcieť.

To mi v mnohom príde podobné, ako intuitívne chápem samotné "vedomie". Mám dojem, že si to ľudia často aj zamieňajú - umelé vedomie vs. umelá inteligencia sa môže zdať natoľko podobná, že môže ísť o to isté. Jeden smer je chápať AGI ako nástroj na riešenie úloh, podobne ako Google je nástroj, ktorý odpovedá na akékoľvek dotazy. Druhý smer je chápať AGI ako umelú osobnosť, ktorá môže "nadobudnúť vedomie". 

Príde mi, akoby cieľom snaženia o dosiahnutie "všeobecného" nástroja AGI je naše presvedčenie, že len tak môže AGI nadobudnúť vedomie. Čím bližšie nám bude, tým "vedomejšia" by si teoreticky mohla byť - akoby sme sa snažili vytvoriť podmienky na vznik umelého vedomia - a tým je AGI. Podobne, ako sa zamýšľame nad tým, ako je možné, že ani 99% spoločnej DNA u šimpanzov nestačí na to, aby tie opice boli tak inteligentné a "vedomé" samých seba ako my.

Je to veľké zjednodušenie a môže sa zdať ako moje cynické ignorovanie faktu, že aj zvieratá vedia spolu komunikovať, využívajú určité nástroje a chránia svoj život tak, akoby si uvedomovali svoju existenciu. Prečo ich potom tak oddeľujeme od ľudí?

Ako odpoveď sa vynára náš bias - anchoring, ktorý vzniká práve v tom našom presvedčení, že to naše intuitívne ľudské vedomie je to "pravé orechové", teda skutočné vedomie. A odtiaľ pramení to naše prianie (alebo chápanie), že "AGI = človek". Tu je tá pasca pletenia pojmov s dojmami. Ide nám naozaj o "skutočné vedomie", alebo o to, aby AGI bola taká, ako je človek?

Človek môže využívať známe vzorce svojej tvorivosti len z toho, čo pozná. A môže využívať biologické nástroje, ktoré evolučne dostal. To má vplyv aj na to, čoho je vôbec schopný náš mozog v tejto chvíli. Keď sa rozvíjam, vedome sa niečo učím, zlepšujú sa aj moje schopnosti. Keď to nerobím, chradnú. Lenže aké schopnosti? Keď píšem, ktoré veci precvičujem? Písanie? Ale kdeže. Precvičujem abstraktné myslenie, vymýšľanie, tvorivosť, motoriku prstov, oči, a taktiež vnímam to, o čom chcem písať. V písaní sa prejavuje môj osobný štýl, moja osobnosť. Bez ohľadu na druh textu, každý žáner a formát má nejaké "stupne voľnosti", kde sa moja osobnosť môže konzistentne prejaviť. A ten prejav je "cítiť". Čitatelia poznajú svojich autorov, ich "stopa" je jasná, ale veľmi ťažko slovne definovateľná. Podobne je to aj v športe alebo hudbe či inej činnosti.

Všetky tieto skilly sa učíme správnou interpretáciou pozorovania - či už priamych "odpovedí" ako na to, alebo pomocou náhodných objavov, ktoré nám zapadnú do kontextu. Vďaka pamäti a schopnosti komunikovať sme sa naučili tento kontext enkódovať do sekvenčných slov, alebo obrazov (a snáď aj zvukov!), ktoré sme si odovzdávali a pamätali po generácie. Každým novým objavom sme tento kontext rozšírili. A rozširovaním tohto kontextu sme zlepšovali aj schopnosť udržiavať a používať tento kontext, pretože bol čoraz zložitejší a spletitejší. Teda rozvíjame sa ako celok.

A prečo sme to robili-robíme? Keď sa to tak vezme, deje sa to u každej živej bytosti. Každá živá bytosť má svoj - nepriamy - výber nejakej prevládajúcej vlastnosti, evolučnej "prednosti", ktorú rozširuje alebo zlepšuje. Jej zlepšovaním sa telo prispôsobuje tomu (aj mozog je fyzická časť tela), aby sme sa tú vlastnosť mohli v ďalších generáciách učiť ešte lepšie - v prípade, že prežijeme (čo je akoby tá fitness funkcia).

Otázka samozrejme je, či naša potreba sociálneho života, potreba sa necítiť byť sám, naše ego, alebo vyhodnotenie radosti ako niečoho veľmi pozitívneho - a mnoho ďalších vecí - či tieto veci sú tiež súčasťou evolučného balíčka, v striktnom zmysle - či sú súčasťou nášho balíčka "prežitia". Ak je to tak, v takom prípade celý náš koncept dôležitosti vlastností, ktoré formujú naše vedomie - vrátane schopnosti vyberať si, a chcieť, sú pravdepodobne veľmi ovplyvnené našou zaobalenou túžbou prežiť. Teda nemôžeme tieto vlastnosti zovšeobecniť, ako to "skutočné vedomie", pretože je zjednodušene povedané - tendenčné, a kontextovo závislé na našom biologickom živote.

Tým chcem povedať, že tieto tendenčné sociálne potreby a ego, zaobalená túžba prežitia, mohla veľmi významne prispieť k rozvoju samotného vedomia a pravdepodobne teda aj k samotnej schopnosti riešiť všeobecné úlohy, aké chceme od AGI.

A dostávame sa k tomu, prečo je vlastne tak ťažké vytvoriť stroj - osobnosť, "human-relatable" AGI. V súlade s úvahami prezentovanými vyššie je to preto, že naše "moderné" emócie a potreby sa jednoducho vyvinuli v prostredí, v ktorom softvér nikdy nebude, a nevieme ho dostatočne dobre nasimulovať. To, čo zatiaľ vieme, je trénovanie dielčích vlastností, ale nie komplex.

A po bé, tým, že umelá inteligencia nevzniká "prirodzene" - teda v našom živom systéme interakcií, kde funguje prirodzený čas a následky, tieto veci sú simulované a to nutne vytvára úplne inú realitu, ktorú by mohlo také "AGI dieťa" vnímať. Môže sa naučiť s nami komunikovať, ale nemôže dávať tým istým veciam taký istý význam ako my. Naša "zelená tráva" bude úplne iná "zelená tráva" pre AGI. 

Manual nostalgy

[1956] The Fortran Automatic Coding System for the IBM 704 EDPM

The IBM Mathematical Formula Translating System FORTRAN is an automatic coding system for the IBM 704 EDPM. More precisely, it is a 704 program which accepts a source program written in a language - the Fortran language - closely resembling the ordinary language of mathematics, and which produces and object program in 704 machine language, ready to be run on a 704.

Object programs produced by Fortran will be nearly as efficient as those written by good programmers.

[1975] 8080 Assembly Language Programming Manual

This manual has been written to help the reader program the INTEL 8080 microcomputer in assembly language. Accordingly, this manual assumes that the reader has a good understanding of logic, but may be completely unfamiliar with programming concepts. The experienced programmer should note that the assembly language has a macro capability which allows users to tailor the assembly language to individual needs.

[1975] Altair Basic

Before a computer can perform any useful function, it must be "told" what to do. Unfortunately, at this time, computers are not capable of understanding English or any other "human" language. This is primarily because our languages are rich with ambiguities and implied meanings. The computer must be told precise instructions and the exact sequence of operations to be performed in order to accomplish any specific task. Therefore, in order to facilitate human communication with a computer, programming languages have been developed.

[1977] Altair DOS

The Altair Disk Operating System (DOS) is a system for developing and running Assembly Language programs. It consists of a Monitor and several system programs.

[1978] The C Programming Language

C is a general-purpose programming language which features economy of expression, modern control flow and data structures, and a rich set of operators. C is not a "very high level" language, nor a "big" one, and is not specialized to any particular area of application. But its absence of restrictions and its geerality make it more convenient and effective for many tasks than supposedly more powerful languages.

[1986] Arrowsoft Assembler v1.00      

Thank you for trying out the public domain version of our Arrowsoft Assembler. We feel that the best way to alert you, the programmer, to our fine line of professional products is to let you use one. Once you have experienced the high quality and ease of use of this free product, we hope that you will contact us regarding our other software (our address is on the cover of this manual). You will no doubt notice that this manual is not exhaustive; in fact, it includes the least amount of information we felt we could include without robbing the program of its usefulness.

[1984-2000] NewBasic Assembler, Version 00.24.40

NBasm is indented for learning assembly language and creating small projects. I created NBasm mostly for the enjoyment and to learn how to create an assembler. You may use NBasm to its full capabilities, but please take note that it does contain bugs and/or errors. If you find a bug and/or error, please let me know. I am constantly adding new things to NBasm and fixing bugs and errors is part of the fun.

[1991] HelpPC 2.10

This program and accompanying databases are designed for the intermediate to advanced programmer that knows what he's doing, but just can't remember specific information necessary to program advanced features of the PC or PS/2. As programmers, we tend to gather massive amounts of books, journals and magazines. Each of these items have some important detail that is generally out of our reach since we can't carry them with us everywhere we go. That's why I started this project, to free myself from having to first find the manuals or articles and then weed through all the mundane text to get to an answer. In the past few years HelpPC has saved me a lot of time previously spent rummaging through manuals.

[1995-1999] HWiNFO

HWiNFO is a *POWERFUL* hardware detection program. It is simple, quick and on most systems very efficient. It "tries" to give only important information about all the hardware devices in your computer so that you need not look inside the PC to see what's there.

[1997] Cool Boot (v 1.0)

Ok, I hate to write help files so I'll make the pain short :)
When you forget to remove the disk when you boot/reboot (I do this allot) you get the old boring message 'Non system disk or disk error.....' It's the boot program in the boot sector that writes this message, so what Cool Boot does is that it just replace the old boot sector by a new cooler one, with an fire effect and a fading message of your own choice. I take all responsibility for all bad things that might happen to you, your family or your computer if you use this program. Just send me the bill ;)

Moji dvaja mentori

Dnes toho existuje toľko, že sa programátor môže zblázniť. Webové aplikácie – backend, frontend. Mobilné aplikácie. Big data. Game development. Systémové programovanie. Bankový sektor, trading. A milión programovacích jazykov, knižníc, frameworkov a podporných nástrojov... Java, Javascript. Typescript, Elm, Scala, Python, C, C++, Haskell, Dart, Swift, Go, Rust, Bash, Spring, Akka, Play, React, Angular, Apache Spark, QT, Unity, Flutter, WebAssembly, Git, Gradle, Maven, SBT, Docker, AWS, Azure a mnoho mnoho ďalších. Existujú rôzne best practices, idiomy, patterny, algoritmy, komunikačné protokoly, formáty súborov - a operačné systémy. Funkcionálne programovanie je dnes hype. Keď som s tým začínal, existovala (či bola bežne dostupná) len zanedbateľná časť toho, čo dnes.

Chodil som na základku, písal sa rok 1996. Vtedy som dostal svoj prvý počítač od svojej tety z Nemecka. Ich firma vyradzovala staré počítače, a kupovala nové – zamestnanci mali možnosť starý počítač odkúpiť. Šlo o IBM 386 SX, model 55, a dostal som ho na Vianoce. Pamätám si, že jeho charakteristická “zvučka” pri zapínaní bola dostatočne dlhá na to, aby som si premyslel, čo idem na počítači robiť.

Programátori tej doby písali v C, C++, assembleri, Pascal-e. S príchodom Windows, už začínala aj Java. Môj „pán učiteľ“ na základnej škole písal kód v „dBase III“ a Microsoft FoxPro. On bol prvým človekom, ktorý mi dal na disketách programovacie nástroje a nainštaloval aj prvý Windows 3.11. Pamätám sa, že po niekoľko hodinovej úspešnej inštalácii prehlásil: „to bol pôrod“ :D

Keď som mal trinásť rokov, od mamy som dostal darček – možnosť zúčastniť sa na Roadshow 98 – akejsi sérii prednášok o novinkách v softvérovom svete. Dnes sa takýchto podujatí ešte stále nevzdal napríklad Apple, ktorý každoročne predstavuje svoje nové produkty (možno aj viac firiem, nesledujem to). V tej dobe však prednášky typu “roadshow” boli bežné. Aspoň to súdim z toho, že Roadshow 98 sa odohrávala v Košiciach, na maličkom a vo svete neznámom Slovensku.

Bol to pre mňa zázračný deň, možnosť zúčastniť sa takejto Roadshow nemal každý trinásťročný chlapec. Vstup mi vybavila moja mamka, ako darček na moje trináste narodeniny. Šiel so mnou otec, autom asi hodinu zo Spišskej do Košíc. Bola to vlastne moja prvá návšteva Košíc vôbec. Netušil som, že tam budem študovať, „keď vyrastiem“.

Na „roadshow“ som videl zástupcov troch softvérových firiem. Každý jeden z nich bol pre mňa vzor, méta mojej budúcnosti. Pamätám si to. Najviac ma samozrejme zaujal Microsoft, ich človek prezentoval nejaké detaily ohľadne Windows 98. Zhodou okolností šlo o manžela bývalej spolužiačky mojej mamy, vďaka ktorému som sa dostal na túto Roadshow. A zhodou okolností to bol šéf marketingu Microsoftu pre celé Česko a Slovensko (v tej dobe samozrejme).

Po svojej prezentácii sa stalo niečo neuveriteľné. Zavolal ma na pódium – prehlásil: „je tu niekde Peter Jakubčo?“ Pomaly a roztrasený som sa postavil. „Poď sem ku mne.“ Potom sa obrátil na ostatných: „Peter má totiž narodeniny. A je to programátor“. Následne mi pred všetkými zablahoželal a ako darček mi dal vývojové prostredie Microsoft Visual Studio 97 Enterprise Edition. Znie to ako vymyslený príbeh, ale naozaj sa to stalo. Samozrejme - to mi zmenilo život. Nemohol som byť už nič iné ako programátor. Môj osud bol spečatený.

Dnes mám už tridsaťšesť rokov. Skoro trojnásobne viac. Som programátor, splnil sa mi sen. No nie je to presne také, ako som si predstavoval. Občas síce mávam svoje „momenty“, ale dnes je to viac menej hlavne o práci samotnej - rýchlosť a kvalita, a ideme ďalej. Trinásťroční chlapci majú samozrejme svet ružový. Počas svojho života som aj odbočil zo svojej programátorskej cesty, ale vždy som sa k tomu vrátil. Ale komu sa to nestane? Hlavná vec, ktorá odlišuje programátorov od bežnejších zamestnaní je, že sa musím konštantne učiť, pretože nové veci prichádzajú doslova denne.

Dnes – keď vidím to všetko, ten progres dnešného sveta, cítim sa občas ako osamelý rybár na rozbúrenom mori. Neviem, ktorý smer je správny. Vlny ma ťahajú na rôzne strany, a každý pohyb má neistú budúcnosť. Je to občas dosť stresujúce. Napriek tomu neľutujem, že som, čo som. Mám aspoň niečo svoje, čo ma definuje, kým som. Okrem spomienok mám ešte stále mnoho síl, a mám ešte čo to pred sebou. Dôležité je nenechať sa stiahnuť minulosťou, spomienkami na „dobré časy“.

Pamätám si, že na konci Roadshow sme za pánom z Microsoftu prišli, a môj otec mu povedal: „Keď budete mať niekedy cestu do Spišskej, máte u mňa bedňu banánov.“ Všetci sme vedeli, že to, čo mi dal, má oveľa väčšiu hodnotu, možno mu práve tým otec chcel dať najavo, že pre mňa spravil niečo veľmi špeciálne.

Nikdy som sa neozval ani pánovi z Microsoftu, ani svojmu bývalému „pánovi učiteľovi“ zo základky, ktorý vo mne naštartoval nádej a motiváciu na kariéru programátora. Nemám pripravené, čo im povedať, a čo robiť potom. Jedno je však isté - boli, sú, aj ostanú mojim doživotným vzorom – reprezentujú pre mňa symbol programovania, moju vnútornú motiváciu. Udalosti, ktoré som vďaka nim zažil, boli a sú pre mňa spomienkou na to chlapčenské nadšenie, chuť a pripravenosť spraviť všetko na splnenie mojich snov. Objavili ma, objavili moju existenciu, právoplatne ma uviedli medzi ostatných - a ukázali im moju tvár. A ja si túto tvár zachovávam dodnes, vo vnútri som stále ten chlapec, ktorý sa na svet počítačov pozerá s obdivom a túžbou. Som programátor a navždy budem.

Diaľka

 Diaľka

     - časom nestarnúca 

slabí pomaly zabúdajú

no silným nehynie bôľ

Čo je šťastie

Základ pre to, aby človek bol v živote šťastný, teda - v rámci vecí, ktoré on sám môže ovplyvniť, je akési správne "nastavenie" mysle. Verím, že správne nastavenie mysle je také, ktoré nám umožňuje - jednoducho povedané - žiť prirodzene. Slovo "prirodzene" prirovnávam k pojmu "bez vnútorného konfliktu". Teda že veci, o ktoré sa snažíme - prípadne úlohy, roly, ktoré v živote hráme, aj naozaj chceme, a dokážeme vnímať a precítiť to, čo nám tieto činnosti či úlohy prinášajú. A šťastní sme vtedy, keď sa cítime byť naplnení. Tieto činnosti a role sú prostredníkom, či skôr nástrojom, tohoto naplnenia.

Verím, že každý má svoju vlastnú "sadu nástrojov", a šťastie dokáže nájsť vtedy, keď si túto sadu poskladá zo svojich životných skúseností, ktorých najcennejším prínosom je spätná väzba.

Ak máme niečo radi, a baví nás to, chceme to, ďalším správnym krokom je podľa mňa rozvíjať tieto možnosti - čo do kvality, tak aj do pestrosti. Systematický rozvoj síce môže "bolieť", ale vytrvalosť, tréning, schopnosť "počúvať" a ďalšie ctnosti nám slúžia ako ďalšie nástroje, vďaka ktorým to vieme zvládnuť. Čím lepšie nástroje, tým ľahšie to zvládneme. Takže sa podľa mňa oplatí budovať aj ctnosti.

Aký je však cieľ toho celého? Aký je cieľ rozvoja, a prečo by sme vôbec mali niečo robiť? Odkiaľ sa berie tá chuť, tá motivácia? Jednoducho... chceme byť proste šťastní. Je však na zamyslenie, či sme schopní rozpoznať veci v našich životoch, ktoré nás skutočne robia šťastnými, a ktoré len naoko.

Šťastie vnímam ako dvojrozmernú "metriku". Jedna os reprezentuje individuálne šťastie, ktoré koreluje so sebarealizáciou, teda realizáciou vlastných nápadov, staranie sa o svoje vlastné zdravie, a vytváranie "obrazu" samého seba, ktorý ukazujeme ostatným.

Druhá os je šťastie, ktoré získame nielen prijatím, ale aj záujmom od druhých ľudí. Môžme to nazvať "sociálne šťastie". Spomenul som záujem od iných - šťastný sa cítim vtedy, keď som "chcený". Keď iná živá bytosť chce, aby som bol pri nej. Alebo niekto chce, aby som robil prácu, ktorú viem, pre ňho. Svojim záujmom mi práve dáva najavo, že je dobre, že sa tejto práci venujem, alebo že som taký, aký som. Odobruje moje rozhodnutie venovať sa tejto práci, alebo odobruje mňa ako človeka. Dodáva mi to pocit sebaistoty, a pocit, že idem správnym smerom.

Aj altruizmus patrí k tejto "ose" šťastia, avšak neverím, že altruista robí veci naozaj nezištne. To, čo svojou činnosťou získava, je práve naplnenie, a teda šťastie. Otázkou je, či ide o naplnenie jeho individuálnej roly, vlastného obrazu, alebo o stratégiu získať si záujem ostatných a dosiahnuť sociálne šťastie. Možno každé individuálne naplnenie má nakoniec takúto funkciu. Ale to neviem :)

Individuálne šťastie získame vďaka úspešnej realizácii našej vlastnej vôle (aj úspech hodnotíme podľa našich vlastných kritérií). Sociálne šťastie získame z dlhotrvajúceho pozitívneho záujmu o nás od iných. Každý chce byť šťastný, avšak myslím si, že každý potrebuje obidva typy šťastia v rôznej miere. Bude zrejme zaujímavé sa nad tým tiež zamyslieť, ale to možno v inej úvahe :)

Nie je to Haiku

Strach
Brzdí
Stráži
Pred svetom
Pred sebou

Streľba
Vystreliť
Či sklopiť zrak
Uhnúť
Či nastaviť
Druhú tvár

Som, kto som
Som, kto som
Nie som, kým by som
Mohol byť

Hýbe sa
Hýbe sa svet
Z diaľky
A z blízka
V autobuse

Pokoj a nepokoj
Nepokoj v duši
Z udalostí
A možností
A pokoj
Z nemožnosti

Ježiško nepríde

Na Vianoce bude konečne pokoj. Nie ako minulé, predminulé, pred-predminulé (atď.) Vianoce - teraz to už naozaj bude inak. Bez zbytočných predsavzatí a snahy. Bude pokoj, pretože Ježiško ani Santa Claus neprídu. Darčeky proste nebudú, a ľudia už konečne nemusia panikáriť. Môžu s úsmevom pokračovať vo svojom bežnom živote. O to lepšie, že budú mať voľno, a stretnú sa s rodinou. Nemá zmysel chodiť do obchodných domov, ani nič objednávať online. Všetky darčeky si títo dvaja už aj tak zobrali (neostalo nič) a zdrhli na druhý koniec vesmíru. Čo z toho vyplýva? Nie je to naša vina.

Museli odísť. Na druhom konci vesmíru pred pár tisíc rokmi vznikla nejaká civilizácia a práve majú rok nula. Ježiško si dobre pamätá na tie časy, keď sa to stalo u nás. Rozhodol sa, že to tam spraví podobne ako tu - narodí sa. Zo skúseností už má nejaké zlepšováky, aby to tam dopadlo lepšie. Napríklad, nebude chcieť byť kráľom. Snáď sa preskočí tá časť s vyvražďovaním novorodencov.

Santa mu v tomto má pomôcť. Jeho úlohou je hodiť mešec peňazí do okna tamojšiemu kráľovi ako "dar" (nie úplatok, božechráň), aby povolil Ježiškovi vstup do tamojšieho sveta. Tiež má s týmto úkonom skúsenosti, ale u nás to bolo za trochu iných okolností. Mešec hádzal ešte ako biskup (ach, aká nostalgia...) nejakej chudobnej rodine. Dnes už tento džob nerobí, dosiahol svoje - nevídanú popularitu a schopnosti Santa Clausa.

Nedá sa veľmi povedať, kedy sa tí dvaja plánujú vrátiť. Ježiško tam plánuje ostať tak zhruba 33 rokov, potom sa uvidí, ako to dopadne. Santa zas nechce byť zlý kamarát, a zvažuje že tam tiež chvíľu pobudne, aspoň kým si Ježiško zvykne. Predsa len odišiel od moderného sveta naspäť do histórie, kde si tamojší bežní ľudia dávajú len kadidlá a myrhy (zlato dávajú ľudia kráľom, ešte sa pre to neuchytil žiadny názov, ale to príde).

Kadidlá a myrhy - na rozdiel od nás, kde je výber trochu širší. Dávame si kvalitné BIO dezodoranty, šampóny cruelty-free, krémy, kozmetiku a peny na holenie. Bavlnené ponožky, svetre a šály, posteľné prádlo, uteráky a papuče. Fajné čokolády so žuvačkami bez cukru, fľaše alkoholu, sypané čaje, netradičné paštéty a dusenú šunku. Bicykle, motorky, kolobežky. Stolné hry, puzzle a knihy. Poháre, šálky na kávu (a kávu). Počítače, mobily a smart hodinky. Wellnes pobyty, dovolenky a lístky na koncerty. Darčekové poukážky (doslova "nabité" karty do obchodov plných textilu alebo reštaurácií).

Toto si dávame väčšinou, ale dá sa aj prekvapiť. Ako napríklad nič nedostať. Každý bude toho roku prekvapený.

Na druhom konci vesmíru tam také veci ešte nemajú. A to je práve experiment, ktorý sa rozhodli tí dvaja fičúri spraviť. Zobrali si so sebou všetky darčeky odtiaľto a plánujú ich rozdať tam. Začul som ich hovoriť o akejsi "vesmírnej rovnováhe", či čo. Dnes je človek tak zahltený vecami (a informáciami), že si nevidí ďalej od nosa. Chcú takto zabiť (alebo len uspať) dve muchy jednou ranou. Inšpirovali sa vlastne činmi Jánošíka - bohatým brať, a chudobným dávať.

Treba im to odpustiť, sú to predsa len jednoduchí muži. Ich úloha na Zemi bola a je totiž jasne stanovená (s drobnými lokálnymi obmenami). V tomto duchu si obaja predstavujú, že zahltenie majetkom ochudobňuje ducha a naopak. Nenašiel som však o tejto veci žiadnu štúdiu, takže dúfam, že experiment riadne zdokumentujú (a nebudú podvádzať data fishingom).

Pre nás je to tiež experiment, aj keď trochu nedobrovoľný. Napriek tomu sa z toho cítim dobre. Keďže to v tomto prípade nie je naša vina, už sa nemusíme objímať s výčitkami a strachom, či sme niekomu urobili radosť a trápiť sa, že nevieme čo komu dať. Čo budeme teraz robiť? Len tak sa ponevierať po byte (alebo po vonku), jesť, piť, a tráviť čas s našimi blízkymi.

Úloha ega

Čo je to ego?

Prejavuje sa ako neobjektívna, zaujatá preferencia. Niečo "chce", a je odpoveďou na otázku prečo sa snažíme prežiť?

Prežitie nevyhnutne vyžaduje správne rozhodovanie. Sme však "posadnutí" rozhodovaním:

• prečo sa obliekame v súlade s módnym štandardom našej "úrovne"
• prečo riešime sociálnu hierarchiu a často sa aj snažíme dostať "vyššie"
• ako sa správame v dave a v rôzne veľkých sociálnych skupinách

Vnímam tieto veci ako rôzne stratégie prežitia. Niekto je bojovný a snaživý (lovec), niekto apatickejší, trpezlivejší a poddajnejší (zberač).

Skúsme urobiť myšlienkový experiment: predstavme si, že by sme boli úplne pozbavení ega. Ako by sme žili? Bol by to zrejme život bez preferencie. Teda - nevyhľadávali by sme módu, nevarili by sme si, celkovo by sme sa nesnažili v ničom zlepšovať, iba nevedomky k pravidelnému prežívaniu, napr. k zháňaiu potravy. Nemali by sme preferenciu voľby nášho bývania, voľby nábytku, auta, veľkého platu, atď. Utópia? Samozrejme, že nie.

Chodili by sme buď v handrách, alebo úplne nahí, a asi by sme páchli. Ak však aj snaha o prežitie ("pud sebazáchovy") je preferenciou, tak výmazom ega = preferencie, by sme asi stratili aj pud sebazáchovy. Z toho vyplýva, že ego je
užitočná vec - vzniklo predsa evolúciou a vydržalo to dodnes...

Ego sa pravdepodobne formovalo v rámci evolúcie ako užitočný nástroj, ako "poradca" preferencie. Individuálne ego ako individuálna implementácia stratégie prežitia. A každá taká individuálna stratégia prežitia, ktorá sa dá rozobrať do detailných a malých, nepodstatných rozhodnutí, definuje osobnosť človeka - ako takú.

Tým, ako sa ovládame, ako spolu komunikujeme, čo máme oblečené a čo "normálne" robíme, prezentujeme túto "osobnosť". A pri premýšľaní o sebe, vnímaním seba, sa odrazu meníme na tvorcov, a bez priznania si seba dotvárame fantáziou. Obhajujeme svoje konanie, vysvetľujeme ho v spletitých modeloch abstraktnej skutočnosti. Robíme sa lepšími, než sme, robíme sa dôležitejšími, než sme.

A tak naše "ego" - teraz už ako naša vlastná, platónska, predstava o sebe - je etalónom nášho života, ten druhý koniec naproti realite. Tieto dve skutočnosti, realita a naša predstava o nej, umožňujú nám spraviť rozdiel týchto realít. Naše preferencie nás tak možno ťahajú v smere zmenšovania tohto rozdielu, a nemusíme o tom vedieť.

Tým, že o tom nevieme, v nás budí odmietanie - kto by predsa pripustil, že človek nie je pánom svojho myslenia? Že vedomie človeka je obmedzené, a mnoho vecí, čo človek sám robí, sú mu ukryté? Navonok sa nejak chováme, ale nechceme
si pripustiť, že je to v skutočnosti inak. Vystríhame sa pravde, hráme hry. Tento efekt sa prejavuje napríklad:

• konfirmačným biasom,
• epistemickou aroganciou
• či averziou ku strate.

Snáď aj tieto "biasy" patria k tej zvláštnej stratégii prežitia?

Sémantika, vedomie a inteligencia

Sémantiku (význam) si predstavujem ako vzťahy - atribúty, ktoré sú dopredu definované a známe. Napríklad, veľká, tehlová, spredu široká obdĺžniková vec stojaca predo mnou - dáva význam - ide napríklad o múr. Ale to, že vieme, že ide o múr, je len naša skúsenosť. Už sme také niečo videli a dali sme tomu meno. Dnes už múry rozoznáme rôzne, a tie nemusia byť len tehlové alebo veľké. Avšak výčet všetkých vlastností, ktoré jednoznačne popisujú múr, je náročné. Musíme prejsť k akejsi indukcii a testu týchto vlastností - napadne nás nejaká vlastnosť, ktorú otestujeme voči našej intuitívnej predstave. Ak táto vlastnosť prejde "testom", tak ju zaradíme do zoznamu. V našej mysli nemáme tieto vlastnosti reprezentované symbolicky. Hľadáme symboly, ktoré by najviac "pasovali" na danú vlastnosť, ktorú však intuitívne chápeme dobre.

Snaha o takúto indukciu vlastností z nášho intuitívneho chápania je ťažké. Je pre nás oveľa jednoduchšie rozmanitosti sa učiť, než ju vytvárať. Podobne ako s našimi postupmi - prečo sme niečo urobili tak, a nie inak. Je pre nás jednoduchšie nájsť riešenie na problém, než vysvetliť, prečo sme ho riešili tak a nie inak - s výnimkou akéhosi umelého, nekreatívneho prostredia.

Neustále ma prenasledovala otázka, ako teda vzniká intuitívne chápanie? Jednou z možností je, že seba-vedomý organizmus začína tým, že robí "časové snapshoty" svojich vnemov. Teda časovo krátke snímky, "videá", ktoré potom jeho mozog analyzuje a priradzuje im vlastnosti - sémantiku. Inteligencia sa vyznačuje hlavne schopnosťou samo-učenia, kde z obyčajných "dát" - vnemových informácií je inteligencia schopná vydedukovať napríklad, aké nebezpečenstvo organizmu hrozí, alebo ako naložiť s daným objektom.

Symbolika sa však učí zvlášť. Je to pravdepodobne preto, že my ľudia sme sami prešli určitým vývojovým cyklom - od zvierat bez schopnosti tvoriť zložité veci až k nám, ľuďom, ktorí to dokážeme. Zvieratá sa totiž pravdepodobne učia hlavne intuitívne, so slabou alebo úplne žiadnou náväznosťou na symbolickú reprezentáciu. Nemusia sa teda príliš učiť uvedomovať si rozdiely či detaily vo veciach, ktoré vidia. Symbolická reprezentácia to však vyžaduje. Musíme vedieť, že to, čo vidíme je alebo nie je trojuholník, aby sme vedeli ten objekt označiť ako "trojuholník". Teda to, čím sme si museli prejsť, je naučiť sa otestovať našu symbolickú "hypotézu" s vnímanou realitou, a správne sa rozhodnúť, či to sedí. Tam je podľa mňa semenisko celej inteligencie.

Nejde teda ani tak o samotnú reč, ktorá podľa Freuda bola príčinou vytvorenia inteligencie, ale skôr o schopnosť používať rovnaké zvuky na rovnaké veci, a postupne tvoriť iné zvuky na ich abstraktnejší popis. Reč bola vytvorená ako prvá zvuková "inštancia" či "reprezentácia" symboliky. Je však možné, že staroveké maľby na stenách, ktoré sú prvou vizuálnou "inštanciou" symboliky, boli nevyhnutné pre rozvoj hlbšieho abstraktného myslenia, ktoré sa potom spätne mohlo premietať do reči. Myslím si to, pretože nakresliť vieme aj to, čo neexistuje, ale s rečou je to ťažšie.

Označiť vec ešte zvládajú aj zvieratá, napríklad, ak včely nájdu novú lúku plnú krásnych kvetov, tak potom v úli, ktorý môže byť aj niekoľko kilometrov ďaleko, svojim krúživým tancom vysvetľujú polohu tejto lúky. Avšak to, čo myslím zvieratá nedokážu, je popísať zložitejšie - abstraktné vlastnosti. Napríklad farbu, či tvar. Viem si predstaviť, že zvieratá ešte zvládnu rozoznať živého od mŕtveho. Ale rozoznať, či má na sebe nohavice alebo kraťasy, už asi nevie. Alebo vie, ale neuvedomuje si to.

Tým sa dostávame k hlavnému princípu "vedomia". Ide o schopnosť "uvedomovať" si vlastné vedomosti a pozorovania. Ale ako to funguje? Mnoho vecí sa nám v tele deje automaticky. A teraz nehovorím len o vnútorných orgánoch, ktoré nevieme vôľou ovládať. Hovorím hlavne o pochodoch našej mysle - nie vždy si uvedomujeme, na čo myslíme, alebo aký pocit máme pri strete s niečim. Keď je to "hovno", tak smrdí, a cítime odpor. Áno, vieme to. Ale napríklad to, že kráčame hore kopcom po vychodenej úzkej cestičke a nie vedľa nej, to si podľa mňa neuvedomujeme. Proste to robíme. Až keď sa dodatočne zamyslíme, prečo, tak nájdeme veľa dôvodov, ako napríklad, že sa po cestičke ide ľahšie, než po tráve. Ale robíme to, aj keď je tráva vedľa cestičky úplne pokosená. Žeby sme tú trávičku chceli šetriť? Nemyslím si.

Inteligencia - na jednej strane - súvisí so schopnosťou odhaliť rozmanitosť nevedomých vnemov a našich automatických činností a preniesť ich do vedomia. Vedomie - na druhej strane - sa dá chápať ako akési "prostredie", v ktorom testujeme, pomocou inteligencie, naše symbolické hypotézy s vnímanou realitou.

Vedomie a inteligencia idú akosi ruka v ruke. Vedomie ako prostredie - napríklad kontext, ktorý sme schopní udržať, a inteligencia ako nástroj - schopnosť pracovať s informáciami, hlavne v súvislosti s naväzovaním symboliky na intuitívne chápanie. A keďže sme toto ako ľudia zvládli, nič nám už nebráni v opačnom procese - vymýšľať si intuitívne chápanie - abstraktnú realitu, skladbou sémanticky správnej symboliky. Vďaka tomu podľa mňa vieme vymýšľať fikciu typu Superman.

Nech je to tak či onak, vždy nám to dáva prácu - pracovať so symbolikou. Či už "uvedomovať si" niečo, premýšľať nad niečim, alebo niečo tvoriť, alebo sa v symbolike učiť - čítaním textu a obrázkov. Je to preto, že "natívne" nemyslíme v symbolike, ale v akejsi "intuícii" či automatickom, nevedomom chápaní. Aby sme mali pocit, že niečomu rozumieme, musíme dať tieto dva typy chápania "do súvisu".

Práca so symbolikou je náročná hlavne kvôli akejsi "simulácii", ktorú musíme pri "dávaní do súvisu" v hlave vždy vykonávať.

Napríklad pri písaní prevádzame symboliku do pohybov ruky. Pri čítaní, ale aj počúvaní, videní, cítení, si vybudujeme vhodnú symboliku procesom rozpoznávania - tj. "testovania" písmen a slov a viet, z ktorých si potom tvoríme celkový "obraz". Tento "obraz" je akýsi symbolický "model" skutočnosti - či už reálnej alebo fiktívnej. Pracujeme ďalej už len s týmto "modelom" - s abstraktnou, vlastne neexistujúcou realitou, a simulujeme jeho chovanie aplikovaním našich ďalších a ďalších hypotéz. Model sa tak môže meniť len vďaka simulácii (bez pridávania nových informácií), a tento proces voláme "premýšľanie" - zmena našej predstavy či názoru bez stretu so skutočnou realitou či nejakou novou informáciou.

A tak to celé funguje.

Velikáni

Ľudstvo si pamätá slávnych ľudí. Odhadujem, že ich je v celej histórii ľudstva dajme tomu do tisícky, možno aj menej. Možno do päťsto. Možno do tristo.

Kto je to velikán? Človek, ktorého myšlienky či práca mala výnimočnú dôležitosť pre ľudstvo. Napríklad Galileo, Mozart, Tesla či Freud; Michelangelo, Dante, Turing.


Koľko ľudí kedy žilo na planéte Zem? Podľa Googlu v roku 2017 žilo 7.53 miliárd ľudí; v roku 1960 to boli 3 miliardy. Tá krivka vyzerá lineárne. Je však ťažké vypočítať kumulatívnu hodnotu - koľko ľudí kedy žilo na zemi celkovo? Podľa tejto stránky moderní ľudia prišli pred 50 000 rokmi, ale hominidných predkov máme spred aj siedmich miliónov rokov. Podľa tabuľky, ktorá na webe je do roku 2017 žilo na zemi celkovo zhruba 108 miliárd ľudí.

Takže zo 108 miliárd ľudí si pamätáme dajme tomu do tisícky velikánov. To jest asi 0.0000009% ľudí boli velikáni.

V dnešnej dobe je však oveľa ťažšie stať sa velikánom, samozrejme. Jednotlivec už proste:

1. jednak nestíha tak rapídne predbiehať nakumulované poznatky ľudstva,
2. má veľkú konkurenciu, keďže je dnes všetko pre každého dostupnejšie
3. globalizácia, štandardizácia a šablónovitosť života znižuje počet boháčov, ktorí sa venujú myslení a práci.

Ale možno je to inak, možno si len každý myslí, že tá jeho doba je ten vrchol, od ktorého už všetko je len ťažšie, že sme už skoro pred koncom. Keď si človek uvedomí, koľko toho dnes už existuje, a koľko toho celkovo ľudia vedia, spomenie si možno už len na pár konkrétnych problémov, ktoré treba riešiť. Ale je to tak? A bude to tak?

Asi nie.

Najnižší programátor

Ako by ste definovali profesionalitu človeka? Často sa stretávam s názorom, že profesionál má dve stránky. Prvou je, že má v v oblasti svojej profesie určité znalosti, ktoré mu udeľujú "právo" považovať sa za súčasť profesnej komunity. Druhou stránkou je jeho "profesionálny" prístup - schopnosť odhliadnuť od svojich osobných preferencií (aj od preferencií iných) a racionálne, "odborne" sa rozhodovať, argumentovať a konať v prospech projektu - pracovať "pre projekt".

Ja sa s týmto názorom stotožňujem, avšak v praxi sa často stretávam s problémami tento prístup realizovať. Každý projekt na ktorom pracuje veľa ľudí je totiž zabalený do vzťahov a oficiálnych či fiktívnych hierarchií. Ľudia sú občas egoisti s cieľom získať psychologickú prevahu a preskakovať tak na vyššie priečky fiktívnej hierarchie. Komunikácia typu "pre projekt" sa tak zvrhne na silnú psychologicko-argumentačnú hru, v ktorej vyhrávajú väčšinou silní "alfa-samci" tvrdiac, že tiež robia veci "pre projekt".

Vybrané roly fiktívnej hierarchie

Nemôžem samozrejme hovoriť všeobecne, ale rád by som o tomto fenoméne trochu pouvažoval. Poďme najprv preskúmať fiktívnu hierarchiu programátorov. Roly, ktoré uvediem, nie sú samozrejme vyčerpávajúce. Považujem ich za určité "snapshoty" pozorovaní, ktoré som mal.

Najnižší programátor

Je rola, ktorú dostane junior, alebo nováčik vo firme, ktorý príde pracovať do hotového tímu. V tejto role zostane (podľa môjho pozorovania) minimálne mesiac, dva. Nováčikom táto rola často aj vyhovuje, pretože sa na začiatku ľudia potrebujú "oťukať". Avšak stáva sa, že v tejto role ostane človek aj dlhšie, pokiaľ je plachý a s malým sebavedomím.

Charakteristikou tejto roly je, že od tohto človeka nikto nič veľké neočakáva. Úlohy sú mu diktované a čaká sa, že s nimi bude potrebovať pomoc. Najnižší programátor sa nevolá na dôležité meetingy, a môže sa cítiť aj trochu odstrčený a sám. Tiež jedno moje zaujímavé pozorovanie - čím dlhšie v tejto role človek ostáva, tým menej trpezlivosti s ním ľudia v čase majú.

Firemný maskot

Je rola, ktorú získa väčšinou ten najhlasnejší obľúbenec, s ktorým je vždy sranda, má veľké sebavedomie, ktoré však nie je v konflikte s nadriadenými. Na meetingoch je často veľmi aktívny, ale má tendenciu preberať iniciatívu len aby bol neustále v centre pozornosti. Jeho profesionalita (definovaná vyššie) je často sporná, ale nadriadení to väčšinou prehliadajú, prípadne s ním jednajú ako v rukavičkách. Často je takýto človek vrelým zástancom pozitívneho myslenia a rád rozdáva ostatným "múdre rady".

Ťažný kôň

Je to dobrák, ktorému naozaj ide o projekt. Snaží sa zo všetkých síl a veľmi túži, aby projekt dopadol dobre. Avšak často trpí, pretože úlohy berie príliš osobne a zanedbáva osobný život. Môže skĺznuť k dobrovoľnej práci cez víkend, pretože sa projekt nestíha. Máva stresy a problémy so spánkom. Podľa povahy človeka môže byť aj výbušný, keď je príliš vyčerpaný. Dá sa ľahko zmanipulovať, jeho slabinou je strach z neúspechu.

Bordelár

Chodí neskoro do práce, a skoro z nej odchádza. Keď nestíha úlohu, nejak mu to nevadí. Stále si nájde čas "na cígo" alebo kávu. Niektorí sa radi priklonia k nejakej debate, v ktorej sa nadáva na firemnú politiku a radi v tejto debate zaujmú status "áno, takto sa robiť nedá, mám zablokovanú cestu a teda nemôžem pracovať". V práci často len tak sedí a pozerá z okna, alebo je na youtube či inej stránke. Keď mu niekto úlohu nezadá, božechráň aby sa sám angažoval. A na stole má často bordel.

Šéf

Človek, ktorý "robí všetko pre tím". Na 1:1 sa často sťažuje ostatným, aký je unavený a ako ťažko pracuje a nikto si neuvedomuje tú námahu manažéra. Je o tom schopný hovoriť aj hodinu, ale keď zistí, že už dlho nič nehovoríte, tak sa opýta, či to vidíte inak.. Nakoniec sa musíte tváriť, že zdieľate jeho hodnoty a jeho "motivačná reč" mala na vás veľmi pozitívny účinok. A ešte mu poďakujete.

Senior developer

Tak pozor, dámy a páni. Prichádza kaliber všetkých kalibrov. Pán The Senior Developer. Všetci mu uhýbajú a klacniac sa ukazujú koridor, ktorý mu vytvorili. Senior developer má ťažký krok. S jeho príchodom všetko stíchne a každé pípnutie je prebodnuté ostrým pohľadom skúseností. Najnižší developer zalieza pod stôl, neodváži sa ani len položiť otázku. Avšak... ak sa stretnú dvaja kohúti na jednom dvore, sodoma gomora...

Mať rád firmu - zdieľanie hodnôt

Je teda možné svedomito a čestne zdieľať hodnoty firmy? A je možné byť skutočne profesionálom? Teda pracovať "pre projekt"?

Azda je, ale človek si musí dávať veľký pozor na to, ako jedná, a ako je jednané s ním. Človek povahovo silnejší a sebavedomejší by sa mal vedieť krotiť a vedieť viesť diskusiu s človekom, ktorý - v druhom extréme - má malé sebavedomie. Takýto človek naopak by mal na svojom sebavedomí pracovať - či už napr. tréningom asertivity, alebo inak podľa toho ako potrebuje.

Profesionálny prístup sa podľa mňa najľahšie realizuje ak je v tíme tolerancia - nie vyhýbanie sa jeden druhému a držanie jazyka za zubami - ale skôr prejavenie priestoru a slobody druhému vyjadriť sa a snaha obhájiť názory logickými argumentami miesto skákania si do reči, zvyšovaním hlasu či manipuláciou.

Zo strany šéfa je potrebný možno viac individuálny prístup. Nie je podľa mňa možné opakovanými monológmi presvedčiť, aby ľudia zdieľali hodnoty firmy. Monológmi, zvýšeným hlasom a ani manipuláciou šéf nedosiahne vnútornú motiváciu človeka. Práve naopak. Človek v tomto prípade môže cítiť úzkosť, uväznenie v myšlienkových mantineloch a strach. To, čo šéf dosiahne je neúprimnosť a znížená efektivita. Bude trvať len dovtedy, kým člen tímu z "lode" nevystúpi. A čas sa práve začal odpočítavať.

Každý fungujúci vzťah je založený na dôvere. Aj preto tvrdím, že individuálny prístup je dôležitý. Neviesť monológy, ale pýtať sa otázky. Otázkami otvárame priestor a dávame človeku možnosť slobodne reagovať. Otázka je prejav záujmu, a prejav záujmu je krokom k získaniu dôvery. A dôvera je základom pre vnútorné presvedčenie.

Rozvinuté myšlienky

Peniaze

Peniaze slúžia na automatizáciu života.

Umožňujú nám vyhýbať sa zložitým životným situáciám alebo problémom a nechať ich na iných. Vďaka nim sa dokážeme viac vyhýbať "trápeniu" z dosahovania potrieb - čo môže byť na škodu, keďže tento proces "dosahovania potrieb" môže mať pozitívny efekt na náš sebarozvoj. Veci tak dosahujeme rýchlejšie, bez prežívania alebo často aj znalosti toho, ako tieto veci vznikli. Jednoducho.

Avšak práve abstrakcia hodnoty do peňazí umožňuje anonymitu a dezinformácie. Hra prestáva byť tým "perfect information" typom hry. Tým, že vymeníme reálnu hodnotu za peniaze, sa táto hodnota zovšeobecní do akejsi celoplošne uznávanej hodnoty - "peňazí", ktorých individuálna hodnota podlieha úplne iným zákonom, než pôvodná reálna hodnota.

Napríklad nejaká vec má hodnotu 100 eur, ale za 5 minút už 110 eur. Za ten istý čas však môže euro klesnúť tak, že 100 eur vtedy má dnes už len 90 eur. Takže na spätnú kúpu tej istej veci za 5 minút už budeme potrebovať zaplatiť buď 110 "nových" eur, alebo 122 "starých" eur.

Hodnota peňazí je ako rieka, ktorá tečie, a naša reálna hodnota - v prípade že ju predáme, sa stane loďkou, ktorú vložíme do tej rieky a ktorú si pamätá už len človek, ktorý transakciu vykonal. Loďka sa tak zmení na rieku samotnú, už prestane sama o sebe existovať - nadobudne rýchlosť toku a smer rieky. A z rieky už nikdy nedostaneme naspäť pôvodnú vec. A pritom svet je stále svetom, veci sú stále vecami - vyrúbať strom sekerou bude znamenať vždy to isté, ale cena za to sa bude meniť.

Toľko platíme za automatizáciu života. Vymieňaním hodnôt. Niekto získa, niekto nie. Ale kto to vie objektívne? Tento transakčný chaos je tou anonymitou. Napríklad - od človeka X si nechcem nič kúpiť. Ale on to aj tak predá človeku Y. A ja proti Y nemám nič, takže to kúpim. Naivne si myslím, že som X dal jasne najavo, že od neho nič nekúpim. A kúpil som. Ale neviem o tom, a nemusí o tom vedieť ani X. To je tá anonymita.

Ďalší príklad - bazár áut kúpi auto od človeka za 1000 eur (čo môže byť dosť podhodnotené). Nečestne zníži počet najazdených kilometrov, vykoná pár úprav a predá ho zákazníkovi za 5000 eur. Keby však zákazník vedel obe tieto informácie, auto by si asi nekúpil. Tento jav je dezinformácia, ktorú tiež umožňujú peniaze.

Nesplnené nároky na seba či chyby

Náš mozog si pamätá pocity. Pamätá si, keď sme sa cítili z niečoho dobre, alebo zle. Čím intenzívnejší emočný zážitok (alebo čím viac existujúcich asociácií), tým rýchlejšie a kvalitnejšie si zážitok zapamätáme.

Z druhej strany - čím častejšie sa z opakovanej činnosti budeme cítiť dobre, tým viac mozog uverí tomu, že je to pre nás dobré, a bude to chcieť zažívať znova. Pocity zlosti či sklamania zo seba teda učia mozog zlému pocitu.

Tento "zlý" pocit sa môže potom dostavovať ešte skôr, než situáciu začneme riešiť (niekedy stačí len myšlienka na situáciu, a mozog aktivuje zlý pocit). A tak vzniká napr. aj nechuť do práce. Je to podľa mňa naozaj len o predstave toho zlého pocitu z toho, čo môže nastať.

Ešte zaujímavejším javom, ktorý som odpozoroval však je, že keď si uvedomíme svoju chybné chovanie, alebo čin - či už sa jedná voči niekomu inému alebo sebe (napr. nesplnené nároky na seba), tak naša odozva je "dvojaká", ale efekt je jeden a ten istý: snažíme sa očistiť, alebo zmazať ten náš "hriech". K tomuto účelu máme spomínanú "dvojakú" odozvu:

• pred novou situáciou toho istého typu príde zlý pocit
• po chybe buď obviníme ostatných a zodpovednosť za chybu prevedieme na iných
• alebo v nás vznikne vnútorné napätie, s ktorým sa každý vyrovnáva inak

Druhá varianta je určite zaujímavejšia. Možné vyrovnávanie sa s akceptovanou zodpovednosťou za chybu môže byť:

• Trestanie samého seba. Zámerné vyvolávanie "zlého pocitu". Tu patrí sebaľútosť, alkohol, žiaľ, podpora vlastnej neschopnosti, alebo dokonca až ďalšia provokácia v snahe vyústiť do ďalšej chyby, ktorá by mohla potvrdiť našu neschopnosť. Naschvály voči sebe.
• Snaha o nápravu. Je to očista, zbavenie sa "hriechu". Prejavuje sa napríklad aj prekonaním lenivosti či nechuti v úplne inej veci, alebo že sme odrazu lepší než obvykle. Odrazu nám ide lepšie pracovať, sme celkovo milší a lepší. A nie sme z toho unavení, cítime potrebu napraviť to.

Bez predsudkov na motiváciu

Prišiel som na to, že nie je správna cesta myslieť si, že si človek "zaslúži" cítiť sa dobre až po úspechu. Samozrejme, to tiež. Funguje to totiž len do chvíle, kým sa nám darí. Ale keď sa nám prestane dariť, kvôli zlému pocitu nás postupne opustí aj chuť.

Správnou cestou je podľa mňa sa naučiť necítiť negatívne pocity predtým, než sa do niečoho pustíme. Predsudky fuj. Nie však slepo veriť v úspech. Dokonca ideálne je - ak sa to dá - tešiť sa. Ale dá sa to naučiť? Neviem.

Prístupnejšie sa javí lepšie reagovať až po situácii. Napríklad po neúspechu by sme sa nemali trestať a obviňovať sa. Naopak - hľadať to pozitívne, prípadne vysvetľovať, prečo sme sa tak zachovali. Tým, že prestaneme všetko transformovať na "je to moja chyba", a naopak nájdeme niečo pozitívne na našom konaní či aspoň snahe - postupne zmizne pocit "nahovno". A opäť - mozog sa to začne učiť, pričom v ďalšej situácii nám snáď dopamín "zlého pocitu" nevyplaví a už budeme istejší.

Dobrý pocit samozrejme nie je zárukou úspechu, ale myslím si, že je iskrou pre motiváciu. A to je už čo povedať!

Nezodpovednosť - prejav stratenosti

Prečo sú niektorí ľudia nezodpovední? Každý sa občas na niečo vykašle, no iní sa nedajú "dokopy" po celý život. Je to ich trend, životné krédo - spojené s neviazanosťou, jednorázovými zážitkami, nedokončenými cieľmi.

Pre "nezodpovedných" sú životné ciele často hmlisté alebo príliš nereálne, akoby s nimi neboli stotožnení. Miesto toho bez problémov vezmú tri pôžičky, kúpia si napr. auto aj keď sú bez práce, prípadne prehajdákajú posledný cent z každej výplaty. Alebo nezaplatia nájomné a miesto toho si radšej kúpia drahé topánky... Často len nechápavo žasnem, mne to teda zmysel nedáva. Prečo tak robia?

Dospel som k nasledujúcim myšlienkam. Myslím si, že nezodpovednosť môže vyplývať z pocitu straty vlastnej kontroly nad životom. Z pocitu straty možnosti ho ovládať podľa vlastných predstáv. Nezodpovednosť ako taká je potom iba prejavom - buď straty dôvery vo vlastné schopnosti niečo v živote dosiahnuť, alebo frustrácia a rezignácia z presvedčenia, že sa v živote jednoducho nedá dosiahnuť to, čo človek chce. Akoby všetko unikalo z dosahu, a zároveň provokovalo svojou blízkosťou.

Aj preto si myslím, že pre nezodpovedných sa život proste zdá byť príliš ťažký. Často tak sami seba presviedčajú o opaku, alebo sa možno skôr utešujú dopriavaním si okamžitých pôžitkov. Často totiž majú dojem, že si to "zaslúžia", pretože majú pocit, že vyvíjajú nadštandardné úsilie, ktoré si proste zaslúži odmenu (ďaľší nepriamy dôkaz, že sa im život zdá byť ťažký). Asi aj preto si takíto ľudia často nepripúšťajú, že konajú nezodpovedne.

Na druhej strane - keď sa nám niečo nepodarí, nastane životná zmena alebo sklamanie, môžme prejsť do akejsi formy nevedomého "trucu", akejsi rebélie (ja sa na to môžem vy...; mám to v pi...). Avšak to ešte nie je žiadna katastrofa. Je to akási forma obrannej reakcie. Stane sa to raz. Dvakrát. Občas. Ok...

Nezodpovednosť prichádza, ako jedna z možných evolučných stratégií (inou môže byť dlhodobé premáhanie sa, ktoré vedie k vyhoreniu), keď sme takýmito situáciami už "unavení", keď vnímame, ako naša "snaha" je skoro vždy márna, vďaka čomu si začneme budovať novú životnú teóriu, ktorou konfrontujeme výchovou vštiepeného rodiča v nás, a umlčíme ho. Často sa stáva, že takto utvorená teória je "povoľnejšia" vo viacerých veciach a preto sa dostaví aj pocit akéhosi oslobodenia, neviazanosti a sme "otvorení každej príležitosti".

Avšak, keď taká príležitosť naozaj príde, nie sme schopní sa do nej zahryznúť. Chýba pocit ownershipu (vlastníctva) alebo takej oddanosti, jednoty s danou príležitosťou (odosobnenosť). Stále ju vnímame neviazane, aj keď je možno životnou šancou a dokonca naším životným snom.

Nezodpovednosť je možno jedným riešením strachu z ďaľšieho zlyhania, alebo z bolesti spôsobenej obtiažami života, a neistého výsledku. A tak najistejšie sa začne javiť motto: bez cieľa nie je zlyhanie...

A tak hľadáme šťastie inak. A to v okamžitých pôžitkoch, zábavách, práce len pre peniaze, štúdium len pre papier, krátkodobé vzťahy. Samozrejme u každého sa to môže prejaviť inak, a nie každý, ktorý chodí do práce len kvôli peniazom je nezodpovedný. To je jasné. Pointa je, že taký človek nie je šťastný.

Čo je to zodpovednosť?
Pokúsme sa aspoň laicky a intuitívne zamyslieť nad tým, čo je to zodpovednosť.

Z jedného uhla pohľadu ide o akýsi aspekt činností, a to že sa na nás dá "spoľahnúť". Voľne povedané, že veci nezanedbávame.

Ďaľším rozvinutím "nezanedbávania", je zodpovednosť ako opak ľahtikárskeho myslenia, ktoré nám pomáha určiť si dôležité priority, dokázať sa vzdať okamžitých pôžitkov v prospech vznešenejšieho cieľa.

Taktiež treba poznamenať, že zodpovednosť vzniká len voči niečomu. Či už voči jednej úlohe, alebo voči životu, sľubu, atď.

Ďalej, treba si uvedomiť, že zodpovedne sa môžme chovať, aj keď nám na danej veci až tak nezáleží. Teda myslím si, že zodpovednosť striktne nevyžaduje pocit ownershipu. Zodpovední môžme byť aj v rámci sebaobety (náboženský či morálny predpis), prípadne presvedčenia, že tým ukazujeme svoju "vizitku". Takže aj takáto zištná zodpovednosť je zodpovednosť.

Sme nezodpovední, ak prokrastinujeme?
Z toho, čo som doteraz popísal sa môže zdať, že človeku, konajúcemu nezodpovedne buď na veci nezáleží (či prestalo záležať), alebo ignoruje aj akýsi etický/morálny predpis. Mohlo by sa zdať, že človek je v tomto prípade zbavený rodičovského ja ("svedomie"), a v noci môže pokojne spať.

Avšak existuje aj iný dôvod nezodpovedného konania. Je to akási zotrvačná neschopnosť, aktivovaná chronickou obrannou reakciou, skrytým strachom zo zlyhania. V takom prípade si človek väčšinou uvedomuje, že nie je v poriadku, trápi ho to, ale nevie čo robiť. Tu je príznačná prokrastinácia, klamlivo ako príprava na ťažkú situáciu, ktorá nás čaká. V prokrastinácii zotrvávame stále dlhšie, stále sa necítime byť dostatočne "pripravení"...

Je tiež zaujímavé sa zamyslieť, kedy ide o prokrastináciu. Nie vždy totiž, keď "nerobíme to čo máme", prokrastinujeme. Mám za to, že o prokrastináciu ide výlučne vtedy, ak z činnosti potom máme výčitky. Ide o akúsi "prípravu", akoby "poslednú večeru" pred tým, ako pôjdeme robiť to, čo máme. A prečo prídu výčitky? Jednoducho preto, že sme sa k "hlavnej činnosti" nakoniec ani nedostali... :(

Záver
Myslím si, že najväčšiu šancu sa z toho nekonečného nezodpovedného kruhu dostať majú tí, ktorí si to uvedomujú. Takže tí "s výčitkami".

Pretože výčitky svedčia o tom, že v niečo stále veríme. Ľudia bez výčitiek sú buď naozaj šťastní (reálne sa to dá), alebo ich umlčali a stali sa z nich ignoranti.

Myslím si, že dôležité je zbaviť sa strachu a predstavy o ťažkosti života. Skúsiť naopak prijať fakt, že život sme v rukách ani nikdy nemali a bola to len ilúzia. Netreba to preto riešiť.

Nehovorím prestať sa snažiť, len znížiť nároky. A znova objaviť záujem. Strach z neúspechu sa ľahšie prekonáva, ak o našej snahe nikomu zatiaľ nepovieme.

THE END

Naivní blázni

Keď som sám,

cítim jeseň, plody zeme dozreté. Ticho noci strieda šum smutného lístia... Túžba po večnom odpočinku nesplneného sna. Návrat straty.

Vyčerpanosť - a pokoj. Morálka turistu tu neplatí. Stránim sa ísť po vyznačených chodníkoch.

Melanchólia, hudba večného tunela je cestou k môjmu svetu. Každý deň, o krok bližšie. Bosou nohou - mokrým machom - do svetla obklopeného tmou.

Ticho očí je hlboké ako prázdne jazero. Kto som? Naivný, či nevinný? Zatváram dvere vonkajšiemu svetu. Idealista. Chcem, aby bol svet nadprirodzený.

Nebo jasné, či bledé. Tma, rovnaká každú noc. Príležitosťou je predsa každý okamih :) Občas, keď sme sami, pripúšťame dúfanie v akýsi tajný zážitok... A keď si všimneme seba, stáť v postoji skutočného čakania, spojenie naivity a bláznovstva, tak sa zľakneme. Vraciame sa, zmätení vlastnou iracionalitou - nevieme či išlo o hru - do poznaného, smútku.

Blázni

Nakoniec - rád kráčam sám tichým lesom, a smútku si načúvam.. Tvrdia o nás, že sme blázni - keď tancujeme v tichu. No my vieme, že realita je ustálená hladina ničoho.

Našou cestou sú sny; nimi rúbeme hrozné hordy planých ovocných sadov! Veď naša naivita stúpa až na hodnovernosť nádeje, keď sme láskaví, a chápaví. Akési ticho vieme počuť aj v hluku konzumných, ohraničených myšlienok a slov.

Čo každému občas chýba, keď je smutný... Žijeme vo svojom (temnom) lese, každý má svoje trápenia. Blázni vedia, že po prebdenej studenej noci potrebujeme východ hrejivého slnka. Povzbudenie, porozumenie a pohladenie. Jemnosť, a ľudskosť. Záujem, a oporu. Opäť odložiť rolu otroka povinností. Na chvíľu prestať plávať len vpred, a uvedomiť si, že ide predsa len o cestu, vymyslený priestor, a nie istotu, ktorej sa dá držať.

Hodnota človeka

Akú hodnotu má človek? Dá sa vôbec hodnota človeka vyjadriť kvantitatívne? Niekto by mohol tvrdiť, že človek má nevyčísliteľnú hodnotu. Iný by si mohol spočítať celkovú sumu cien jeho orgánov na čiernom trhu. Ďalší by mohol napríklad tvrdiť, že hodnotu človeka bude možné určiť až po smrti, ako súčet váh užitočných a neužitočných vecí, ktoré počas svojho života spravil. Keď vyjde kladné číslo, človek bol “užitočný”, a vyhráva ten, kto má najviac. Podobných “teórií” môže vzniknúť niekoľko, a samozrejme každá reprezentuje “pravdu” len vo svojom vlastnom kontexte.

Koho to zaujíma?

Prečo by sme sa však mali pýtať túto otázku? Pýtajú sa ju všetci? Myslím si, že otázku vlastnej hodnoty sa snažil niekedy zodpovedať každý. Navyše mám dojem, že nepoznám človeka, ktorý by sa snažil zistiť odpoveď všeobecne. Pretože – opakujem – záleží na kontexte.

Ako som spomínal, hodnota ľudských orgánov môže nadobudnúť konkrétne čísla, taktiež si našu "sumu" vieme odvodiť napríklad z ceny liekov, ako priamu úmeru dôležitosti aspektov života a chorôb (ich opak), ktoré sa dajú liečiť. Ak by sme sa nechali zmiasť touto „metrikou“, na naše zdesenie zisťujeme, že dôležitosť aspektov života v podstate určuje trh, pretože ten priamo vplýva na ceny liekov. Ceny liekov zoraďujú dôležitosť aspektov ľudského života podľa toho, ktoré choroby sú „najdrahšie“, a tým pádom by sme sa im mali snažiť "najviac" vyhnúť.

Avšak snaha o filozofické odpovede, či dumanie nad "hodnotou človeka" podľa mňa nemôže vyústiť vo všeobecné závery. Som presvedčený o tom, že človek, ak premýšľa o “hodnote človeka”, premýšľa skoro výlučne o vlastnej hodnote, možno o vlastnom postavení, či o úrovni svojho (ne)úspechu konkrétnej roly alebo rolí, ktoré v živote zastáva.

Aby sme sa mohli pohnúť ďalej, je treba povedať, že som presvedčený o tom, že človek má nevyliečiteľnú potrebu byť úspešný vo svojej role. Je to fakt, a veľmi zaujímavý. Totiž – význam toho „objavu“ si uvedomíme až vtedy, keď začneme skúmať chovanie človeka, ktorému sa darí, alebo ktorému sa nedarí.

Miera úspechu = miera hodnoty?

Človek, ktorý je vo svojich rolách viditeľne úspešný, málokedy pochybuje o svojej vlastnej hodnote. Väčšinou mu naopak sebavedomie rastie, a nemusí nevyhnutne prerásť v aroganciu. Avšak, môže sa objaviť negatívny efekt, ktorým je tlak. Tlak nepoľaviť a tlak udržať si svoju pozíciu, lepšie povedané „úroveň“.

Naopak človek, ktorému sa nedarí, je podľa mňa oveľa zaujímavejší na „skúmanie“. Mám dojem, že práve jednou z fáz prejavov pocitu neúspechu je pýtať sa, „akú má človek hodnotu?“. Takéto všeobecné otázky sú často nie až tak všeobecné. Možno sú spôsobené neochotou priznať si úpadok úspechu vykonávania vlastnej role v danej situácii.

Tu je – na vlastné prekvapenie – možnosť vzniku pozitívneho efektu, ktorým je boj. Človek sa väčšinou veľmi neochotne zmieri s tým, že sa mu nedarí, teda s vlastnou neschopnosťou, a preto s tým najprv bojuje, odmieta priznať si ju. Pocit neschopnosti totiž vedie k pocitu neužitočnosti, a pocit neužitočnosti vedie k otázke vlastnej hodnoty... Človek hľadá presvedčenie, že jeho existencia nie je podmienená úspechom role, ktorú hraje.

Ako spoločnosť vníma neúspech

Dnešná spoločnosť, aj keď sa navonok tvári inak, neumožňuje spokojný život s prijatím vlastnej neschopnosti. To, ako sa máme dobre – či už koľko zarábame peňazí, alebo akých máme priateľov, či v akej kvalite života všeobecne žijeme – závisí výlučne od našich vlastných schopností a „skillov“. Všeobecne od schopnosti byť úspešný v rolách, ktoré hráme. Či si to vedome pripúšťame, je otázka. Čo je však isté, že podvedome to každý vie. A zistí to hneď vtedy, keď ho rodičia prestanú „pridržiavať“ a na naše plecia sa nahrnie bremeno zodpovednosti, „reálny svet“.

Role však nemusia byť len o tom, ako zodpovednosť zvládnuť. Existujú aj „nečestné“ role, ktorých úspech vlastne priamo závisí na schopnosti vyhnúť sa zodpovednosti, prípadne "oblafnutie" zodpovednosti rôznymi technikami podvodu, klamstiev, atď. Sú to väčšinou roly ľudí, ktorí prestali veriť vo vlastnú schopnosť presadiť sa v „čestných“ rolách, a reprezentujú určitú formu vzdoru a postoj „život je aj tak nahovno“, prípadne „život je aj tak nefér“, atď.

Nechcem však zachádzať do úplných detailov, tieto veci zrejme nehovoria nič nové. Radšej by som sa zamyslel, čo robiť, ak sa cítime byť neúspešní, ak strácame pocit „vlastnej hodnoty“.

Zváženie možností - ako nebyť "nahovno"

Je možné, že niektorí by v takýchto prípadoch mohli poskytnúť radu – „stretni sa s priateľmi, ktorí Ťa povzbudia“. Prípadne v opačnom extréme, „nefňukaj a radšej na sebe makaj“. Prvý prípad vychádza z pocitu prijatia nášho zlyhania, druhý z jeho odmietania. Ako sa teda „správne“ zachovať?

V prvom rade musím povedať, že „makanie na sebe“ bez vnútornej motivácie môže spôsobiť nenávisť a odpor k sebe samému, a o to viac, keď nám to nepôjde, čím sa v podstate „potvrdí“ naša neschopnosť.

Naopak, chronická lenivosť či sebaľútosť často vyžaduje pravidelné uisťovanie sa u iných ľudí, že vlastne „nie sme leniví“ a radi obviňujeme naše okolie z každého nášho neúspechu. Vychádza často zo skrytého malého sebavedomia, ktoré nám však iní ľudia bohužiaľ navrátiť nedokážu.

Tým chcem povedať, že ani jeden z prístupov nie je vždy ten najlepší. Situácia sa môže ešte zhoršiť, keď prejdeme do spomínanej apatie typu „život je nahovno“. Záleží od mnohých faktorov, kedy takýto postoj človek nadobudne. Mám dojem, že záleží hlavne na trpezlivosti, ktorú človek so sebou má pri hraní svojej role (a teda sile osobnosti človeka). Prípadne môže ísť aj o zúfalstvo, keď úspech v našej role je zmarený externou udalosťou, napríklad stratou či sklamaním (tiež tu hraje rolu sila osobnosti človeka).

Táto otázka však nemá správnu odpoveď. Hranie určitej životnej role často nie je otázkou výberu, napriek tomu, že jej užitočnosť pre nás môže byť otázna. Väčšinu rolí si naopak volíme sami, a je to často pocit zviazanosti, ktorý umožňuje globalizovať náš neúspech až k pochybovaniu o vlastnej hodnote.

Užitočné, či pohodlné?

Čím rolu dlhšie budujeme, tým väčší vzťah k nej máme, a tým dlhší je preto „pád“, ktorý cítime pri zlyhaní. Hlbšie prepracovaná rola vyjadruje naše skúsenosti, ktoré potvrdzujú naše schopnosti. Preto sa na takúto rolu viac viažeme, či zvykáme, a tým menej sme potom schopní orientovať sa mimo nej. Keďže úspech hrania role chápeme ako náš vlastný úspech, tak logicky príchodzí neúspech musí byť našim vlastným neúspechom.

Možno najužitočnejšie sa preto môže zdať nesnažiť sa radšej viazať na žiadnu rolu, prípadne vyhýbať sa hraniu konkrétnej role, zmeniť rolu a nadobúdané skúsenosti naberať "pomimo". Čiastočne to ide, ale nie vždy a väčšinou nie jednoducho. Z časti je to dané globálnymi definíciami rolí samotnou spoločnosťou, ale častejšie našimi vlastnými hodnotami, princípmi či názormi. Naviac, človek je tvor „hravý“. Hranie hier je vlastne jednou z evolučných stratégií života samého, a je podľa mňa našou prirodzenosťou, tak ako každého živého tvora.

Snáď lepšou stratégiou je podvoliť sa hraniu, možno aj viac doslovne, a dokázať sa znova postaviť na nohy. Páči sa mi jedno staré príslovie: Nie je hanbou spadnúť, ale nepokúsiť sa postaviť.

To znamená začať cielene budovať svoju osobnosť a svoje schopnosti. A neúspech či úspech brať ako jednu z foriem "feedbacku", teda spätnej väzby, ktorá je objektívne najlepšia pre naše ďalšie zdokonaľovanie sa.

Poznanie svojich nedostatkov nám umožní sa zlepšovať systematicky. Schopnosti nemajú binárnu formu (mám / nemám), ale existujú rôzne úrovne. Človek je v niečom lepší, v niečom inom horší. Užitočný pohľad je napríklad takýto: spadol som, OK, nie som prvý ani posledný. V čom bol problém? Retrospektíva. Aha, takže začnem pracovať na zlepšení, nech to znamená čokoľvek (ak neviem ako, skúsim si zistiť ako).

Záver

Tu, ako ste si určite všimli, hrá neuveriteľne dôležitú úlohu motivácia. Vnútorná motivácia. Inak povedané, človek musí chcieť „sám od seba“. Dobrou správou je, že aj na vnútornej motivácii sa dá pracovať. Mne napríklad dáva motiváciu presvedčenie, že na svete neexistujem pre nejaký špecifický dôvod. Preto odo mňa nikto nemôže chcieť, aby som plnil jeho predstavy, nech sa v jeho očiach budem zdať akokoľvek divný. Ľudia robia často systematické chyby vo vlastnom zmýšľaní, a "racionalite" či pohľade na svet, takže vážnosť skoro ľubovoľného "hodnotenia" iných voči mojej osobe môže byť nanajvýš do určitej miery pravdepodobná.

Je preto lepšie nebyť ovca, a mať vo veciach jasno. Kvantitatívna "hodnota človeka" neexistuje bez kontextu, a preto sa ňou nemá zmysel zaoberať. Nikto nevie, čo pre "vesmír" znamenáme. Už len preto je možno užitočnejšie byť pokorný a zvedavý, než arogantný ignorant.

Princípy dobrého designu

Dobrý design (čohokoľvek) je pojem, ktorý podľa môjho názoru súvisí jednak s pojmom "krása", ale zároveň je spojený s efektivitou technickej realizácie (zachováva "dobré" vlastnosti z technického pohľadu). Design (bez straty na všeobecnosti), po slovensky "návrh", je takým "rozhraním" alebo interfejsom medzi tým, čo treba, a tým, čo je komfortné a príjemné.

Krása je pojem, ktorý ide skôr do umenia, fantázie, bláznovstva, odlišnosti; je to niečo, čím sú posadnutí vizionári, rojkovia a umelci. Na druhej strane technická efektivita je spojená s minimom (orientovaná na presne definovanú funkcionalitu), výkonnosťou, škálovateľnosťou a akousi "čistotou". A dobrý design je spojenie týchto dvoch vecí dohromady.

Dobrý design nemusí byť úplne minimalistický, ale musí spĺňať nasledujúce body:

• Rieši presne definované problémy (nič viac a nič menej) - ("čo" riešime),
• Je krásny, v individuálnom zmysle ("ako" riešime).

Cestu k dobrému designu by som rád prirovnal k ceste aplikovaním zaujímavej fantázie a dobrých rozhodnutí, ktoré odzačiatku až do konca v rámci nej robíme.

Vytváranie a hodnotenie sú dve rozdielne veci

Spojenie požiadaviek spomenutých v predchádzajúcom odstavci je dosť pochybné. A to už len z nasledujúcich dôvodov:

• "Presne" definovaný problém je vtedy, ak neexistuje viac možností jeho pochopenia 
• Ďalej, ako už bolo povedané, "krásno" je veľmi individuálne.

Aj keď daný problém máme definovaný, často býva, že na jeho technickú realizáciu môže existovať viac riešení, alebo aj žiadne riešenie. "Krásota" designu je teda snáď daná výberom toho najvhodnejšieho riešenia pre daný problém, avšak intuitívne cítim, že aj niečoho viac.

Keď hovorím o "výbere najvhodnejšieho riešenia", evokuje to dojem, že máme pred sebou (pre predstavu) papiere riešení a ide len o to ukázať prstom, "ktoré" berieme (na strojníckej priemyslovke sme to označovali ako "varianty riešenia" a museli sme ich vypracovať niekoľko, z ktorých sme si na základe našich ďalších úvah museli jeden variant vybrať).

Avšak vypracovanie jednotlivých variantov nie je úplne to isté, ako keď už nejaké máme a hodnotíme ich. Vypracovanie vyžaduje kreativitu (fantáziu), motiváciu a akýsi občasný proces hodnotenia rozpracovaného výtvoru (či už pocitový alebo na základe vedomostí), keď sa na to priebežne pozeráme. Mohli by sme ten občasný proces chápať ako občasné "spojenie s realitou", kde kontrolujeme, či ideme "dobrým smerom" (spĺňa to zatiaľ požiadavky? Vyhovuje to "pravidlám"?)

Teda aj kreatívny proces má akési striedajúce sa fázy. Pustíme "rádio fantázie", ktorá predstavuje akési náhodné fluidum rôzne strelených nápadov v ktorých sa rôzne pohybujeme. Tento "pohyb" ďalej rôzne ovládame - či už obmedzíme alebo nasmerujeme, akoby sme otáčali volantom idúceho auta. To je podľa mňa to intuitívne a tajomné "priebežné kontrolovanie". Určite je iného druhu, než vyhodnocovanie hotových variantov riešenia. A myslím si, že je to ten najdôležitejší prvok kreatívneho procesu, pretože vedie cestou rozhodnutí, ktoré v rámci designu robíme.

Každopádne, schopnosť dobre "priebežne kontrolovať"  je úzko spätá so skúsenosťami, znalosťou pravidiel, princípov a tiež odborných vedomostí. Ide to teda skôr do toho chladného logického, analytického a nekreatívneho, zatiaľ čo to "kreatívne" ide skôr do emočného, pocitového. Teda striedajú sa ľavá a pravá hemisféra mozgu, kde kreatívna časť odpovedá skôr tej pravej, a analytická skôr tej ľavej.

Ako vyzerá dobrý design?

Hodnotenie skutočnosti, či ide o dobrý design je podľa mňa čisto empirická záležitosť. Pocit krásy pretrvá prvý pohľad len vtedy, ak vec obstojí aj v použiteľnosti. A použiteľnosť musí pretrvať (prirodzene) relatívne dlhodobo. Podľa mojich skúseností dobrý design vyzerá nejak takto:

• vytvára dojem spojenia do seba zapadajúcich, osobitých, jasne odlíšiteľných prvkov
• preferuje jednoduchosť, prehľadnosť, pochopenie
• opakujúce sa mechanizmy explicitne identifikuje a zjednocuje do samostatných celkov

Keďže som programátor, tak dosť už rečí vo všeobecnosti. Zúžime trošku ten pojem na problémy v programovaní.

Inverzia - "výzor" ako cieľ

Dnešná doba sa z hľadiska programovacích trendov začala trochu viac hýbať. Každým rokom pribúda čoraz viac technológie a možností, v ktorých sa programátor stráca. Včera bolo "in" OOP, dnes je to funkcionálne programovanie, prípadne rôzne pokusy spojiť obe paradigmy. Myslím si však, že hľadanie dobrého designu neskončí nikdy, je jedno v akej paradigme sa pohybujeme. Je mi tiež jasné, že "there is no silver bullet in software development", ako už popísal Fred Brooks.

Aj napriek tomu však možno stojí za úvahu skúsiť nájsť akési viac všeobecné princípy (výsledky Googlu sú naozaj bohaté aj na túto tému), ktoré by reflektovali výzor designu popísaný v predošlej kapitolke.

V skratke zopakujem - dobrý design, ako spojenie krásy a akejsi "technickej dokonalosti", v zmysle troch spomenutých bodov sa dá popísať už existujúcimi princípmi v doméne programovania. Tieto princípy považujem ako dostatočne všeobecné, ktorých dodržiavanie zlepšuje design celkovo. Háčik je v tom, že podstata každého z nich je viac či menej vágne definovaná a spolieha sa na skúsenosti a schopnosti človeka - designéra.

Riešenie komplexného problému nás môže "odlákať" od myšlienok na dobrý design, pretože proces jeho zlepšovania je v podstate ďalším problémom, a človek nevie robiť niekoľko veci naraz. Preto som zástancom akejsi "priebežnej kontroly" (o ktorej som hovoril už vyššie), ktorá bude viac menej rutinná. Jej podstatou by mali byť práve takéto všeobecné princípy, ktoré si znovu-pripomíname ako určitú "mantru". Ich "automatické" aplikovanie nás tak priveľmi neodláka od riešenia pôvodného problému, to je môj dojem.

Taktiež, aplikovanie určitej "šablóny" nemusí byť klišé, v programovaní to vedie k dobre rozpoznateľným patternom (vzorom), ktoré sú esenciálne pri zlepšovaní designu a párovom programovaní. (poznámka: jednou z takých "šablón" je aj code style, ktorý si väčšinou firmy ako-tak definujú a je to dobrá vec).

Tak poďme konečne k tým slávnym princípom:

• YAGNI (You Aren't Gonna Need It)
• KISS - (Keep It Simple Stupid)
• DRY - (Don't Repeat Yourself)

YAGNI

Tento princíp je podľa mňa ten najdôležitejší a myslím si aj najlepšie pochopiteľný (a najmenej dodržiavaný - žeby slabá vôľa?). Radí nám, že nemáme vytvárať nové funkcie v programe, keď ich práve teraz nepotrebujeme. Dodržanie tohto princípu:

• Drží softvér vždy iba minimálne rozpracovaný. A to čo je rozpracované, je vždy jasne definované, niečo čo treba teraz.
• Núti odkladať rozhodnutia na neskôr. Je veľmi dôležité nechať si otvorené možnosti do maximálnej doby aká je možná (požiadavky sa môžu (a budú) meniť) (Lean Software Development)
• Drží nás pri zemi, design riadený požiadavkami a nie naopak (typu "to sa bude hodiť keď budeme v budúcnosti robiť XYZ!"). V praxi to bohužiaľ často vyzerá tak, že pridanie novej technológie je oveľa jednoduchšie než možnosť sa jej zbaviť. Takže pozor na to...
• Udržuje nízky technický dlh (ehm.. skôr bráni jeho zvýšeniu)

Nie je to presne to, čo potrebujeme aby sme vedeli odhadnúť kedy bude práca hotová?

KISS

Tento princíp je bohužiaľ najviac vágny zo všetkých troch. Ak by sme sa ho mali striktne držať, tak to bude dosť závisieť na tom, kto si čo predstaví pod pojmom "jednoduché". Nedá sa to veľmi zovšeobecniť, a dodržanie tohto princípu vyžaduje buď znalosť ďalších X princípov ako riešiť - zjednodušiť určité veci v konkrétnych prípadoch, alebo designér musí mať skúsenosti a taký ten "cit", kedy sa ešte pýtať "dá sa to aj jednoduchšie?" a kedy s tým už prestať.

Čo si o designe myslia slávnejší ľudia než som ja?

• Einstein si myslí, že: "Keep it simple, as simple as possible, but not simpler" (narážka na použitie princípu Occam's razor, ktorý radí vybrať si takú hypotézu s pomedzi niekoľkých, rovnako pravdepodobných, ktorá vyžaduje najmenej predpokladov)

• C.A.R. Hoare zas (trochu podpichovačne): "There are two ways of constructing a software design. One way is to make it so simple that there are obviously no deficiencies. And the other way is to make it so complicated that there are no obvious deficiencies."

Radšej by sme mohli urobiť skôr výčet toho, čo nie je jednoduchý design:

• Over-engineering (needless complexity)
• Nízka kohézia (kód je neusporiadaný, zodpovednosti sú "porozhadzované" a nejasné - kód nemá "myšlienku")
• Tesný coupling (príliš veľa závislostí na konkrétnych implementáciách, opak princípu SDP (Stable Dependencies Principle))

Jednoduchosť je relatívny pojem, spätý s kontextom, alebo pohľadom na vec. Musíme vždy vedieť, aký je cieľ, požiadavka. A s tým súvisia aj kompromisy, ktoré často musíme vykonať. Napríklad, ak je cieľ "best performance ever", tak prehľadnosť a "čistota" často musia spraviť kompromis, a naopak.

DRY

Skoro ma láka povedať, že toto je jeden z princípov patriacich do Zenu. Hľadať v kóde repetitívnosť sa totiž dá občas prirovnať k riešeniu Zenového koanu, alebo ide o činnosť, keď meditujeme podľa Vipassany. Pomenúvame a identifikujeme. A zažívame AHA-efekty.

Hlavným nástrojom, ktorý nám pomáha v tejto činnosti je abstrakcia. Vo všeobecnosti je abstrakcia pojem vlastne priamo určený na eliminovanie opakujúceho sa (či zložitého) kódu. A málokto si to uvedomuje.

Už len jednoduchý for cyklus je abstrakciou (ktorú snáď poznáte všetci); keby neexistovala, mali by sme veľa if-ov za sebou, podľa toho, aké maximálne N by bolo. Samozrejme v rámci hĺbky "rozjímania" nad koanom DRY sa dá ísť až do výšin teórie kategórií, a exotických zigohistomorfických prepromorfizmov, ale väčšinou nemusíme :)

Hlavný princíp je "zgrupovať" súvisiace kódy, potom v rámci nich zgrupovať zdieľané funkcie a nahrádzať ich jedinou, alebo aj celú vec refaktorovať. Často (v rámci OOP) pomôže aj aplikovanie nejakého vhodného patternu, či dvoch.

Ako na nový design

Aj návrh návrhu má svoje YAGNI, KISS a DRY. Treba začať vždy tou najlacnejšou a najdôležitejšou vecou - API. Použitie. Má to niekoľko výhod:

• Ujasníte si problém, prípadne identifikujete viac problémov.
• Zmena API je v tomto bode neuveriteľne lacná
• Krásne funguje párové programovanie
• Hotové API je niečo ako "zadanie", "špecifikácia", na ktoré sme ako školáci boli zvyknutí a ktoré v Agile nedostaneme len tak (iba pracnou komunikáciou - user story).
• Často nás to privedie k zamysleniu, aha-efektom a objaveniu nových súvislostí   

Tvorba API sa môže striedať s návrhom algoritmov či dátovou reprezentáciou. Nič nie je úplne oddelené, všetko má svoje prieniky.

Návrh API sa mi najviac osvedčil, keď som postupoval intuitívne - v princípe jeho použitia. Nezačal som robiť interface, ale kód, ktorý niečo "robí". S neexistujúcim API. Nemusí ísť vôbec o TDD (aj keď to k tomu smeruje), pretože použitie často môže používať príliš nedomyslené veci a sústredenie sa na pravidlá TDD v tejto fáze by nás iba "dekontextovalo". Kód, ktorý som písal, bol pseudo-kód, kde som vyjadroval len to, čo práve robím a aby to bolo pochopiteľné (aj prípadnému sparring-partnerovi).

Ako už vieme, zmena kontextu je rušivý element, ktorý ak je častý, znižuje IQ. Takže na začiatok žiadne pravidlá (okrem YAGNI, KISS a DRY), máme (teda skoro) free svet a navrhujeme to ako nám to "príde" fajn. Keď nás už nič nenapadá, vrátime sa kritickým okom a skontrolujeme zvyšné princípy (kohézia, coupling, SOLID, atď.)

Toto všetko sa dá riešiť už v tejto prvotinnej fáze, pri návrhu API v notepade alebo na papier, kde je všetko zadarmo.

Keď bude nejaký nástrel API, pri implementácii už budeme odbremenení od mnohých rozhodnutí (zázračne sme okúsili blahodárne výsledky použitia YAGNI v predchádzajúcej fáze).

Záver

Keď sa na to celé pozerám, použil som dosť pojmov, takže dobrý design asi nebude úplne "trivka" :) Na druhej strane, cieľ je vcelku jednoduchý, až zenový:

• Dosiahnuť kódový Feng shui

Princípmi:

• Riešiť jednu, iba tú dôležitú, myšlienku v čase
• Písať, kontrolovať a upravovať kód dovtedy, kým tá myšlienka nebude biť do očí

Ako sa stať ľadoborcom

V dnešnom prísevku sa chcem venovať niečomu špeciálnemu. Ohľadne našej mysle a vnímania, v súvislosti s motiváciou. Naša myseľ je veľmi zvláštna, čo sa vnímania týka. Sme schopní sa dostať do stavu, v ktorom vnímame oveľa intenzívnejšie, než bežne. Zasnúbená krajina, v ktorej máme "zvláštne" schopnosti - čisté a jasné myšlienky, akýsi stav "osvietenia", bezprostrednej motivácie a nasadenia. Ide o známy psychologický stav the flow alebo being in the zone.

Pojem Flow ("prúd") prvýkrát použil maďarský psychológ Mihaly Csikszentmihalyi, ktorý označuje stav mysle, v ktorom sa úplne sústredíme na prítomný okamih, práve vykonávanú činnosť a sme pre ňu absolútne motivovaní. V tom čase nič nie je dôležitejšie, a často zabúdame sami na seba, a dokážeme podať výkon na hranici svojich možností.

Tento stav a jeho skúmanie patrí do tzv. "pozitívnej psychológie", kde sa psychológovia zaoberajú skúmaním javov, ktoré človeku spôsobujú "šťastie" na rozdiel od skúmania psychických "problémov". Podľa Csiksyentmihalyiho ide o zvláštny stav, v ktorom v našej mysli prebieha to najefektívnejšie učenie, máme neuveriteľne jasné vnímanie okolia ale aj seba samého. Jednoducho sa "v priamom prenose" zlepšujeme bez toho, aby sme pociťovali "prekonávanie".

Čo je ešte zaujímavejšie, že vraj, ak sme "v zóne", prežívame pocit vnútorného šťastia, spokojnosti, možno pocitu užitočnosti a zmyslu toho, čomu sa práve venuje. Čiže nejde o akúsi bezhlavosť a šialenstvo.

Csikszentmihalyi o tom napísal niekoľko kníh a článkov ohľadne Flow, ktoré som však zatiaľ nečítal. Recenzie a úvody však naznačujú, že Csikszentmihalyi doslova stotožňuje Flow so šťastím, a "optimálnym prežívaním", niečo, čo do čoho by sme sa mali chcieť dostávať čo najčastejšie. Je možné, že si jeho knihu prečítam, avšak rád by som aj napriek mojej neznalosti o tom napísal pár slov.

Vplyv motivácie na človeka

Nie je to môj objav, že motivácia vie byť tou najdôležitejšou hnacou silou, aktivátorom činnosti a neuveriteľných výkonov. Avšak bežne nie sme "absolútne motivovaní". Bežne máme stále pocit, že sa úlohe nemusíme až tak odovzdať, radšej si udržiavame akýsi odstup a hľadáme "rozumnú mieru", v ktorej sme ochotní sa sústrediť na danú činnosť. Pretože si myslíme, že práve práca a činnosť, ktorú "musíme" vykonávať, je niečo zlé, čo nám spôsobuje vyčerpanie, stres a možno sa bojíme, aby sme nestratili naše priority a hodnoty.

Flow nastane, keď sa na tieto myšlienky jednoducho vykašleme, a "hackersky" sa pustíme proti prúdu prirodzenosti, ktorá nás odrádza od práce. Jednoducho keď sa "odovzdáme" činnosti, podriadime sa tomu, proste opustíme odmietanie v našej vlastnej hlave, a rušenia prestanú existovať. Odrazu sa nám otvorí široká škála možností, "bahno" v ktorom sa brodí naša myseľ sa odplaví a my kráčame slobodní. Je to najozaj zvláštny stav a zvláštny pocit. Vôbec nie bežný, hlavne keď si ho plne uvedomujeme.

Mám pocit, že oveľa častejšie vznikne, keď prekonáme prokrastináciu. To znamená, že keď spravíme niečo, čo chceme už dlhodobo, ale vyhýbame sa tomu, pretože sa nám to "nechce". Prekonanie prokrastinácie nám dá pocit, že sme sa v živote niekam posunuli, že sme niečo, aj keď maličké, dokázali. A tento pocit nám môže otvoriť cestu, na ktorej sme ešte nikdy neboli - začneme sa venovať dlhodobo "naplánovaným" veciam hneď, a priamo. Jednoducho pocity nechuti "odignorujeme".

V takom stave dokážeme toho spraviť hrozne veľa. Niečo tvoriť, chápať, ale aj podávať športové výkony. Ohľadne času, môže sa jednať o krátky okamih (napríklad záchrana topiaceho), niekoľkohodinový okamih, ale aj o dlhodobejší stav, ktorý trvá niekoľko dní alebo týždňov. Myslím si, že si taký stav čiastočne vieme udržiavať podobne, ako keby sme prikladali drevo do ohňa. Jednou z podmienok, ktoré vnímam je, aby sme neboli nútení riešiť aj iné veci (napr. rodinné problémy, cestovanie, atď).

Potom, keď nás Flow "opustí", pociťujeme značné vyčerpanie. A naše "schopnosti" sa opäť vrátia do pôvodných rozmerov.

Stav Flow a osvietenie

Flow podľa spomínaného pána psychológa je stav, v ktorom je naša myseľ "uvedomelá", vedomá si samej seba, cíti zvláštnu awareness, alebo focus. Niekedy sa Flow popisuje ako stav úplného vedomia a sústredenia, dokonca sa niekedy dáva do súvislosti so stavom "osvietenia" z východných náboženstiev.

Predsa len, možno aj z vlastnej skúsenosti sa mi zdá, že by sa Flow dal aspoň vzdialene prirovnať stavu, v ktorom sa nachádza naša myseľ v stave meditácie. V meditácii si má človek plne "uvedomovať" čo sa deje. Neexistuje vlastne žiadny špeciálny stav, o ktorý by sme sa v meditácii mali snažiť. Práve naopak, mali by sme "nechať ísť" všetky aktivity selekcie myšlienok, a nerobiť nič iné, len si uvedomovať, čo sa práve skutočne deje. Keď sa naše myšlienky ustália, budeme mať pocit akéhosi zmierenia, v ktorom zmiznú predsudky a naša činnosť aj po meditácii bude viac sústredená, priama, "správna". Veľmi pekne ten pocit popisuje Alan Watts v knihe Cesta Zenu.

Myslím si, že v prípade Flow vznikne podobný stav mysle, v ktorom jednoducho "neriešime blbosti", ale sme plne sústredení a odovzdaní úlohe s presne takým nasadením, aké je potrebné.

Čo nie je Flow

Myslím si, že existujú ešte niektoré stavy, ktoré prejavujú podobne ako Flow (v zmysle maximálne sústredenie sa), ale nejedná sa o ten pravý "Flow":

• Práca pod eustresom
• Práca pod distresom
• Nezastaviteľný "Flow"

Tu musím uviesť poznámku, že sa jedná o stavy zdravých ľudí. Existujú totiž aj stavy chorobné alebo sporné, v ktorých sa prvky Flow dajú nájsť, ako napríklad tzv. hyperfocus, alebo choroba ADHD.

V prípade eustresu - ide stále o stres - existuje "stresor", tj. externý vplyv, ktorý nás "núti" robiť, aj keď z toho máme dobré pocity. Ako príklad eustresového stresora môže byť, že ideme niekde ďaleko na dovolenku, kde sme ešte neboli. A termín sa blíži a my musíme zistiť všetko potrebné, vybaviť veci, atď. A premýšľame, aby sme na nič nezabudli, máme "stres", ktorý však nemá negatívny dopad na naše zdravie.

Aj distres nám vie spôsobiť sústredenie sa na prácu. V tom prípade ale nastane niečo ako stav "paniky" (na odkaze je to "panic monster"), ktorý spôsobí, že sa úlohe začneme naplno venovať, pretože už nie je iná možnosť (napríklad horí termín, alebo sa niečo fakt brutálne pos**lo). Ak je dlhodobý, alebo sa opakuje príliš často, môže sa stať chronický, čo môže viesť k vyhoreniu, takže pozor na to. Podľa niektorých zdrojov samotný distres vzniká tým, že ignorujeme / neodpovedáme na (hlavne v nás samých) negatívnu situáciu, ktorá pre nás nastala, ktorá sa opakuje. Čiže ak situáciu neriešime v dostatočnej miere.

A v prípade "nezastaviteľného Flow" ide o relatívne pozitívne pocity, s efektom že napr. nevieme zaspať, pretože naša hlava nevie zastaviť to myslenie. Stále myslíme na veci, akoby sa spustila akási reťazová reakcia. Napríklad sa to často stáva, ak na niečo neuveriteľné prídeme, čo nás veľmi značne posunie dopredu a uvedomujeme si to. Alebo ak niečo veľmi zaujímavé riešime. Alebo má prísť zmena, ktorá bude vyžadovať naše myslenie v oveľa väčšej miere (napríklad sme dostali prvú prácu programátora a zajtra nastupujeme :). Ale je tu tenká hranica so stresom, je vlastne celkom možné že ide o akýsi "skrytý stres".

Fungovanie mimo Flow

Človek pracujúci mimo flow sa vlastne istým spôsobom musí "nútiť" do toho, čo robí - odbúravať negatívne asociácie. To nútenie je vlastne boj s inými myšlienkami (negatívnymi asociáciami), ktoré nám voľne chodia po mysli a nesúvisia s tým, čo práve robíme. Ak v tomto procese nie sme "vytrénovaní", tak negatívne asociácie sú vlastne akýmisi prirodzenými reakciami nášho mozgu na naše "zvláštne" správanie sa. Totiž z hľadiska prírody a pudov vôbec nie sme stavaní na takéto cielené uvedomovanie si toho, čo robíme a selektovanie myšlienok. Jednoduchý pudový mozog jedná "automaticky" a jeho cieľom je dosiahnuť slasť, potešenie, okamžitú odmenu (v tomto blogu sa jedná o "instant gratification monkey").

Záver

Je zaujímavé, že niektorí autori Flow v práci nepovažujú za dobrý. Napríklad známy Uncle Bob v knihe The Clean Coder píše, že keď sme v zóne, nevidíme "big picture", teda že nemáme nad vecou nadhľad. Neviem, čo si mám o tom myslieť. Je to možno aj v tom, kto ako chápe Flow.

Napríklad existuje niečo ako "šialenstvo strelcov". Je to jednoducho popísané tak, že sa vrhneme na úlohu, a bezhlavo ju začneme riešiť. Väčšinou máme v hlave akúsi predstavu, ideu, ktorú sa snažíme "vtlačiť" a napasovať tak, aby sme práve touto ideou vyriešili úlohu. V tomto prípade sa tiež môžme "zabrať" do sústredeného riešenia, ale efekt nemusí byť dobrý, aký je v prípade skutočného Flow. V hlave nám to môže "šrotovať", ale dôsledky nebudeme vidieť.

Jedná sa aj v tomto prípade o Flow? Myslím si, že nie, pretože ak jednou z vlastností zóny je vyrovnanosť a určité "osvietenie". Naše akcie sú väčšinou pokojné a cielené, s jasnou predstavou vstupov a výstupov, s jasnou metódou overenia. Naša myseľ je vtedy čistá a pokojná ako hladina rybníka, v ktorom vidíme odraz myšlienkových prúdov tak ľahko, ako keby sa od tejto hladiny odrážalo svetlo mesiaca.