Prečo sú niektorí ľudia nezodpovední? Každý sa občas na niečo vykašle, no iní sa nedajú "dokopy" po celý život. Je to ich trend, životné krédo - spojené s neviazanosťou, jednorázovými zážitkami, nedokončenými cieľmi.
Pre "nezodpovedných" sú životné ciele často hmlisté alebo príliš nereálne, akoby s nimi neboli stotožnení. Miesto toho bez problémov vezmú tri pôžičky, kúpia si napr. auto aj keď sú bez práce, prípadne prehajdákajú posledný cent z každej výplaty. Alebo nezaplatia nájomné a miesto toho si radšej kúpia drahé topánky... Často len nechápavo žasnem, mne to teda zmysel nedáva. Prečo tak robia?
Dospel som k nasledujúcim myšlienkam. Myslím si, že nezodpovednosť môže vyplývať z pocitu straty vlastnej kontroly nad životom. Z pocitu straty možnosti ho ovládať podľa vlastných predstáv. Nezodpovednosť ako taká je potom iba prejavom - buď straty dôvery vo vlastné schopnosti niečo v živote dosiahnuť, alebo frustrácia a rezignácia z presvedčenia, že sa v živote jednoducho nedá dosiahnuť to, čo človek chce. Akoby všetko unikalo z dosahu, a zároveň provokovalo svojou blízkosťou.
Aj preto si myslím, že pre nezodpovedných sa život proste zdá byť príliš ťažký. Často tak sami seba presviedčajú o opaku, alebo sa možno skôr utešujú dopriavaním si okamžitých pôžitkov. Často totiž majú dojem, že si to "zaslúžia", pretože majú pocit, že vyvíjajú nadštandardné úsilie, ktoré si proste zaslúži odmenu (ďaľší nepriamy dôkaz, že sa im život zdá byť ťažký). Asi aj preto si takíto ľudia často nepripúšťajú, že konajú nezodpovedne.
Na druhej strane - keď sa nám niečo nepodarí, nastane životná zmena alebo sklamanie, môžme prejsť do akejsi formy nevedomého "trucu", akejsi rebélie (ja sa na to môžem vy...; mám to v pi...). Avšak to ešte nie je žiadna katastrofa. Je to akási forma obrannej reakcie. Stane sa to raz. Dvakrát. Občas. Ok...
Nezodpovednosť prichádza, ako jedna z možných evolučných stratégií (inou môže byť dlhodobé premáhanie sa, ktoré vedie k vyhoreniu), keď sme takýmito situáciami už "unavení", keď vnímame, ako naša "snaha" je skoro vždy márna, vďaka čomu si začneme budovať novú životnú teóriu, ktorou konfrontujeme výchovou vštiepeného rodiča v nás, a umlčíme ho. Často sa stáva, že takto utvorená teória je "povoľnejšia" vo viacerých veciach a preto sa dostaví aj pocit akéhosi oslobodenia, neviazanosti a sme "otvorení každej príležitosti".
Avšak, keď taká príležitosť naozaj príde, nie sme schopní sa do nej zahryznúť. Chýba pocit ownershipu (vlastníctva) alebo takej oddanosti, jednoty s danou príležitosťou (odosobnenosť). Stále ju vnímame neviazane, aj keď je možno životnou šancou a dokonca naším životným snom.
Nezodpovednosť je možno jedným riešením strachu z ďaľšieho zlyhania, alebo z bolesti spôsobenej obtiažami života, a neistého výsledku. A tak najistejšie sa začne javiť motto: bez cieľa nie je zlyhanie...
A tak hľadáme šťastie inak. A to v okamžitých pôžitkoch, zábavách, práce len pre peniaze, štúdium len pre papier, krátkodobé vzťahy. Samozrejme u každého sa to môže prejaviť inak, a nie každý, ktorý chodí do práce len kvôli peniazom je nezodpovedný. To je jasné. Pointa je, že taký človek nie je šťastný.
Čo je to zodpovednosť?
Pokúsme sa aspoň laicky a intuitívne zamyslieť nad tým, čo je to zodpovednosť.
Z jedného uhla pohľadu ide o akýsi aspekt činností, a to že sa na nás dá "spoľahnúť". Voľne povedané, že veci nezanedbávame.
Ďaľším rozvinutím "nezanedbávania", je zodpovednosť ako opak ľahtikárskeho myslenia, ktoré nám pomáha určiť si dôležité priority, dokázať sa vzdať okamžitých pôžitkov v prospech vznešenejšieho cieľa.
Taktiež treba poznamenať, že zodpovednosť vzniká len voči niečomu. Či už voči jednej úlohe, alebo voči životu, sľubu, atď.
Ďalej, treba si uvedomiť, že zodpovedne sa môžme chovať, aj keď nám na danej veci až tak nezáleží. Teda myslím si, že zodpovednosť striktne nevyžaduje pocit ownershipu. Zodpovední môžme byť aj v rámci sebaobety (náboženský či morálny predpis), prípadne presvedčenia, že tým ukazujeme svoju "vizitku". Takže aj takáto zištná zodpovednosť je zodpovednosť.
Sme nezodpovední, ak prokrastinujeme?
Z toho, čo som doteraz popísal sa môže zdať, že človeku, konajúcemu nezodpovedne buď na veci nezáleží (či prestalo záležať), alebo ignoruje aj akýsi etický/morálny predpis. Mohlo by sa zdať, že človek je v tomto prípade zbavený rodičovského ja ("svedomie"), a v noci môže pokojne spať.
Avšak existuje aj iný dôvod nezodpovedného konania. Je to akási zotrvačná neschopnosť, aktivovaná chronickou obrannou reakciou, skrytým strachom zo zlyhania. V takom prípade si človek väčšinou uvedomuje, že nie je v poriadku, trápi ho to, ale nevie čo robiť. Tu je príznačná prokrastinácia, klamlivo ako príprava na ťažkú situáciu, ktorá nás čaká. V prokrastinácii zotrvávame stále dlhšie, stále sa necítime byť dostatočne "pripravení"...
Je tiež zaujímavé sa zamyslieť, kedy ide o prokrastináciu. Nie vždy totiž, keď "nerobíme to čo máme", prokrastinujeme. Mám za to, že o prokrastináciu ide výlučne vtedy, ak z činnosti potom máme výčitky. Ide o akúsi "prípravu", akoby "poslednú večeru" pred tým, ako pôjdeme robiť to, čo máme. A prečo prídu výčitky? Jednoducho preto, že sme sa k "hlavnej činnosti" nakoniec ani nedostali... :(
Záver
Myslím si, že najväčšiu šancu sa z toho nekonečného nezodpovedného kruhu dostať majú tí, ktorí si to uvedomujú. Takže tí "s výčitkami".
Pretože výčitky svedčia o tom, že v niečo stále veríme. Ľudia bez výčitiek sú buď naozaj šťastní (reálne sa to dá), alebo ich umlčali a stali sa z nich ignoranti.
Myslím si, že dôležité je zbaviť sa strachu a predstavy o ťažkosti života. Skúsiť naopak prijať fakt, že život sme v rukách ani nikdy nemali a bola to len ilúzia. Netreba to preto riešiť.
Nehovorím prestať sa snažiť, len znížiť nároky. A znova objaviť záujem. Strach z neúspechu sa ľahšie prekonáva, ak o našej snahe nikomu zatiaľ nepovieme.
THE END
