Čo je šťastie

Základ pre to, aby človek bol v živote šťastný, teda - v rámci vecí, ktoré on sám môže ovplyvniť, je akési správne "nastavenie" mysle. Verím, že správne nastavenie mysle je také, ktoré nám umožňuje - jednoducho povedané - žiť prirodzene. Slovo "prirodzene" prirovnávam k pojmu "bez vnútorného konfliktu". Teda že veci, o ktoré sa snažíme - prípadne úlohy, roly, ktoré v živote hráme, aj naozaj chceme, a dokážeme vnímať a precítiť to, čo nám tieto činnosti či úlohy prinášajú. A šťastní sme vtedy, keď sa cítime byť naplnení. Tieto činnosti a role sú prostredníkom, či skôr nástrojom, tohoto naplnenia.

Verím, že každý má svoju vlastnú "sadu nástrojov", a šťastie dokáže nájsť vtedy, keď si túto sadu poskladá zo svojich životných skúseností, ktorých najcennejším prínosom je spätná väzba.

Ak máme niečo radi, a baví nás to, chceme to, ďalším správnym krokom je podľa mňa rozvíjať tieto možnosti - čo do kvality, tak aj do pestrosti. Systematický rozvoj síce môže "bolieť", ale vytrvalosť, tréning, schopnosť "počúvať" a ďalšie ctnosti nám slúžia ako ďalšie nástroje, vďaka ktorým to vieme zvládnuť. Čím lepšie nástroje, tým ľahšie to zvládneme. Takže sa podľa mňa oplatí budovať aj ctnosti.

Aký je však cieľ toho celého? Aký je cieľ rozvoja, a prečo by sme vôbec mali niečo robiť? Odkiaľ sa berie tá chuť, tá motivácia? Jednoducho... chceme byť proste šťastní. Je však na zamyslenie, či sme schopní rozpoznať veci v našich životoch, ktoré nás skutočne robia šťastnými, a ktoré len naoko.

Šťastie vnímam ako dvojrozmernú "metriku". Jedna os reprezentuje individuálne šťastie, ktoré koreluje so sebarealizáciou, teda realizáciou vlastných nápadov, staranie sa o svoje vlastné zdravie, a vytváranie "obrazu" samého seba, ktorý ukazujeme ostatným.

Druhá os je šťastie, ktoré získame nielen prijatím, ale aj záujmom od druhých ľudí. Môžme to nazvať "sociálne šťastie". Spomenul som záujem od iných - šťastný sa cítim vtedy, keď som "chcený". Keď iná živá bytosť chce, aby som bol pri nej. Alebo niekto chce, aby som robil prácu, ktorú viem, pre ňho. Svojim záujmom mi práve dáva najavo, že je dobre, že sa tejto práci venujem, alebo že som taký, aký som. Odobruje moje rozhodnutie venovať sa tejto práci, alebo odobruje mňa ako človeka. Dodáva mi to pocit sebaistoty, a pocit, že idem správnym smerom.

Aj altruizmus patrí k tejto "ose" šťastia, avšak neverím, že altruista robí veci naozaj nezištne. To, čo svojou činnosťou získava, je práve naplnenie, a teda šťastie. Otázkou je, či ide o naplnenie jeho individuálnej roly, vlastného obrazu, alebo o stratégiu získať si záujem ostatných a dosiahnuť sociálne šťastie. Možno každé individuálne naplnenie má nakoniec takúto funkciu. Ale to neviem :)

Individuálne šťastie získame vďaka úspešnej realizácii našej vlastnej vôle (aj úspech hodnotíme podľa našich vlastných kritérií). Sociálne šťastie získame z dlhotrvajúceho pozitívneho záujmu o nás od iných. Každý chce byť šťastný, avšak myslím si, že každý potrebuje obidva typy šťastia v rôznej miere. Bude zrejme zaujímavé sa nad tým tiež zamyslieť, ale to možno v inej úvahe :)

Nie je to Haiku

Strach
Brzdí
Stráži
Pred svetom
Pred sebou

Streľba
Vystreliť
Či sklopiť zrak
Uhnúť
Či nastaviť
Druhú tvár

Som, kto som
Som, kto som
Nie som, kým by som
Mohol byť

Hýbe sa
Hýbe sa svet
Z diaľky
A z blízka
V autobuse

Pokoj a nepokoj
Nepokoj v duši
Z udalostí
A možností
A pokoj
Z nemožnosti

Ježiško nepríde

Na Vianoce bude konečne pokoj. Nie ako minulé, predminulé, pred-predminulé (atď.) Vianoce - teraz to už naozaj bude inak. Bez zbytočných predsavzatí a snahy. Bude pokoj, pretože Ježiško ani Santa Claus neprídu. Darčeky proste nebudú, a ľudia už konečne nemusia panikáriť. Môžu s úsmevom pokračovať vo svojom bežnom živote. O to lepšie, že budú mať voľno, a stretnú sa s rodinou. Nemá zmysel chodiť do obchodných domov, ani nič objednávať online. Všetky darčeky si títo dvaja už aj tak zobrali (neostalo nič) a zdrhli na druhý koniec vesmíru. Čo z toho vyplýva? Nie je to naša vina.

Museli odísť. Na druhom konci vesmíru pred pár tisíc rokmi vznikla nejaká civilizácia a práve majú rok nula. Ježiško si dobre pamätá na tie časy, keď sa to stalo u nás. Rozhodol sa, že to tam spraví podobne ako tu - narodí sa. Zo skúseností už má nejaké zlepšováky, aby to tam dopadlo lepšie. Napríklad, nebude chcieť byť kráľom. Snáď sa preskočí tá časť s vyvražďovaním novorodencov.

Santa mu v tomto má pomôcť. Jeho úlohou je hodiť mešec peňazí do okna tamojšiemu kráľovi ako "dar" (nie úplatok, božechráň), aby povolil Ježiškovi vstup do tamojšieho sveta. Tiež má s týmto úkonom skúsenosti, ale u nás to bolo za trochu iných okolností. Mešec hádzal ešte ako biskup (ach, aká nostalgia...) nejakej chudobnej rodine. Dnes už tento džob nerobí, dosiahol svoje - nevídanú popularitu a schopnosti Santa Clausa.

Nedá sa veľmi povedať, kedy sa tí dvaja plánujú vrátiť. Ježiško tam plánuje ostať tak zhruba 33 rokov, potom sa uvidí, ako to dopadne. Santa zas nechce byť zlý kamarát, a zvažuje že tam tiež chvíľu pobudne, aspoň kým si Ježiško zvykne. Predsa len odišiel od moderného sveta naspäť do histórie, kde si tamojší bežní ľudia dávajú len kadidlá a myrhy (zlato dávajú ľudia kráľom, ešte sa pre to neuchytil žiadny názov, ale to príde).

Kadidlá a myrhy - na rozdiel od nás, kde je výber trochu širší. Dávame si kvalitné BIO dezodoranty, šampóny cruelty-free, krémy, kozmetiku a peny na holenie. Bavlnené ponožky, svetre a šály, posteľné prádlo, uteráky a papuče. Fajné čokolády so žuvačkami bez cukru, fľaše alkoholu, sypané čaje, netradičné paštéty a dusenú šunku. Bicykle, motorky, kolobežky. Stolné hry, puzzle a knihy. Poháre, šálky na kávu (a kávu). Počítače, mobily a smart hodinky. Wellnes pobyty, dovolenky a lístky na koncerty. Darčekové poukážky (doslova "nabité" karty do obchodov plných textilu alebo reštaurácií).

Toto si dávame väčšinou, ale dá sa aj prekvapiť. Ako napríklad nič nedostať. Každý bude toho roku prekvapený.

Na druhom konci vesmíru tam také veci ešte nemajú. A to je práve experiment, ktorý sa rozhodli tí dvaja fičúri spraviť. Zobrali si so sebou všetky darčeky odtiaľto a plánujú ich rozdať tam. Začul som ich hovoriť o akejsi "vesmírnej rovnováhe", či čo. Dnes je človek tak zahltený vecami (a informáciami), že si nevidí ďalej od nosa. Chcú takto zabiť (alebo len uspať) dve muchy jednou ranou. Inšpirovali sa vlastne činmi Jánošíka - bohatým brať, a chudobným dávať.

Treba im to odpustiť, sú to predsa len jednoduchí muži. Ich úloha na Zemi bola a je totiž jasne stanovená (s drobnými lokálnymi obmenami). V tomto duchu si obaja predstavujú, že zahltenie majetkom ochudobňuje ducha a naopak. Nenašiel som však o tejto veci žiadnu štúdiu, takže dúfam, že experiment riadne zdokumentujú (a nebudú podvádzať data fishingom).

Pre nás je to tiež experiment, aj keď trochu nedobrovoľný. Napriek tomu sa z toho cítim dobre. Keďže to v tomto prípade nie je naša vina, už sa nemusíme objímať s výčitkami a strachom, či sme niekomu urobili radosť a trápiť sa, že nevieme čo komu dať. Čo budeme teraz robiť? Len tak sa ponevierať po byte (alebo po vonku), jesť, piť, a tráviť čas s našimi blízkymi.

Úloha ega

Čo je to ego?

Prejavuje sa ako neobjektívna, zaujatá preferencia. Niečo "chce", a je odpoveďou na otázku prečo sa snažíme prežiť?

Prežitie nevyhnutne vyžaduje správne rozhodovanie. Sme však "posadnutí" rozhodovaním:

• prečo sa obliekame v súlade s módnym štandardom našej "úrovne"
• prečo riešime sociálnu hierarchiu a často sa aj snažíme dostať "vyššie"
• ako sa správame v dave a v rôzne veľkých sociálnych skupinách

Vnímam tieto veci ako rôzne stratégie prežitia. Niekto je bojovný a snaživý (lovec), niekto apatickejší, trpezlivejší a poddajnejší (zberač).

Skúsme urobiť myšlienkový experiment: predstavme si, že by sme boli úplne pozbavení ega. Ako by sme žili? Bol by to zrejme život bez preferencie. Teda - nevyhľadávali by sme módu, nevarili by sme si, celkovo by sme sa nesnažili v ničom zlepšovať, iba nevedomky k pravidelnému prežívaniu, napr. k zháňaiu potravy. Nemali by sme preferenciu voľby nášho bývania, voľby nábytku, auta, veľkého platu, atď. Utópia? Samozrejme, že nie.

Chodili by sme buď v handrách, alebo úplne nahí, a asi by sme páchli. Ak však aj snaha o prežitie ("pud sebazáchovy") je preferenciou, tak výmazom ega = preferencie, by sme asi stratili aj pud sebazáchovy. Z toho vyplýva, že ego je
užitočná vec - vzniklo predsa evolúciou a vydržalo to dodnes...

Ego sa pravdepodobne formovalo v rámci evolúcie ako užitočný nástroj, ako "poradca" preferencie. Individuálne ego ako individuálna implementácia stratégie prežitia. A každá taká individuálna stratégia prežitia, ktorá sa dá rozobrať do detailných a malých, nepodstatných rozhodnutí, definuje osobnosť človeka - ako takú.

Tým, ako sa ovládame, ako spolu komunikujeme, čo máme oblečené a čo "normálne" robíme, prezentujeme túto "osobnosť". A pri premýšľaní o sebe, vnímaním seba, sa odrazu meníme na tvorcov, a bez priznania si seba dotvárame fantáziou. Obhajujeme svoje konanie, vysvetľujeme ho v spletitých modeloch abstraktnej skutočnosti. Robíme sa lepšími, než sme, robíme sa dôležitejšími, než sme.

A tak naše "ego" - teraz už ako naša vlastná, platónska, predstava o sebe - je etalónom nášho života, ten druhý koniec naproti realite. Tieto dve skutočnosti, realita a naša predstava o nej, umožňujú nám spraviť rozdiel týchto realít. Naše preferencie nás tak možno ťahajú v smere zmenšovania tohto rozdielu, a nemusíme o tom vedieť.

Tým, že o tom nevieme, v nás budí odmietanie - kto by predsa pripustil, že človek nie je pánom svojho myslenia? Že vedomie človeka je obmedzené, a mnoho vecí, čo človek sám robí, sú mu ukryté? Navonok sa nejak chováme, ale nechceme
si pripustiť, že je to v skutočnosti inak. Vystríhame sa pravde, hráme hry. Tento efekt sa prejavuje napríklad:

• konfirmačným biasom,
• epistemickou aroganciou
• či averziou ku strate.

Snáď aj tieto "biasy" patria k tej zvláštnej stratégii prežitia?

Sémantika, vedomie a inteligencia

Sémantiku (význam) si predstavujem ako vzťahy - atribúty, ktoré sú dopredu definované a známe. Napríklad, veľká, tehlová, spredu široká obdĺžniková vec stojaca predo mnou - dáva význam - ide napríklad o múr. Ale to, že vieme, že ide o múr, je len naša skúsenosť. Už sme také niečo videli a dali sme tomu meno. Dnes už múry rozoznáme rôzne, a tie nemusia byť len tehlové alebo veľké. Avšak výčet všetkých vlastností, ktoré jednoznačne popisujú múr, je náročné. Musíme prejsť k akejsi indukcii a testu týchto vlastností - napadne nás nejaká vlastnosť, ktorú otestujeme voči našej intuitívnej predstave. Ak táto vlastnosť prejde "testom", tak ju zaradíme do zoznamu. V našej mysli nemáme tieto vlastnosti reprezentované symbolicky. Hľadáme symboly, ktoré by najviac "pasovali" na danú vlastnosť, ktorú však intuitívne chápeme dobre.

Snaha o takúto indukciu vlastností z nášho intuitívneho chápania je ťažké. Je pre nás oveľa jednoduchšie rozmanitosti sa učiť, než ju vytvárať. Podobne ako s našimi postupmi - prečo sme niečo urobili tak, a nie inak. Je pre nás jednoduchšie nájsť riešenie na problém, než vysvetliť, prečo sme ho riešili tak a nie inak - s výnimkou akéhosi umelého, nekreatívneho prostredia.

Neustále ma prenasledovala otázka, ako teda vzniká intuitívne chápanie? Jednou z možností je, že seba-vedomý organizmus začína tým, že robí "časové snapshoty" svojich vnemov. Teda časovo krátke snímky, "videá", ktoré potom jeho mozog analyzuje a priradzuje im vlastnosti - sémantiku. Inteligencia sa vyznačuje hlavne schopnosťou samo-učenia, kde z obyčajných "dát" - vnemových informácií je inteligencia schopná vydedukovať napríklad, aké nebezpečenstvo organizmu hrozí, alebo ako naložiť s daným objektom.

Symbolika sa však učí zvlášť. Je to pravdepodobne preto, že my ľudia sme sami prešli určitým vývojovým cyklom - od zvierat bez schopnosti tvoriť zložité veci až k nám, ľuďom, ktorí to dokážeme. Zvieratá sa totiž pravdepodobne učia hlavne intuitívne, so slabou alebo úplne žiadnou náväznosťou na symbolickú reprezentáciu. Nemusia sa teda príliš učiť uvedomovať si rozdiely či detaily vo veciach, ktoré vidia. Symbolická reprezentácia to však vyžaduje. Musíme vedieť, že to, čo vidíme je alebo nie je trojuholník, aby sme vedeli ten objekt označiť ako "trojuholník". Teda to, čím sme si museli prejsť, je naučiť sa otestovať našu symbolickú "hypotézu" s vnímanou realitou, a správne sa rozhodnúť, či to sedí. Tam je podľa mňa semenisko celej inteligencie.

Nejde teda ani tak o samotnú reč, ktorá podľa Freuda bola príčinou vytvorenia inteligencie, ale skôr o schopnosť používať rovnaké zvuky na rovnaké veci, a postupne tvoriť iné zvuky na ich abstraktnejší popis. Reč bola vytvorená ako prvá zvuková "inštancia" či "reprezentácia" symboliky. Je však možné, že staroveké maľby na stenách, ktoré sú prvou vizuálnou "inštanciou" symboliky, boli nevyhnutné pre rozvoj hlbšieho abstraktného myslenia, ktoré sa potom spätne mohlo premietať do reči. Myslím si to, pretože nakresliť vieme aj to, čo neexistuje, ale s rečou je to ťažšie.

Označiť vec ešte zvládajú aj zvieratá, napríklad, ak včely nájdu novú lúku plnú krásnych kvetov, tak potom v úli, ktorý môže byť aj niekoľko kilometrov ďaleko, svojim krúživým tancom vysvetľujú polohu tejto lúky. Avšak to, čo myslím zvieratá nedokážu, je popísať zložitejšie - abstraktné vlastnosti. Napríklad farbu, či tvar. Viem si predstaviť, že zvieratá ešte zvládnu rozoznať živého od mŕtveho. Ale rozoznať, či má na sebe nohavice alebo kraťasy, už asi nevie. Alebo vie, ale neuvedomuje si to.

Tým sa dostávame k hlavnému princípu "vedomia". Ide o schopnosť "uvedomovať" si vlastné vedomosti a pozorovania. Ale ako to funguje? Mnoho vecí sa nám v tele deje automaticky. A teraz nehovorím len o vnútorných orgánoch, ktoré nevieme vôľou ovládať. Hovorím hlavne o pochodoch našej mysle - nie vždy si uvedomujeme, na čo myslíme, alebo aký pocit máme pri strete s niečim. Keď je to "hovno", tak smrdí, a cítime odpor. Áno, vieme to. Ale napríklad to, že kráčame hore kopcom po vychodenej úzkej cestičke a nie vedľa nej, to si podľa mňa neuvedomujeme. Proste to robíme. Až keď sa dodatočne zamyslíme, prečo, tak nájdeme veľa dôvodov, ako napríklad, že sa po cestičke ide ľahšie, než po tráve. Ale robíme to, aj keď je tráva vedľa cestičky úplne pokosená. Žeby sme tú trávičku chceli šetriť? Nemyslím si.

Inteligencia - na jednej strane - súvisí so schopnosťou odhaliť rozmanitosť nevedomých vnemov a našich automatických činností a preniesť ich do vedomia. Vedomie - na druhej strane - sa dá chápať ako akési "prostredie", v ktorom testujeme, pomocou inteligencie, naše symbolické hypotézy s vnímanou realitou.

Vedomie a inteligencia idú akosi ruka v ruke. Vedomie ako prostredie - napríklad kontext, ktorý sme schopní udržať, a inteligencia ako nástroj - schopnosť pracovať s informáciami, hlavne v súvislosti s naväzovaním symboliky na intuitívne chápanie. A keďže sme toto ako ľudia zvládli, nič nám už nebráni v opačnom procese - vymýšľať si intuitívne chápanie - abstraktnú realitu, skladbou sémanticky správnej symboliky. Vďaka tomu podľa mňa vieme vymýšľať fikciu typu Superman.

Nech je to tak či onak, vždy nám to dáva prácu - pracovať so symbolikou. Či už "uvedomovať si" niečo, premýšľať nad niečim, alebo niečo tvoriť, alebo sa v symbolike učiť - čítaním textu a obrázkov. Je to preto, že "natívne" nemyslíme v symbolike, ale v akejsi "intuícii" či automatickom, nevedomom chápaní. Aby sme mali pocit, že niečomu rozumieme, musíme dať tieto dva typy chápania "do súvisu".

Práca so symbolikou je náročná hlavne kvôli akejsi "simulácii", ktorú musíme pri "dávaní do súvisu" v hlave vždy vykonávať.

Napríklad pri písaní prevádzame symboliku do pohybov ruky. Pri čítaní, ale aj počúvaní, videní, cítení, si vybudujeme vhodnú symboliku procesom rozpoznávania - tj. "testovania" písmen a slov a viet, z ktorých si potom tvoríme celkový "obraz". Tento "obraz" je akýsi symbolický "model" skutočnosti - či už reálnej alebo fiktívnej. Pracujeme ďalej už len s týmto "modelom" - s abstraktnou, vlastne neexistujúcou realitou, a simulujeme jeho chovanie aplikovaním našich ďalších a ďalších hypotéz. Model sa tak môže meniť len vďaka simulácii (bez pridávania nových informácií), a tento proces voláme "premýšľanie" - zmena našej predstavy či názoru bez stretu so skutočnou realitou či nejakou novou informáciou.

A tak to celé funguje.

Velikáni

Ľudstvo si pamätá slávnych ľudí. Odhadujem, že ich je v celej histórii ľudstva dajme tomu do tisícky, možno aj menej. Možno do päťsto. Možno do tristo.

Kto je to velikán? Človek, ktorého myšlienky či práca mala výnimočnú dôležitosť pre ľudstvo. Napríklad Galileo, Mozart, Tesla či Freud; Michelangelo, Dante, Turing.


Koľko ľudí kedy žilo na planéte Zem? Podľa Googlu v roku 2017 žilo 7.53 miliárd ľudí; v roku 1960 to boli 3 miliardy. Tá krivka vyzerá lineárne. Je však ťažké vypočítať kumulatívnu hodnotu - koľko ľudí kedy žilo na zemi celkovo? Podľa tejto stránky moderní ľudia prišli pred 50 000 rokmi, ale hominidných predkov máme spred aj siedmich miliónov rokov. Podľa tabuľky, ktorá na webe je do roku 2017 žilo na zemi celkovo zhruba 108 miliárd ľudí.

Takže zo 108 miliárd ľudí si pamätáme dajme tomu do tisícky velikánov. To jest asi 0.0000009% ľudí boli velikáni.

V dnešnej dobe je však oveľa ťažšie stať sa velikánom, samozrejme. Jednotlivec už proste:

1. jednak nestíha tak rapídne predbiehať nakumulované poznatky ľudstva,
2. má veľkú konkurenciu, keďže je dnes všetko pre každého dostupnejšie
3. globalizácia, štandardizácia a šablónovitosť života znižuje počet boháčov, ktorí sa venujú myslení a práci.

Ale možno je to inak, možno si len každý myslí, že tá jeho doba je ten vrchol, od ktorého už všetko je len ťažšie, že sme už skoro pred koncom. Keď si človek uvedomí, koľko toho dnes už existuje, a koľko toho celkovo ľudia vedia, spomenie si možno už len na pár konkrétnych problémov, ktoré treba riešiť. Ale je to tak? A bude to tak?

Asi nie.

Najnižší programátor

Ako by ste definovali profesionalitu človeka? Často sa stretávam s názorom, že profesionál má dve stránky. Prvou je, že má v v oblasti svojej profesie určité znalosti, ktoré mu udeľujú "právo" považovať sa za súčasť profesnej komunity. Druhou stránkou je jeho "profesionálny" prístup - schopnosť odhliadnuť od svojich osobných preferencií (aj od preferencií iných) a racionálne, "odborne" sa rozhodovať, argumentovať a konať v prospech projektu - pracovať "pre projekt".

Ja sa s týmto názorom stotožňujem, avšak v praxi sa často stretávam s problémami tento prístup realizovať. Každý projekt na ktorom pracuje veľa ľudí je totiž zabalený do vzťahov a oficiálnych či fiktívnych hierarchií. Ľudia sú občas egoisti s cieľom získať psychologickú prevahu a preskakovať tak na vyššie priečky fiktívnej hierarchie. Komunikácia typu "pre projekt" sa tak zvrhne na silnú psychologicko-argumentačnú hru, v ktorej vyhrávajú väčšinou silní "alfa-samci" tvrdiac, že tiež robia veci "pre projekt".

Vybrané roly fiktívnej hierarchie

Nemôžem samozrejme hovoriť všeobecne, ale rád by som o tomto fenoméne trochu pouvažoval. Poďme najprv preskúmať fiktívnu hierarchiu programátorov. Roly, ktoré uvediem, nie sú samozrejme vyčerpávajúce. Považujem ich za určité "snapshoty" pozorovaní, ktoré som mal.

Najnižší programátor

Je rola, ktorú dostane junior, alebo nováčik vo firme, ktorý príde pracovať do hotového tímu. V tejto role zostane (podľa môjho pozorovania) minimálne mesiac, dva. Nováčikom táto rola často aj vyhovuje, pretože sa na začiatku ľudia potrebujú "oťukať". Avšak stáva sa, že v tejto role ostane človek aj dlhšie, pokiaľ je plachý a s malým sebavedomím.

Charakteristikou tejto roly je, že od tohto človeka nikto nič veľké neočakáva. Úlohy sú mu diktované a čaká sa, že s nimi bude potrebovať pomoc. Najnižší programátor sa nevolá na dôležité meetingy, a môže sa cítiť aj trochu odstrčený a sám. Tiež jedno moje zaujímavé pozorovanie - čím dlhšie v tejto role človek ostáva, tým menej trpezlivosti s ním ľudia v čase majú.

Firemný maskot

Je rola, ktorú získa väčšinou ten najhlasnejší obľúbenec, s ktorým je vždy sranda, má veľké sebavedomie, ktoré však nie je v konflikte s nadriadenými. Na meetingoch je často veľmi aktívny, ale má tendenciu preberať iniciatívu len aby bol neustále v centre pozornosti. Jeho profesionalita (definovaná vyššie) je často sporná, ale nadriadení to väčšinou prehliadajú, prípadne s ním jednajú ako v rukavičkách. Často je takýto človek vrelým zástancom pozitívneho myslenia a rád rozdáva ostatným "múdre rady".

Ťažný kôň

Je to dobrák, ktorému naozaj ide o projekt. Snaží sa zo všetkých síl a veľmi túži, aby projekt dopadol dobre. Avšak často trpí, pretože úlohy berie príliš osobne a zanedbáva osobný život. Môže skĺznuť k dobrovoľnej práci cez víkend, pretože sa projekt nestíha. Máva stresy a problémy so spánkom. Podľa povahy človeka môže byť aj výbušný, keď je príliš vyčerpaný. Dá sa ľahko zmanipulovať, jeho slabinou je strach z neúspechu.

Bordelár

Chodí neskoro do práce, a skoro z nej odchádza. Keď nestíha úlohu, nejak mu to nevadí. Stále si nájde čas "na cígo" alebo kávu. Niektorí sa radi priklonia k nejakej debate, v ktorej sa nadáva na firemnú politiku a radi v tejto debate zaujmú status "áno, takto sa robiť nedá, mám zablokovanú cestu a teda nemôžem pracovať". V práci často len tak sedí a pozerá z okna, alebo je na youtube či inej stránke. Keď mu niekto úlohu nezadá, božechráň aby sa sám angažoval. A na stole má často bordel.

Šéf

Človek, ktorý "robí všetko pre tím". Na 1:1 sa často sťažuje ostatným, aký je unavený a ako ťažko pracuje a nikto si neuvedomuje tú námahu manažéra. Je o tom schopný hovoriť aj hodinu, ale keď zistí, že už dlho nič nehovoríte, tak sa opýta, či to vidíte inak.. Nakoniec sa musíte tváriť, že zdieľate jeho hodnoty a jeho "motivačná reč" mala na vás veľmi pozitívny účinok. A ešte mu poďakujete.

Senior developer

Tak pozor, dámy a páni. Prichádza kaliber všetkých kalibrov. Pán The Senior Developer. Všetci mu uhýbajú a klacniac sa ukazujú koridor, ktorý mu vytvorili. Senior developer má ťažký krok. S jeho príchodom všetko stíchne a každé pípnutie je prebodnuté ostrým pohľadom skúseností. Najnižší developer zalieza pod stôl, neodváži sa ani len položiť otázku. Avšak... ak sa stretnú dvaja kohúti na jednom dvore, sodoma gomora...

Mať rád firmu - zdieľanie hodnôt

Je teda možné svedomito a čestne zdieľať hodnoty firmy? A je možné byť skutočne profesionálom? Teda pracovať "pre projekt"?

Azda je, ale človek si musí dávať veľký pozor na to, ako jedná, a ako je jednané s ním. Človek povahovo silnejší a sebavedomejší by sa mal vedieť krotiť a vedieť viesť diskusiu s človekom, ktorý - v druhom extréme - má malé sebavedomie. Takýto človek naopak by mal na svojom sebavedomí pracovať - či už napr. tréningom asertivity, alebo inak podľa toho ako potrebuje.

Profesionálny prístup sa podľa mňa najľahšie realizuje ak je v tíme tolerancia - nie vyhýbanie sa jeden druhému a držanie jazyka za zubami - ale skôr prejavenie priestoru a slobody druhému vyjadriť sa a snaha obhájiť názory logickými argumentami miesto skákania si do reči, zvyšovaním hlasu či manipuláciou.

Zo strany šéfa je potrebný možno viac individuálny prístup. Nie je podľa mňa možné opakovanými monológmi presvedčiť, aby ľudia zdieľali hodnoty firmy. Monológmi, zvýšeným hlasom a ani manipuláciou šéf nedosiahne vnútornú motiváciu človeka. Práve naopak. Človek v tomto prípade môže cítiť úzkosť, uväznenie v myšlienkových mantineloch a strach. To, čo šéf dosiahne je neúprimnosť a znížená efektivita. Bude trvať len dovtedy, kým člen tímu z "lode" nevystúpi. A čas sa práve začal odpočítavať.

Každý fungujúci vzťah je založený na dôvere. Aj preto tvrdím, že individuálny prístup je dôležitý. Neviesť monológy, ale pýtať sa otázky. Otázkami otvárame priestor a dávame človeku možnosť slobodne reagovať. Otázka je prejav záujmu, a prejav záujmu je krokom k získaniu dôvery. A dôvera je základom pre vnútorné presvedčenie.